Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
aug 192018
 

O počiatkoch vzdelávania v Snine nemáme v súčasnej dobe podrobnejšie informácie. Dalo by sa predpokladať, že v súvislosti so vznikom fary v roku 1782 nenechala na seba dlho čakať ani farská škola. Náplňou tejto školy bolo vyučovanie čítania a náboženstva. V rokoch 1849 až 1851 sa v súvislosti so školou v Snine spomína meno prvého učiteľa-organistu, Štefana Štetza. Meštianska škola v Snine bola založená až oveľa neskôr – v roku 1933 ako pobočka Štátnej meštianskej školy v Humennom. Jej prvým riaditeľom sa stal Karol Pírek.

Školstvom v Snine by sa dalo iste zaoberať aj na odbornej úrovni. Pátrať po menách a aktivitách jednotlivých učiteľov, zaujímať sa o ich kariérny rast a prípadne aj o ich ďalšie súkromné osudy, by bolo iste veľmi zaujímavé. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že v škole pôsobí okrem pedagógov aj množstvo nepedagogických pracovníkov? Jedným z takýchto nepostrádateľných pracovníkov je napríklad školník.

O pôsobení učiteľov na školách boli v minulosti vedené záznamy a štatistiky. Informácie o nástupe do zamestnania konkrétnych učiteľov je možné objaviť aj na stránkach dobovej tlače, no v prípade nepedagogických pracovníkov získavame informácie najčastejšie iba prostredníctvom spomienok. Hneď niekoľkí z radov miestnych pamätníkov potvrdili, že v medzivojnovom období na poste školníka v Štátnej ľudovej škole v Snine pôsobil pán Werner. O jeho osobe máme v tejto chvíli žiaľ iba kusé informácie. Vieme iba, že rozprával po česky a nemecky a zaujímal sa o zbrane – opravoval pušky.

O školníkovi pôsobiacom v sninskej meštianskej škole sme sa svojho času dozvedeli úplnou náhodou z rozprávania Štefana „Eda“ Kovaľa (1950-2016): „Matej Bednárik narodený v roku 1871 išiel pešo po kráľovskej ceste zo Sniny cez Osadné až do Waršavy, odkiaľ cestoval z Gdaňska do Clevelandu v Spojených štátoch amerických. Väčšinu času strávil na lodi, kde pracoval ako kurič. Cleveland takýmto spôsobom navštívil dvakrát. Takýto bol môj pradedo. Mal štyri dcéry a jedného syna. Pochovaný je na miestnom cintoríne pod veľkým dubom. Pamätám sa na neho už iba ako na starého pána sediaceho pred domom, kde zvykol fajčievať, prípadne čistiť alebo plnil starú fajku tabakom. Okrem toho, bol  historicky prvým školníkom prvej meštianskej školy v Snine.

 

