Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
júl 282019
 

V minulom roku bol publikovaný článok s názvom Retrospektíva a sninskí pamätníci týkajúci sa ľudí zo Sniny, ktorí boli s nami ochotní podeliť sa o svoje spomienky. Prispeli tak do spomienkového fondu Retrospektívy a krátko potom odišli na večnosť. Od napísania predošlého článku prešiel rok a opustili nás ďalší pamätníci, ktorým sú venované nasledujúce riadky. Čo človek, to odlišný osud a rozličné spomienky. Ku každému spomínanému menu sme si dovolili uviesť i krátku reflexiu.

Pohľad na Sninu, päťdesiate roky minulého storočia.

V medzivojnovom období pôsobil v Snine vo funkcii okresného náčelníka Július Durčinský, strýko Heleny Durčinskej (1923-2019), ktorá ešte donedávna bývala v malom byte v centre Humenného. V snahe získať bližšie informácie o rodine Durčinských sa nám s pani Helenou podarilo nadviazať kontakt a tá nám o svojej rodine vďačne porozprávala.

Na ľavej strane stojaca Helena Durčinská, vedľa nej neter a sestra, rodičia sediaci v popredí.

Predstavitelia mojej rodiny žili v tomto kraji dlho predo mnou. So sesternicami sme sa pokúšali zistiť, kvôli čomu tu môj prapradedo Johanes, ktorý pôsobil v Stakčíne, prišiel. Okrem toho, že tam býval a pracoval, sme nič bližšie nezistili. Môj pradedo Jozef žil taktiež v Stakčíne, kde pôsobil ako geometer. Môj dedo Július bol policajným poradcom v Humennom. Môj otec Koloman bol notárom v Humennom, jeho starší brat Štefan bol okresným náčelníkom vo Vranove a jeho najstarší brat Július bol pre zmenu okresným náčelníkom v Snine. Bratia Durčinskí mali pod palcom skoro celý východ regiónu. Július býval počas aktívnej služby spolu so svojou manželkou Idou v byte nachádzajúcom sa v budove okresného úradu. Keď odišiel do dôchodku, kúpil si dom neďaleko vlakovej stanice. Chodili sme ho tam navštevovať. Nebýval tam veľmi dlho a ešte pred vojnou sa spolu s Idou presťahovali do Humenného. Bolo to predsa väčšie mesto a boli bližšie pri rodine…

Mária Harmaňošová, rodená Bakičová (1927-2019) nebola síce sninskou rodáčkou, ale mnoho Sninčanov ju považovalo za „chodiacu kroniku mesta Snina“. Bývala v starom dome na Staničnej ulici, ktorého história nás nesmierne zaujímala. Na základe toho sme pani Harmaňošovú oslovili a ona začala rozprávať. A nielen o dome, ktorý medzi rečou dal v roku 1928 postaviť riaditeľ sninskej parnej píly Jozef Nitsche, ale spoločne sme debatovali aj o rôznych iných témach. Dozvedeli sme sa rôzne podnetné informácie i zaujímavosti, pretože i vo vysokom veku prechovávala v sebe zdravé kritické myslenie a zmysel pre humor. Či už sme rozprávali o histórii mesta a jeho obyvateľoch, či o umení, vedách alebo o pečení a varení, jej rozprávanie malo tendenciu stále zaujať pozornosť poslucháča.

Mária Harmaňošová so svojimi deťmi na priedomí.

Hovorí sa, že Orava bola v minulosti veľmi chudobná. Ale z Oravy pochádzalo veľa významných dejateľov. Tu bola zrejme ešte väčšia chudoba ako na Orave. Snina nemala ani významného spisovateľa, ani maliara. Predtým, ako v centre postavili galériu, istý čas tu žil jeden akademický maliar. Volal sa Ladislav Pavlis. Stačilo mu polroku na to, aby pochopil, že tu pre jeho umelecké aktivity nie je vhodné prostredie. Ruže mu v Snine nekvitli. Predajom obrazov sa tu nedokázal uživiť a tak chodil a maľoval kostoly. Teraz už neviem v ktorej dedine to bolo. Za maľovanie mu nechceli zaplatiť dohodnutú sumu. Tak vyliezol na rebrík a Kristu Pánovi primaľoval fajku. Povedal, že keď nezaplatia, fajka tam ostane. A tak mu zaplatili. Potom sa odsťahoval do Čiech. Mal dvoch synov, ale tí nemaľujú…

Počas podvečerných letných prechádzok po Daľkovskej ulici popri Ciroche bolo možné stretnúť pani Katarínu Holotovú, rodenú Štofirovú (1936-2018), ktorá s nami rada zaspomínala na školu, vojnu, povojnové roky i na život, ktorý v Snine prežila.

