jan 152018
 

V novembri minulého roku bola v Múzeu v Zemplínskych Hámroch prezentovaná publikácia s názvom Spomienky na roky dospievania s podtitulom Zemplínske Hámre očami Jozefa Barnu, ktorá obsahovala tri prílohy. Tie sme sa rozhodli dodatočne a na pokračovanie priblížiť i čitateľom Sninských novín a online časopisu Retrospektíva. Táto je v poradí druhá.

Stručná história

Obec Zemplínske Hámre sa nachádza v severovýchodnej časti Slovenska, pár kilometrov južne od Sniny. Leží na severnom úpätí Vihorlatských vrchov a ide o  najmladšiu obec v okrese Snina. Založenie datujeme do začiatku 19. storočia. O jej vznik sa zaslúžil Jozef Rholl – obchodník a podnikateľ holandského pôvodu. Rhollovci boli známi svojimi aktivitami v oblasti baníctva a hutníctva.

O prvej zmienke týkajúcej sa ťažby v okolí Sniny informuje kanonická vizitácia z roku 1773: „V lesoch Belej, kde kedysi bola ťažba železa, je kaplnka z roku 1769 s biskupskými odpustkami, ktorú dala postaviť osvietená grófka Terézia Zichyová.“ Začiatkom 19. storočia sa Snina aj vďaka príchodu Rhollovcov začala rozširovať. Okrem fyzického pribúdania stavebných objektov sa rozšírila aj priestorovo – pribudla dôležitá južná priemyselná časť s názvom Jozefova dolina (pôvodne aj Josefsthal, Josefvölgy).

Napriek tomu, že prieskumami zistené ložiská železnej rudy nepatrili medzi najkvalitnejšie, nachádzalo sa tu veľké bohatstvo hospodárskych lesov. Drevná hmota bola nevyhnutná pri spracovaní železnej rudy, no v okolí spišských či šarišských podnikov patriacich Rhollovi sa drevo postupne vytrácalo. V roku 1815 teda založil železiareň. Snina sa po roku 1815 skladala z dvoch častí, samotnej Sniny a Jozefovej doliny, kde boli umiestnené výrobné zariadenia a obydlia železiarskych robotníkov.

Ruda sa pomerne rýchlo vyťažila, preto bola neskôr dovážaná napríklad z obce Banské, nachádzajúcej sa v oblasti Slanských vrchov. Do dediny sa prisťahovali Rhollom pozvaní pracovníci zo Spiša a Šariša, z ktorých mnohí mali nemecké alebo poľské korene. Dodnes to badať na miestnom nárečí a typických priezviskách (napríklad Cenkner, Pohl, Zaremba, Zoller a podobne).

V roku 1828 bolo v Jozefovej doline 34 domácností, na jednu pripadalo 5,47 člena. Nachádzala sa tu vysoká pec, tzv. huta a štyri hámre – 2 skujňovacie, 1 vykúvací a 1 nástrojový. V podnikaní pokračoval aj Jozefov syn Štefan, ktorý v roku 1841 založil zlievareň Herkules. Odlievali sa v nej nielen predmety dennej potreby ako napríklad mažiare a rošty, ale činnosť zlievarne zahŕňala aj výrobu umeleckých predmetov. Známe sú hámorské liatinové náhrobné kríže alebo kríže, ktoré sa umiestňovali na prícestné božie muky. V roku vzniku zlievarne bola dokonca odliata socha Herkula, ktorá dnes zdobí nádvorie kaštieľa v Snine. Stala sa nepísaným symbolom mesta. Čo sa týka výroby konečných produktov v hámroch, obec sa preslávila najmä výrobou klincov, ktoré spracovávali štyria špecializovaní kováči.

Železiareň v Jozefovej doline však dlhodobo nepretrvala. V roku 1873 hovoríme o úplnom zániku železiarní. Výrobky zo Sniny boli samozrejme vyrobené v porovnaní s ostatnými pri vyšších nákladoch, a preto v konkurencii obstávali ťažko. Roku 1868, keď v Jozefovej doline nachádzame až 2 vysoké pece, v prevádzke bola iba jedna a to len 8 týždňov, pričom sa vyrobilo len 672 viedenských centov surového železa a 328 viedenských centov liatiny. V tomto roku sa tu nachádzali i 2 pražiace pece a 4 plamenné pece na zlievanie pevnejších predmetov. Pracoval tu ešte i nástrojový hámor.

Súčasťou celého železiarskeho tímu boli uhliari, ktorí v okolitých lesoch pripravovali drevné uhlie v tzv. milieroch. Milier je prakticky organizovane nakopená kopa dreva, opatrená tesniacou pokrývkou k čiastočnému zamedzeniu prístupu vzduchu. Drevné uhlie bolo základným zdrojom energie a používalo ako palivo do vysokej pece a hámrov, vzniká pyrolýzou dreva za vysokej teploty (120-1000 °C) bez prístupu vzduchu. Jeho výroba si vyžadovala značnú obetu zo strany uhliarov, pretože proces tlenia si vyžadoval ich maximálnu pozornosť. Znamenalo to kontrolovať milier počas celej doby pyrolýzy, čo niekedy znamenalo 6-9 a niekedy dokonca aj viac ako 15 dní. Napriek náročnosti táto tradičná výroba pretrvala ešte takmer storočie po zatvorení železiarní. V archíve obecného múzea sa nachádzajú fotky miliernikov zo začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia.

