júl 082018
 

Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) označovaná ako banderovci, respektíve benderovci podľa vodcu Stepana Andrijovyča Banderu, bola ozbrojenou zložkou Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorí v Poľsko-Slovensko-Ukrajinskom pohraničí operovali aj po ukončení druhej svetovej vojny, kde terorizovali miestne obyvateľstvo. Za najohavnejší zločin, ktorý banderovci na území okresu Snina spáchali, býva považovaná Kolbasovská tragédia. Dňa 6. decembra 1945 totiž banderovci v obci Kolbasov, v dome miestneho obchodníka Emanuela Polláka, beštiálnym spôsobom zavraždili skupinu osôb židovského pôvodu, ktorej sa podarilo prežiť nástrahy koncentračných táborov a vrátiť sa do svojho rodného kraja. Masaker v Kolbasove prežilo iba jedno jediné dievča – Helena Jakubovičová.

Od tragédie v Kolbasove uplynulo viac ako sedemdesiat rokov. Mená páchateľov tohto zločinu nie sú doposiaľ známe. S odstupom času sa však vynárajú stále nové dokumenty a archívne materiály, štúdium ktorých je veľmi nápomocné pri odhaľovaní rôznych, verejnosti doposiaľ neznámych historických právd a súvislostí.

Celkom nedávno sa na slovenskom knižnom trhu objavila publikácia s názvom Fragmenty židovstva (Snina a okolie). Autorom kapitoly nazvanej Neobjasnené vraždy Židov v Sninskom okrese na konci roku 1945. Tragédia v Kolbasove a jej pozadie, je slovenský historik Michal Šmigeľ.

Tento autor vykonal ohromný kus práce pri objasňovaní okolností zločinu v Kolbasove, pričom zhromaždil bohatý faktografický materiál. Práve jemu vďačíme za vznik dvoch obrovských zbierok archívnych dokumentov, napísaných takmer výlučne po slovensky, pod názvami Litopys UPA, tomus 48 a Litopys UPA, tomus 53 (z ukrajinčiny: Litopys UPA – Kronika UPA). Niet dôvodov šetriť slovami uznania na toto úsilie, ktoré vynaložil, aby dopomohol k pátraniu po pravdách minulosti. Bohužiaľ, pri analýze interpretačnej časti najnovšie publikovaného textu autora sa u viacerých čitateľov vynárajú pochybnosti.

Michal Šmigeľ sa po prvýkrát k téme zločinu v Kolbasove vyjadril prostredníctvom príspevku s názvom Rok 1945 – od prvých správ o UPA po tragédie v Uličskej kotline, ktorý predniesol v rámci konferencie usporiadanej Univerzitou Mateja Bela v Banskej Bystrici dňa 16. marca 2006.

Na margo príspevku Michala Šmigeľa, v štúdii  publikovanej v tom istom roku nazvanej Postoj OUN k Židom: Vytvorenie pozície na pozadí katastrofy (Ставлення ОУН до євреїв: Формування позиції  на тлі катастрофи), ukrajinský historik Vladimír Vjatrovič (Володимир В’ятрович) na strane 89, uviedol nasledujúcu vetu: „Až na konferencii „UPA v histórií povojnového Slovenska v rokoch 1945-1947” konanej v roku 2006, Michal Šmigeľ dokazuje, že vražda v Kolbasove je dielom rúk miestnych dedinčanov“

Šmigeľ v pomerne krátkom čase – už v roku 2007 – objasnil svoje postoje prostredníctvom štúdie, ktorá bola pôvodne uverejnená v desiatom čísle časopisu Acta historica Neosoliencia pod názvom Vraždy židov a komunistov na severovýchodnom Slovensku v roku 1945: Kolbasovská tragédia. Svoje závery šíril ďalej aj prostredníctvom článkov uverejňovaných na rôznych, histórii sa venujúcich internetových stránkach. Napríklad dňa 24. apríla 2009 sa na webovej stránke Klubu vojenskej histórie Beskydy objavil Šmigeľov článok s názvom Banderovci na Slovensku (1945 – 1947): K bezpečnostným a politicko-spoločenským aspektom prienikov Ukrajinskej povstaleckej armády na územie krajiny, v ktorom sa objavuje toto tvrdenie: „Ako však ukazujú najnovšie výskumy, autorstvo banderovcov pri týchto vraždách je prinajmenšom sporné, diskutabilné a existuje viacero možných alternatív, i keď ani podieľanie sa niektorej nedisciplinovanej skupiny UPA (pôsobiacej na vlastnú päsť, t.j. bez vedomia velenia UPA na Zakerzoní) na týchto vraždách nemožno úplne vylúčiť a takisto ani potvrdiť.“