V čase prvých náletov na Sninu sme mali v škole práve prestávku alebo nás na prestávku pustili schválne. Naša učiteľka Argayová mala okolo 40 rokov, bola stále slobodná. Bola veľmi inteligentná a vedela, čo ľudí čaká. Začala strašne plakať. Po nálete nám povedala:Deti choďte domov a do školy nechoďte dovtedy, pokiaľ vám nedáme vedieť“. Neskôr sme boli evakuovaní, ale došli sme len do Vranova a tam sme boli osem týždňov. Keď vojna skončila a vrátili sme sa domov. Ľudia sa tešili, gazdovia zabíjali svine, vtedy tu bolo toľko klobás, ze by ste neverili. Údené klobásy rozvoniavali po celom meste. Chudobnejší ľudia piekli kury. Nad Sirkáňou vybuchoval ohňostroj. Po vojne sa však žilo ťažko. My, starí Sninčania, čo sme tu narodení, všetci sme sa poznali a držali spolu. Žilo sa ťažšie ako dnes, ale žilo sa veselšie, zem spievala…

Pani Jozefína Miheliová, rodená Galandová (1932-2019) bola nami oslovená v súvislosti s povolaním svojho manžela, ktorý bol prvým povojnovým výrobcom zmrzliny v Snine. Okrem toho pospomínala aj na množstvo rôznych ďalších, pre nás zaujímavých vecí. 

Jozefína Miheliová.

Po vojne sme si kúpili pozemok od Zemplínskeho lesného hospodárstva. Časť Sniny, ktorá sa nazýva Majer, patrila celá ku kaštieľu. Bolo to v čase, keď ešte tu stáli maštale. Pamätám si, ako moja mama kedysi na majeri sadila zemiaky. Vravelo sa tomu „za trecim šórom“. To znamenalo, že na pozemku lesného hospodárstva ste po dohode so správcom mohli sadiť zemiaky spôsobom, že dva rady boli jeho a iba ten tretí váš. Inými slovami robili ste sami na poli a z úrody bola vaša iba tretina. Pochádzala som z remeselníckej rodiny. Otec bol stavbár, dedko stolár, druhý dedko kožušník. Remeselníkmi a obchodníkmi v Snine boli väčšinou židia. Bergida bol krajčír, Rochlic predával pivo, Jakubovič topánky. Keď ich Nemci pobrali, veľmi sme plakali…

V najvýchodnejšom kúte okresu Snina v Novej Sedlici, sme v lete minulého roku nadviazali spoluprácu s pánom Jurajom Bigom (1928-2019), ktorého rukopis týkajúci sa histórie obce sme začali v snahe publikovať ho systematicky spracovávať. Výsledku našej práce – vydania publikácie sa pán Biga žiaľ nedočkal. Spomienková publikácia bude uvedená v septembri tohto roku v rámci tretieho ročníka podujatia s názvom Medzi troma hranicami. Pán Biga bol neoficiálnym kronikárom obce, rozhovory s ním boli veľmi podnetné.

Juraj Biga v bielej košeli v strede na ceste z cerkvi.