S ťažbou dreva úzko súvisel vznik Sninskej úzkokoľajnej lesnej dráhy, ktorá sa začala budovať už pred prvou svetovou vojnou. Bola súčasťou siete úzkorozchodných železníc vo Vihorlatských vrchoch a Poloninách. Dve lokomotívy nemeckej a rakúskej výroby, Ferdinand a Otto, ťahali prepravné vozíky rýchlosťou 15 km/hod, pričom bolo zamedzené, aby sa pohybovali na rovnakom úseku.

Na krátku, ale intenzívnu históriu osady sa môžeme pozerať ako na históriu priemyselnej časti Sniny, pod ktorú správne Jozefova dolina (neskôr Sninské Hámry, či Pustá Hámra) dlhé roky patrila. V roku 1956 sa osada osamostatnila a prijala názov obec Zemplínske Hámre.

Hámorský náučný chodník

Projekt s oficiálnym názvom Objavme históriu baníctva a železiarskej výroby vo Vihorlatských vrchoch mal za cieľ novovytvorenými službami či doplnením turisticky zaujímavých informácií zvýšiť atraktivitu prostredia, zlepšiť kvalitu a rozšíriť ponuku celoročne poskytovaných turistických služieb v obci a blízkom okolí. Jeho výsledkom bolo vytvorenie Hámorského náučného chodníka, ktorý má dĺžku 6,8 km a pozostáva zo 14-ich zastavení. Všetky obsahujú informačnú tabuľu. Deväť z nich zahŕňa aj objekty, ktoré sú s výnimkou murovanice, drevenice a banských polí, náznakovými rekonštrukciami. Pretože pôvodné technické objekty sa žiaľ nezachovali, projekt sa vybudovaním práve takýchto symbolov snaží o zatraktívnenie tematiky technických pamiatok a osadením do prostredia pomáha čiastkovo napĺňať princípy ekomúzea. Zastavenia sú strategicky rozmiestnené po obci, obsahujú dve „epicentrá“ s najatraktívnejšími prvkami. Prvé sa nachádza v samotnom centre obce, kde nájdeme obecné múzeum, náznakové rekonštrukcie vysokej pece a objektu hámra s vodným náhonom. Hámor obsahuje funkčnú repliku buchara, ktorý sa počas letnej sezóny uvádza do pohybu dvakrát denne. Prezentuje sa tak základná mechanika stroja. Druhé centrum sa nachádza pri vstupe do Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, na začiatku obľúbenej turistickej trasy vedúcej na Sninský kameň, Morské oko, či Vihorlat. V tejto lokalite vzniklo, tiež ako výsledok projektu, nové turistické informačné centrum. To poskytuje informácie o samotnom Hámorskom náučnom chodníku, o Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, turistických a cyklistických trasách, či o Národnom parku Poloniny. Medzi služby patrí aj lektorský výklad k jednotlivým zastaveniam a umožňuje vstup do banskej štôlne.

Obecné múzeum a jeho činnosť

Súčasťou Hámorského náučného chodníka a zároveň výsledkom projektu je zriadené obecné múzeum so zameraním na históriu baníctva a železiarskej výroby vo Vihorlatských vrchoch. Vzniklo rekonštrukciou pôvodnej murovanice, kde sídlilo vedenie železiarní. Neskôr objekt slúžil ako miestny hostinec pod vedením Antona Barnu. Murovanice boli kamenné stavby, ktoré dali vystaviť majitelia železiarní za účelom prenájmu robotníkom, ktorí pracovali v podniku. Tvorili akýsi urbanistický základ obce, nachádzali sa pri hámroch, alebo vysokej peci.

V budove sa do roku 2012 nachádzala predajňa potravín a časť slúžila na bývanie. Po schválení projektu obec budovu odkúpila a pristúpila k jej rekonštrukcii. Čo sa hmotnej substancie týka, autenticky zachovaný ostal iba pitvor, čierna kuchyňa a základy s odvodným systémom dažďovej vody. Pri výmene strechy došlo k narušeniu obvodových múrov, preto boli spevnené a niektoré nanovo vystavané. Pretože v čase výstavby neboli k dispozícii dobové fotografie objektu, architektonický výraz fasády bol riešený súčasne s odkazom na tradičné konštrukcie (napríklad tzv. „hredy“). Objekt slúži v prvom rade ako „centrum Hámorského náučného chodníka“, akýsi polyfunkčný kultúrny objekt, kde sa okrem klasických prehliadok konajú semináre, obecné zastupiteľstvá, rôzne porady miestnych spolkov a podobne. Múzeum sprístupňuje dve tematické expozície – etnografickú a expozíciu zameranú na prezentáciu baníctva a železiarstva vo Vihorlatských vrchoch. Výstavy bývajú rôznorodé – či už ide o práce profesionálnych umelcov, miestnych nadšencov fotografovania, alebo detí z okolitých základných umeleckých škôl. Medzi činnosti múzea patrí už vyše roka aj ponuka zážitkového vyučovania pre všetky vekové kategórie detí a žiakov (zahŕňa materské, základné a stredné školy). Programy sú rozdelené do troch tematických skupín – globálne vzdelávanie, environmentálna výchova a výchova k pozitívnemu vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu. Účastníci hravou formou a interaktívnym prístupom spoznávajú chránené zvieratá v blízkej Chránenej krajinnej oblasti, učia sa rozlišovať erby okolitých obcí, objavujú, aké problémy majú štáty tretieho sveta s naším elektroodpadom a podobne.


Autorka textu: Ing. arch. Katarína Palgutová, PhD.

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.