Neberúc do úvahy toto vyjadrenie a len na základe textu štúdie spomínaného ukrajinského historika Vladimíra Vjatroviča, reagoval poľský historik Grzegorz Motyka – špecialista a autorita na tému histórie OUN-UPA, prostredníctvom recenzie uverejnenej v treťom čísle časopisu Židovský holokaust: Štúdie a materiály (Zagłada Żydów. Studia i materiały) z roku 2007, týmito slovami: „Názorne sa ukazuje, že pohroma Židov v Kolbasove na Slovensku, ktorým dlhodobo strpčovali život oddiely UPA, bola v skutočnosti spôsobená miestnymi obyvateľmi.“

Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, keď poľskí a ukrajinskí historici v minulosti  podporovali teóriu o sovietskom zločine – podľa ktorej sa vrážd v Kolbasove mala dopustiť špeciálna skupina NKVD (z ruštiny: Народный комиссариат внутренних дел – Národný komisariát vnútorných záležitostí – ekvivalent dnešného ministerstva vnútra v Sovietskom zväze v období rokov 1917-1946) v prestrojení za UPA, tak už určite dávno od tejto teórie upustili.

V tomto čase, konkrétne od 22. novembra 2017 túto činnosť vykonáva amatérsky historik Wiesław Tokarczuk z Poľska (jeho stará mama bola Ukrajinka). Podarilo sa mu vypátrať niekoľko banderovských dokumentov jednoznačne poukazujúcich na to, že vraždy Židov v Kolbasove spáchali príslušníci BSB „Berkuta“ (z poľštiny: bojówka służby bezpieczeństwa – milícia bezpečnostnej služby OUN), pôsobiacej v rajóne s označením I., nachádzajúcom sa v Nadrajóne „Beskyd“. Nadrajón „Beskyd“ sa spočiatku členil na sedem, neskôr šesť rajónov, ktoré boli označené rímskymi číslicami. V každom rajóne sa nachádzala jednotka BSB s určeným rajónovým referentom, ktorého rozkazom podliehala. Podľa prezývky riadiaceho referenta OUN bola jednotka spravidla i pomenovaná. Referentom jednotky BSB „Berkuta“ bol človek – vlastným menom Wołodymr Czarśkyj Chomyn, ktorý mal prezývku „Berkut“. Jednotka BSB „Berkuta“ kontrolovala okrem iného aj územie Wetliny, odkiaľ do Kolbasova dorazili vrahovia.

V jednom, po ukrajinsky písanom dokumente, ktorý sa nachádza v poľskom archíve, Wiesław Tokarczuk natrafil na informáciu, podľa ktorej veliteľ BSB „Dubowy“ obvinil referenta SB OUN pre oblasť Rajónu I. „Berkuta“ z toho, že distribuoval ľuďom mimo organizácie OUN-UPA veci, ktoré získal skrz BSB a z privlastnenia si vecí a peňazí pochádzajúcich zo Slovenska. „Dubowy“ bol znechutený najmä počínaním „Berkuta“, ktorý ponúkal nohavice a dámske blúzky zo Slovenska svojím mnohopočetným milenkám patriacim k OUN.

Wiesław Tokarczuk taktiež obdržal od českej bádateľky Hany Kubátovej dokument pochádzajúci z archívu v Jeruzaleme – svedectvo podané jediným svedkom zločinu – Helenou Jakubovičovou. Dokument obsahuje celý zoznam priezvisk obetí (v úvode spomínanej publikácie Fragmenty židovstva: Snina o okolie, mal Michal Šmigeľ s ich rekonštrukciou veľké problémy). Helena Jakubovičová okrem toho dosvedčila, že banderovci strhávali zo šiestich znásilnených dievčat oblečenie a šperky. Takýmto spôsobom získané oblečenie ponúkal vo forme daru s vysokou pravdepodobnosťou práve „Berkut“ trom ženám v Uliči a šiestim ženám v Kolbasove.

V roku 2016 Hana Kubátová vo svojej práci s názvom Teraz alebo nikdy: Povojnové protižidovské násilie a väčšinová spoločnosť na Slovensku uverejnenej v žurnále Soudobé dějiny, nazvala tvrdenia Michala Šmigeľa hypotézou bez dôkazov. Na strane 332 uviedla: „Problém so Šmigeľovou hypotézou je ten, že táto hypotéza nie je podporená žiadnymi archívnymi ani inými dokumentmi. […] Žiadne z vyššie citovaných faktov nenaznačujú, že za masovými vraždami v okrese Snina sa ukrývala túžba časti lokálneho obyvateľstva po zbavení sa nežiaducich Židov.“

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné uviesť, že všetky doterajšie úsilia Michala Šmigeľa, za ktoré by sme mu mali byť vďační, neviedli k vyriešeniu záhady, ale skôr nás zviedli z cesty.

