máj 272018
 

Dnes už nemusíme navštevovať knižnice a požičiavať si knihy o histórii ako kedysi. Žijeme v období digitalizácie. Na internete sa objavujú stále nové a nové stránky rôzne zameraných projektov, obsahujúcich množstvo doteraz nedostupných obrázkov a informácií. Nedávno som natrafil na stránku projektu Beit Hatfutsot – Židovského múzea v Tel Avive. Pri zadaní výrazu „Snina“ do okna určeného pre vyhľadávanie sa mi okrem iného zobrazil aj odkaz na článok v anglickom jazyku, obsahujúci zaujímavú fotografiu. Článok som preložil, doplnil poznámkami a v závere aj jednou zaujímavosťou. Tu je preklad:

Snina (v maďarčine Szinna). Malé mesto na východe Slovenska.

Snina leží blízko hraníc s Ukrajinou v blízkosti mesta Humenné. Obyvatelia Sniny získali svoje živobytie hlavne odlesňovaním danej oblasti. Od roku 1918 bola Snina súčasťou Maďarska a potom, od roku 1993 súčasťou Československej republiky (poznámka prekladateľa – zarazilo ma, že hneď v úvode je uvedené takéto bludné tvrdenie, no nedajte sa odradiť, zvyšok textu je už napísaný korektným spôsobom).

Nie je známe kedy sa začalo so židovským osídľovaním Sniny. V roku 1750 bolo zaznamenaných devätnásť židov spomedzi 206 obyvateľov tohto miesta, väčšina z nich boli gréckokatolíci. Náhrobný kameň z roku 1843 na miestnom židovskom cintoríne a registrácia komunity v roku 1851 sú prvými hmatateľnými svedectvami židovskej organizácie v Snine. V roku 1880 sa sninská komunita pripojila k ortodoxnému prúdu maďarských židovských komunít. V tomto roku bolo otvorené MIKVE (poznámka prekladateľa – rituálne kúpele) a za prvého rabína komunity bol vymenovaný Shmuel Kraus. Ten tu slúžil do roku 1911. Synagóga bola vybudovaná v roku 1893. Do roku 1918 existovala v Snine židovská škola s maďarským vyučovacím jazykom a učiteľom Mannheimom z Budapešti vo funkcii riaditeľa. V roku 1921 bola otvorená modlitebňa, slúžiaca taktiež ako BET MIDRAŠ (poznámka prekladateľa – učebňa), tak ako aj dvakrát CHEDER (poznámka prekladateľa – židovská základná náboženská škola). Bol tu taktiež CHEVRA KADIŠA (poznámka prekladateľa – spolok vykonávajúci pohrebné obrady a udržiavajúci cintorín), SPOLOK ŽIDOVSKÝCH ŽIEN (poznámka prekladateľa – spolok na podporu a starostlivosť o chudobných židovských žiakov; podpora sa týkala aj nežidovských deti)  a SPOLOK TALMUD TÓRA (poznámka prekladateľa – židovská škola poskytujúca základné vzdelanie v predpísaných náboženských predmetoch; podporný spolok pri JEŠIVE, čo je škola vyššieho židovského vzdelávania s hlavným zameraním na štúdium Talmudu).

Počas prvej svetovej vojny veľa sninských židov utieklo z mesta pred ruskou inváziou a vrátili sa domov o pár mesiacov neskôr. Po vzniku Česko-Slovenskej republiky v októbri 1918, boli židia uznaní za národnostnú menšinu s patričnými právami, čo prinieslo prebudenie sociálnej a politickej aktivity v komunite. V roku 1922 bolo registrovaných v komunite 1571 židov, toto číslo pravdepodobne zahŕňa taktiež židov žijúcich v blízkych dedinách. Lídrami komunity boli v tom čase rabín Henrich Klein, prezident M. Srulovitz a sekretár Jakob Eichler, ktorý sa stal neskôr prezidentom. Väčšina židov zo Sniny sa zaoberala obchodom a remeslom. Dvaja doktori a jeden právnik v meste boli židia. V rokoch 1922 až 1940 HAPOEL HAMIZRACHI (poznámka prekladateľa – hnutie usilujúce sa vybudovať krajinu podľa Tóry a tradície na základe práce), VŠEOBECNÍ SIONISTI (poznámka prekladateľa – väčšina členov Sionistickej organizácie, ktorí neboli príslušníkmi žiadnej konkrétnej frakcie) a BETAR (poznámka prekladateľa – nacionálne pravicové sionistické mládežnícke hnutie) spojili ruky a pridali sa k sionistickému hnutiu na čele s doktorom Kornfeldom. (poznámka prekladateľa – v 30. rokoch minulého storočia bola v Snine založená pobočka sionistického hnutia. Najsilnejšou sionistickou frakciou bolo MIZRACHI – sionistické náboženské hnutie neextrémneho ortodoxného zamerania reprezentujúce národné a nábožensko-duchovné aspekty judaizmu. V roku 1929 sionisti vyzbierali 1500 korún na vysadenie lesa v Palestíne na počesť prezidenta Česko-Slovenskej republiky Tomáša Garrigue Masaryka. Mnoho príslušníkov komunity však pod vplyvom hlavného rabína Henricha Kleina odmietalo idey sionizmu.) Aktivity hnutia zahŕňali vyučovanie hebrejčiny a podstaty sionizmu a zbieranie peňazí pre židovský národný fond a KEREN HAJESOD (poznámka prekladateľa – fond plniaci funkciu ústrednej finančnej inštitúcie svetového sionistického hnutia). V roku 1930 žilo v Snine 390 židov.

