okt 072018
 

Pri príležitosti konania druhého ročníka podujatia Medzi troma hranicami bola vydaná rovnomenná publikácia s podtitulom Obraz Sniny a okolia v literatúre a v spomienkach. Tretia z celkovo piatich zaradených spomienok pochádza od pani Márie Harmaňošovej (1927, Malacky), ktorá rozpráva o zoznámení s manželom v čase druhej svetovej vojny, o príchode do Sniny, o manželovej profesii a nakoniec aj o tragédii, ktorá sa odohrala v súvislosti s asanáciou starej časti mesta.

S manželom sme sa zoznámili počas vojny. V Jakubove pri Malackách bol opustený tábor, kde predtým pôsobil pomocný technický prápor. „Pétépáci“ odišli na front, pretože v tom čase nebol dostatok radových vojakov. Z východného Slovenska tam sústreďovali chlapcov vo veku šestnásť až osemnásť rokov. V tomto tábore som pracovala. Jedného dňa sme sa stretli. Budúci manžel pricestoval v dobytčom vagóne a hlásil, že priviedol dvadsaťpäť chlapcov z východu, ktorí dva dni nejedli a nepili. V tom čase už bol vysokoškolákom. Sklad potravín bol v budove Červeného kríža a chlapcom bolo potrebné navariť večeru. Boli to gazdovskí chlapci, ktorých by za iných okolností poslali na front. V tábore ich bolo približne osemsto. Nemci ich plánovali poslať do Nemecka kopať zákopy. Vedúci Hlinkovej mládeže však pre nich stále vymyslel nejakú nezmyselnú prácu, aby ich odchod dokázal oddialiť. Napríklad, keď bolo veľa snehu, tak ich ten sneh nechal vyvážať až ďaleko za mesto a podobne. Jedného dňa  prišla správa, že sa nedá nič robiť a odchod nie je možné ďalej odkladať. Večer chlapcom oznámili, že ráno budú pristavené autobusy, ktorými odídu do Nemecka. Ráno prišli autobusy a v tábore nebolo ani nohy. Spolu s týmito chlapcami zmizol aj môj budúci manžel. Chlapci sa rozpŕchli po dedine, no on sa pokúšal dostať do Bratislavy, kde mal brata Jozefa. Medzi rečou som mu povedala, kde bývam. Raz ráno som sa zobudila a na našom dvore stál kufor. Bol to kufor môjho budúceho manžela. Prišiel sa opýtať, či si ho nemôže u nás odložiť, pretože ten kufor je celým jeho majetkom. Sľúbil, že po prechode frontu sa po kufor vráti. Išla som ho odprevadiť na stanicu, lebo nikdy predtým v Malackách nebol. Vlaky nechodili, ale na stanici bola pristavená nemecká lokomotíva. Štefan uprosil Nemca stojaceho pri lokomotíve, aby ho zobral so sebou do Bratislavy. Krátko potom čo odišiel, Nemci vyhodili koľajnice do vzduchu. Lokomotíva však stihla prejsť. Bolo to v čase, keď Nemci plánovali zastaviť front v Bratislave, akciu nazývali Festung Pressburg. Došlo k bombardovaniu. Budúci manžel Štefan s bratom Jozefom spolu nastúpili do vlaku a vlak z Bratislavy odišiel. Lenže išiel iba po Devínske jazero a odbočil smerom do Rakúska. Obaja z vlaku za jazdy vyskočili a do Malaciek prišli pešo. Išli dve noci. Cez deň sa bombardovalo lietadlami, ktoré sa nazývali „raty“. V takomto lietadle sedel jeden pilot, ktorý nalietaval nízko nad zem a z bezprostrednej blízkosti ostreľoval pozemné ciele. Bratia sa cez deň schovávali a v noci putovali. Takýmto spôsobom sa dostali až do Malaciek a objavili sa v našej pivnici. Doma nás bolo sedem, ale v pivnici pätnásť. Počas bombardovania Malaciek bol s nami v pivnici ukrytý aj riaditeľ malackej pošty. Tam sa zoznámil s mojím budúcim švagrom Jožkom. Poštový úrad dostal počas bombardovania priamy zásah. Po skončení bombardovania sa riaditeľ pošty šiel spolu s Jožkom pozrieť na silne poškodenú budovu malackej pošty. Obaja sa podieľali na odstraňovaní škôd. Neskôr riaditeľ poštového úradu v Malackách Jožkovi pomohol zamestnať sa na pošte v Bratislave. Práca na pošte mu bola blízka. Už po absolvovaní ekonomickej školy v Prešove pracoval ako poštový zamestnanec vo vlaku, kde triedil vyzbierané poštové zásielky…