Banderovci chodili do dediny po zásoby. Oblečené mali nemecké, ruské, také všelijaké uniformy. Aj zbrane také rôzne mali. Oni tu chceli budovať nejakú samostatnú Ukrajinu, ale nejako im to nevyšlo. Za prvej republiky tu bolo 72 komunistov. Keď prišli banderovci do dediny, komunisti sa schovávali, lebo banderovci ich chceli vystrieľať. Tajomníkom strany tu bol Fedor Doda. Toho chytili, ale nezabili, lebo na dvore jeho deti veľmi plakali a tak ho iba prehli cez taký stolec dali mu palicou dvadsaťpäť na zadok. Predsedom strany bol Kireš. Šiškan bol ruským zajatcom z prvej svetovej vojny, ktorý tu v dedine musel opravovať zničené domy. Vtedy si tu našiel frajerku a tak tu po vojne ostal. Banderovci oboch zastrelili…

V súčasnosti by sme medzi pamätníkmi iba ťažko hľadali rodáka z dnes už neexistujúcej obce Ruské, ktorý by nebol hrdý na dychový orchester. Totiž úplne prvá dychovka, ktorá bola sformovaná v sninskom okrese, pochádzala práve z obce Ruské. Ján Bodnár (1930-2019), ktorého sme ako pamätníka oslovili, nám okrem iného čo-to prezradil i o tejto dychovke.

Ján Bodnár ako sme ho poznali.

Najbližším hudobným centrom bol Užhorod. Tam v rôznych školách pôsobili učitelia vyučujúci hru na hudobné nástroje. Z Užhorodu tu boli prinesené prvé noty k skladbám, ktoré dychovka v Ruskom nacvičovala. Notové záznamy kopíroval prepisovaním jeden učiteľ z Uliča, na jeho meno si už nespomeniem. Hudobníci chodili hrať po okolitých obciach a mestách ako Snina alebo Humenné. Časť peňazí, ktoré zarobili, venovali na financovanie strechy kultúrneho domu v Ruskom, ktorý bol taktiež pravdepodobne prvým kultúrnym domom v sninskom okrese. „Ruščanská hudba“ pôvodne pozostávala asi z dvadsiatich nástrojov. Ešte pred vojnou boli hudobné nástroje prevezené do Sniny. Ale určite nie všetky. Lebo keď na konci vojny prišli do dediny Rusi, sused Habušta našiel v opustenom dome veľkú trúbu, ale nemal k nej náhubok. Keď ma uvidel ako sa motám okolo, myslel si, že som ten náhubok ukradol. Takže niečo z tých pôvodných nástrojov v dedine predsa len aj počas vojny ostalo…

V snahe dozvedieť sa niečo o histórii sninskej nemocnice, sme sa skontaktovali s pánom Štefanom Cimbákom (1934-2019), ktorý prakticky celý život pôsobil ako právnik vo funkcii správcu nemocnice. No neostali sme iba pri nemocnici.

Štefan Cimbák s manželkou.

Na mieste, kde dnes stojí stará poliklinika, bol predtým voľný priestor, na ktorom sa konali jarmoky. Predával sa tam väčšinou dobytok, najčastejšie kravy alebo kozy. Boli tam nabité drevené koly, o ktoré bolo možné zviera priviazať. Ešte pred vojnou bol cez Cirochu postavený železobetónový most. Ten vyhodili do vzduchu Nemci pri ústupe z mesta. Potom bol vedľa neho postavený provizórny drevený most. Jeho základy ešte aj dnes vidno v Ciroche. Pri vstupe do mesta mali ľudia domy a pozemky. Tam, kde dnes stojí reštaurácia DiStefano, mal dom napríklad žid Katz, ktorý mal v Snine bitúnok. Domy stáli cez celé dnešné centrum až po železničnú stanicu. Napríklad v dome, v ktorom boli za socializmu zriadené jasle, ktorý dnes už nestojí, býval okresný náčelník Durčinský. Neskôr v tom dome sídlil obecný úrad. Dom, kde je dnes krčma „U sklenára“, je môj rodný dom…

Podarilo sa nám osloviť aj Vojtecha Grundzu (1933-2019), ktorý nám veľmi ochotne vyrozprával mrazivý príbeh o koncentračnom tábore zriadenom špeciálne pre Rómov v Dubnici nad Váhom, v ktorom sa na sklonku vojny spolu so svojou rodinou ocitol.

Vojtech Grundza, ako si ho pamätáme.