Obdobie holokaustu

Česko-slovenská republika bola rozdrobená, čo bolo výsledkom Mníchovskej dohody zo septembra 1938, uzatvorenej takmer rok pred vypuknutím svetovej vojny. Slovensko deklarovalo svoju autonómiu dňa 6. októbra 1938 a nezávislú štátnosť potvrdilo dňa 14. marca 1939, ako satelit nacistického Nemecka. Nové rasistické nariadenia odstránili židov zo spoločenského a ekonomického života v krajine, pokiaľ neboli totálne zbavení svojich občianskych práv a pripravení o svoj majetok. V období medzi marcom a októbrom 1942 bola väčšina slovenských židov deportovaná do koncentračných a vyhladzovacích táborov v Poľsku. Dňa 26. marca 1942 bolo približne tisíc mladých žien poslaných do Auschwitzu a približne tisíc mladých mužov bolo v nasledujúci deň poslaných do Lublinu. Väčšina židovských rodín zo Sniny bola deportovaná do Poľska v mesiaci máj roku 1942. Niekoľko židov bolo taktiež poslaných do pracovných táborov v rámci Slovenska. Iba ôsmym rodinám bolo umožnené ostať na mieste, niektorým z hľadiska hospodárskej výhody poskytovanej autoritám a niektorým kvôli konvertovaniu na kresťanstvo. V jeseni 1944 boli aj títo židia poslaní do Auschwitzu. Prežilo z nich iba zopár.

V roku 1945, po ukončení vojny židia, ktorí prežili a vrátili sa do Sniny, narazili na nepriateľstvo a násilie. Desať židovských žien, ktoré prežili koncentračné tábory, sa usídlilo v obci Kolbasov, blízko Sniny. Jednej noci boli v spánku zavraždené skupinou Banderovcov (skupinou antisemitského zamerania pod vedením Štefana Banderu). Jediná z týchto žien, ktorá sa dokázala skryť, unikla smrti. Neskôr emigrovala do Spojených štátov amerických. (poznámka prekladateľa – je známe, že obeťami masakru neboli výlučne ženy, ktoré sa po vojne usadili v Kolbasove a taktiež je známe, že ich Banderovci nezavraždili v spánku). V priebehu niekoľkých rokov všetci židia, ktorí sa vrátili, Sninu opustili, väčšina z nich odišla do Izraela. V súčasnosti ani jeden žid v Snine a ani v jej susedstve neostal. Všetky inštitúcie komunity boli zrušené a cintorín osamel a pôsobí ako pamätník zakladateľov židovského života v Snine.


Krajčírska dielňa Jozefa Gräbera v Snine, rok 1939. Zdroj fotografie: Emil Knieža, Zürich.

Na záver by som rád doplnil to, čo v texte pôvodného anglického článku uvedené nebolo.

Zo šiestich deportovaných členov rodiny krajčíra Jozefa Gräbera prežil nástrahy koncentračných táborov iba jeden. Ten mohol poskytnúť danú fotografiu človeku uvedenému ako zdroj. Ostáva zodpovedať, kým bol vlastne Emil Knieža. Dňa 19. septembra 1920 sa v obci Nacina Ves narodil Emil Fürst. Základnú vojenskú službu absolvoval v dobe Slovenského štátu ako príslušník šiesteho židovského práporu, neskôr sa stal členom partizánskeho oddielu a zakladateľom komunistickej bunky. Po vojne si zmenil meno na Emil F. Knieža (slovenským ekvivalentom nemeckého slova der Fürst je slovo knieža). Oženil sa a za manželku si vzal dcéru sninského krčmára Bernáta Moškoviča, ktorá ako jedna z dvoch spomedzi ôsmych deportovaných členov rodiny dokázala prežiť útrapy koncentračného tábora. Manželia krátky čas po vojne bývali v Snine. Neskôr dom predali a zo Sniny nadobro odišli. Po odchode zo Sniny pracoval v redakcii denníka Práca, neskôr ako redaktor Pravdy. Odtiaľ postúpil na šéfredaktora Obrany ľudu a nakoniec sa stal redaktorom Vydavateľstva politickej literatúry. Od roku 1962 pôsobil ako spisovateľ na voľnej nohe. V roku 1968 emigroval do Švajčiarska, kde 9. júna 1990 zomrel.

Autor prekladu a textu: Mgr. Ján Bocan

  One Response to “Snina v archíve múzea v Tel Avive”

  1. Dovolím si opraviť záver článku, ani neviem ako sa mi podarilo napísať, že manželkou bola dcéra krčmára Bernáta Moškoviča, keď píšem o rodine krajčíra Jozefa Gräbera. Spomínanou manželkou sa stala Ružena Gräberová, dcéra Jozefa Gräbera. Za chybu sa ospravedlňujem.

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.