V prípade, že obyvatelia Slovenska zavraždili kolbasovských Židov musíme prosiť o milosť, pretože práve tá je najdôležitejšou podmienkou odpustenia. Avšak v opačnom prípade by sme nemali dopustiť, aby práve miestni obyvatelia boli obviňovaní zo zločinu, ktorý v skutočnosti nespáchali.

Stojíme uprostred záhad, pri vyriešení ktorých môžu dopomôcť práve obyvatelia okresu Snina. Týmto sa úprimne obraciame k čitateľom s výzvou, aby v prípade, že disponujú nejakými informáciami nielen na tému lúpeží a zločinov uskutočnených banderovcami, ale taktiež ich pozitívneho správania (napríklad v materiáloch Miroslava Buraľa publikovaných pod názvom Uličská dolina na konci roku 1945 v spomienkach a faktoch v dvanástom čísle časopisu Acta historica Neosoliencia z roku 2009, je na strane 486 uvedené, že banderovský vodca z Wetliny ponúkol jeho starej mame Anne Ďakovej kravu, ktorá pôvodne patrila nezvestnému židovi Dávidovi Gelbovi), nech sa o tieto informácie podelia a pomôžu nám tak doplniť chýbajúce fragmenty, na základe ktorých bude možné vytvoriť pravdivý obraz o týchto udalostiach.

Obraciame sa na pamätníkov s otázkou, či si náhodou nespomenú, ako vyzeral vodca banderovcov, videný v decembri 1945 v dedinách Ulič, Zboj a Nová Sedlica. Wiesław Tokarczuk sa nazdáva, že ním mohol byť spomínaný „Berkut“ – bývalý dôstojník SS, vrah troch slovenských pohraničných strážnikov Finančnej stráže (Jána Uhradského, Emila Stropáka a Ľudovíta Nežadského, ktorých rozkázal dňa 21. apríla 1947 obesiť), vrah a násilník rómskej rodiny pochádzajúcej z dediny Smolnik, nachádzajúcej sa v poľskej časti Bukovských vrchov, referent SB OUN v Rajóne I.


Na fotografii z augusta 1947 sa nachádzajú: „Czornota“ – okresný veliteľ Rajónu IV. v Nadrajóne „Beskyd“, obvinený Ivanom Łykom za vydanie príkazu na vraždu sedemčlennej rómskej rodiny v obci Smerek, kde prežila jediná osoba a šesť osôb zomrelo; „Jaworenko“ – vojenský kaplán z práporu UPA pod velením „Rena“;Dawydenko“ – hospodár Nadrajónu „Beskyd“, ktorému mali smerovať peniaze ukradnuté na Slovensku; „Rys“ – veliteľ nadrajónovej BSB „Beskyd“; „Horysław“ – referent nadrajónovej BSB „Beskyd“; „Berkut“ – referent rajónov I. a IV. v Nadrajóne „Beskyd“, ktorý osobne znásilnil a zavraždil Rómov v obci Smerek a pravdepodobne aj Židov v obci Kolbasov a taktiež nechal obesiť troch príslušníkov slovenskej pohraničnej stráže (na fotografii identifikovaný ako muž so svetlými vlasmi bez pokrývky hlavy stojaci v hornom rade vpravo); „Don“ – sekretár nadrajónovej BSB „Beskyd“; „Kopar“ – veliteľ BSB v rajóne V. a VI. v Nadrajóne „Beskyd“. Zdroj: Litopys UPA, tomus 34.

Nevyriešenou záhadou taktiež ostáva zmiznutie Matyasa Mermelsteina z dediny Ubľa. Banderovské a slovenské dokumenty poukazujú na to, že začiatkom septembra 1945 prechádzal do Zakarpatskej oblasti cez les vedľa dediny Ubľa banderovský vodca Dmytro Witowski „Zmijuka“  – „Andrijenko“ (tento človek pôsobil v rôznych oddieloch pod dvomi prezývkami)  so svojím pobočným oddielom. Vtedy sa vlastne bez stopy stratil Matyas Mermelstein. Pri tejto príležitosti je potrebné poukázať na tvrdenie Michala Šmigeľa, ktorý uvádza, že z dediny Ubľa sa do Kolbasova vybral Žid Grossberger. Žiadna osoba s týmto priezviskom v Ubli totiž nikdy nebývala.

Na podnet a na základe materiálov Wieslawa Tokarczuka spracoval Ján Bocan.

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.