O školníkovi Jánovi Porubenskom pôsobiacom v povojnovom období na Základnej škole P. O. Hviezdoslava   – v „Škole na Kozákoch“, ako školu dodnes nazývajú predstavitelia najstaršej sninskej generácie, nám porozprávala pani učiteľka Zdenka Maškulíková, rodená Kordiaková (1937): „Do školy som nastúpila v roku 1957 a školník Porubenský tam už v tom čase pôsobil. Pochádzal niekde od Michaloviec. Spolu s manželkou žil v budove školy, kde mali naturálny byt, ktorý sa nachádzal v prístavbe, kde je dnes školská kuchyňa. Vlastne boli tam dva byty – pre riaditeľa a pre školníka. Školník býval na prízemí prístavby. V riaditeľskom byte spočiatku býval riaditeľ Potocký, ktorý ma prijímal do zamestnania. Neskôr však postavil rodinný dom na table a v tomto byte býval Jožko Brcko. Po Potockom získal miesto riaditeľa Kikuc. Ale školník bol stále ten istý. Začiatkom sedemdesiatych rokov jeho manželka ťažko ochorela a kvôli tomu zo Sniny odišli. Bol to zázračný školník. Pred vyučovaním, keď prišli deti niekedy aj polhodinu pred vyučovaním do školy, na chodbe mal dozor školník a vždy jeden z učiteľov. Takže každé ráno stál na chodbe školník a učiteľ. Školník  vedel stále niečo zaujímavé popri tom rozprávať. Neraz mi vravel – Viete pani učiteľka, ja som pochodil po svete, bol som v Anglicku… Svojimi rečami zabával učiteľov. Ja som ho veľmi rada počúvala, lebo hoci nemal nejaké vysoké vzdelanie, bol vzdelaný životom. Tými cestami po svete nadobudol toľko informácii a vedomostí, ako máloktorý človek. V triedach v tom čase boli stále lavice, v ktorých boli kalamáre a pierko, ktoré sa máčalo do atramentu. V každom žiackom zošite sa nachádzal pijavý papier. Deti ten papier trhali a hádzali do kalamárov s atramentom a sledovali, ako papier vpíja atrament. A školník mal tú trpezlivosť, že on skoro každý druhý deň kontroloval tie kalamáre. Svojpomocne si vytvoril nálevku s ohnutou trubičkou, ktorou dopĺňal do kalamárov atrament. Raz mi povedal – Pani učiteľka, povedzce dzecom, naj tam nedavajú tote pijavé papiere, lebo ja to potom mušim vyberac. Vidíte tú dôslednosť? On sa nehneval, že to musí vyberať, ale že tam nemôže nalievať ten atrament. Alebo raz prišiel a hovorí – Pani učiteľka, natrel som vám v tabuli kolieska, aby vám to lepšie chodilo. Pôvodné tabule boli totiž posúvacie, kde boli dosky jedna za druhou, až potom prišli také listové tabule, ktoré mali dosky vedľa seba. Stále keď niečo učiteľom oznamoval, zakaždým použil – Pani učiteľka, prosím vás… Dnes mám niekedy pocit, že ľudia nepoznajú tieto zázračné slová ako prosím a ďakujem. Dnes sa ľudia snažia jednať z pozície sily – Choď tam a urob to! Po vyučovaní chodil po triedach a brával koše do svojej školnikárne, kde ich vysypával. Zvyčajne tam boli zvyšky chleba a rožkov. Deťmi nezjedené pečivo povyberal a uložil na okno, na pripravený papier, kde to pečivo sušil a potom ho krájal na drobné kocky. V školskej záhrade totiž choval sliepky, ktoré vysušeným pečivom kŕmil. Rada som do tej jeho školnikárne chodila, on tam mal všetko tak pedantne poukladané – všetky klinčeky, šrubováky a kadečo iné. Bolo skutočne na čo pozerať. Raz keď som tam bola, vravel – Krájam chlebík sliepočkám, sliepočka dá vajíčko. Bol to veľmi dobrý školník. Nikdy nekričal a nevrieskal po deťoch, ktoré sa zabudli prezuť. Za neprezutým dieťaťom išiel s kľudom a povedal – Ešte si sa neprezul. V tom čase šatne na škole ešte neboli. Pri každej triede boli iba také lavice, pod ktoré sa odkladali topánky. Školník vedel o všetkom, čo sa v ktorej triede udialo na základe toho, že osobne bol denne v každej triede. Školské lavice boli otváracie. Pánty na nich občas vŕzgali. On ich naolejoval bez toho, aby som mu niekedy musela niečo hovoriť. Musel chodiť z triedy do triedy a vybavenie kontrolovať. Bez toho by nebol vedel, na ktorej lavici pánty vŕzgajú. On jednoducho videl, že sú na oknách zaseknuté kľučky, či z radiátora kvapká. Po Porubenského odchode robil školníka Werner, po ňom Jankaj. Neskôr som po dvadsiatich štyroch rokoch odišla do Hostovíc, kde som ďalších desať rokov pracovala v detskom domove.


Školník Porubenský na fotografii vpravo, učiteľka Zdenka Maškulíková v strede.

Ak máte nejaké bližšie informácie z prostredia sninského školstva, neváhajte a napíšte nám na retrospektiva.eu@gmail.com. Tešíme sa na Vašu spoluprácu.

Autori článku: Ján Bocan a Daniela Fridrichová

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.