V jeseni 1944 bola Snina obsadená nemeckými vojakmi. Vojaci strážili aj železničný most, vedľa ktorého bola osada, ktorú sme volali „Pod Huru“. Utiekli sme do lesa a lesom sme prešli až do Dlhého nad Cirochou, odkiaľ pochádzala moja mama. Viedol nás muž, ktorý bol skoro slepý, ale vedel sa dobre orientovať v lese. Toho v Dlhom čakala sestra. Nemci nás chytili pri Triste a nechali prespať v dedine. Hneď ráno prišli s približne desiatimi vozmi a previezli nás a ostatných, ktorých pochytali, do Humenného. Naládovali nás do vagónov ako pre kravy a previezli do lágru do Dubnice nad Váhom. Nevedeli sme kam ideme. Na bráne pri vstupe písalo „Vitajte“. Až za bránou sme pochopili, že už nás majú…

Vedeli ste o tom, že niekedy v päťdesiatych rokoch minulého storočia existovala v Snine malá komunita vyznávačov pitia kávy? Podrobnosti o Kafeklube nám s radosťou prezradil pán Jozef Ondik (1934-2019).

Jozef Ondik v časoch Kafeklubu.

Naša mládežnícka partia mala názov Kafeklub. Bola to taká malá miestna komunita, ktorá sa schádzala pri káve. Pitie kávy v tej dobe bolo niečo naozaj výnimočné. Dovtedy tu kávu pili iba veľkomožní páni. Zakladateľom Kafeklubu bol Laci Horváth. Členovia Kafeklubu boli autormi rôznych žartov a pubertálnych výstrelkov. V kine sme mali vždy vyhradené miesta v prvom rade. Keď sme išli z parku cez mesto, postavili sme sa do radu a jednou nohou sme išli po chodníku a druhou po tráve. Takým tým kačacím krokom sme prešli celé korzo. Ľudia, čo nás videli takto ísť si mysleli, že sme niečo pri chodníku stratili a teraz to hľadáme. Ale aby ste to správne pochopili, v Kafeklube sme boli iba slušní chlapci, nerobili sme žiadne výtržnosti…

Ani Karol Wielkievič (1928-2019) nebol sninským rodákom, ale za dlhé roky pôsobenia vo vedení mesta vedel rozprávať o veciach, o ktorých nemal vedomosť nikto iný. Pán Wielkievič bol na naše prekvapenie zdatným používateľom notebooku s pripojením na internet, okrem iného sme spolu komunikovali aj e-mailom. To bolo vzhľadom k jeho vysokému veku veľmi obdivuhodné. Najčastejšie sme rozprávali o monumentálnych pamiatkach, ich autoroch a asanácii starej časti Sniny.

Karol Wielkievič vo funkcii predsedu Mestského národného výboru v Snine počas príhovoru.

V Snine sa budovala športová hala. Chcel som, aby v priestore pred vstupom bolo umiestnené niečo umelecké. Prišiel som k Alexandrovi Trizuliakovi a tá basketbalistka, ktorá je dnes pred budovou športovej haly, stála v kúte ako nepredajná. Bolo to v dobe, kedy pre svoje sochy nenachádzal odbytisko. Išiel som cieľavedome za svojim a povedal som mu, že tú sochu kúpim. Vtedy sa nedalo dohodnúť na cene priamo s autorom, pretože existovala komisia Zväzu umelcov, ktorej úlohou bolo sochu ohodnotiť. Cenu však komisia stanovovala väčšinou podľa toho, koľko bol investor ochotný zaplatiť. A prečo bola nepredajná? Kočka, ktorá stála umelcovi ako model pri výrobe sochy, ušla do Ameriky. Komisia však túto skutočnosť neodhalila a tak socha basketbalistky poputovala do Sniny…

Aj na základe spomienok týchto a mnohých ďalších pamätníkov sa nám darí zostavovať plastický obraz histórie nášho mesta a jeho okolia. Proti prirodzenej mortalite žiaľ neexistuje žiadny liek, ani zbraň. Pamätníkov a teda aj spomienkových materiálov ubúda. Stále častejšie sme nútení siahať po rôznych iných, zväčša zdrojoch archívneho charakteru. Aj kvôli tomu sa od začiatku snažíme vytvárať archív a základňu, aby sme sa históriou Sniny mohli na patričnej úrovni zaoberať aj v blízkej budúcnosti.

Ak ste aspoň niektorého z uvedených pamätníkov poznali, venujte mu prosím tichú spomienku.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.