Po príchode do Sniny som sa v prvom rade musela naučiť porozumieť reči jej obyvateľov. Sninské nárečie, čo tu vtedy bolo, sa už dnes nepočuje. Keď sa dve susedy medzi sebou začali hádať, nerozumela som im ani slovo. Od nárečia sa pomaly upúšťalo a ja som sa naopak začala učiť nové slová. A takto nejako som sa v novom sninskom prostredí dokázala adaptovať. Malacky, odkiaľ pochádzam, boli mestom – okresným mestom. Do Sniny som prišla s určitou predstavou, pretože aj Snina bola okresným mestom, no ale to sa nedalo s Malackami ani zďaleka porovnať. Keď som tu prišla, mala som strach. V tom čase tu ešte operovali benderovci. Z toho dôvodu po skončení vojny na úseku Humenné – Stakčín nepremávali ani poriadne vlaky. V Humennom som vystúpila z rýchlika a nastúpila do vozňa osobného vlaku, ktorý nemal strechu. Bol to vojnou poškodený vagón, ktorý zaradili do prevádzky. Pršalo. Bol to pre mňa prvý šok – cestovať vo vlaku, do ktorého prší. Stála som v pohybujúcom sa vlaku s dáždnikom v ruke. Druhý šok som zažila na stanici, kde som sa stretla s Michalom Pyteľom. Na hlave mal kožušinovú čapicu – takú papachu, akú nosili kozáci, na ktorej mal červenú hviezdu. Na pleci mal automat a okolo hrude pásy s nábojmi. To bolo v roku 1946, kedy som Sninu navštívila po prvýkrát. V roku 1952 som sa do Sniny presťahovala. S manželom Štefanom sme spočiatku bývali blízko dnešnej Základnej školy Pavla Országha Hviezdoslava. Manžel pôsobil v ústave národného zdravia ako interný lekár. Ešte v roku 1952 tu bola dosť nebezpečná situácia. Vtedy spolu s vodičom sanitky vyfasovali pištole na sebaobranu v prípade, že budú musieť ísť niekde na východ od Sniny. Nikdy ich však nemuseli použiť. O dva roky neskôr ich príslušníci zboru národnej bezpečnosti požiadali o ich vrátenie, tak pištole vrátili. V roku 1954 sme si kúpili dom na Staničnej ulici. Dom už nestojí, nedávno bol zbúraný…

V roku 1955 odišiel manžel pracovať do Stariny, kde pôsobil asi dva roky. Po návrate do Sniny pracoval ako vedúci lekár v Ústave národného zdravia. Funkciu po ňom neskôr prebral doktor Emil Špánik. Každý lekár v tom čase nosieval takú lekársku brašnu, ktorá obsahovala základnú lekársku výbavu. Mal ju aj môj manžel. V brašni boli napríklad injekčné striekačky a injekčné ihly, ihly a nite na zašívanie rán a podobne. Brašna obsahovala päť kontajnerov z nehrdzavejúcej ocele. Boli to také nádoby so skrutkami o piatich veľkostiach. V jednom takomto kontajneri bol naliaty denaturovaný lieh a dookola boli napichané injekčné ihly. Keď bolo potrebné pichnúť pacientovi injekciu, vytiahol ihlu z kontajnera a použil ju. Jednu ihlu denne použil aj niekoľkokrát. Ihlu po použití namočil do liehu. Každý večer som mu tie ihly vyvárala. Doma sme mali sterilizátor. Lieh v kontajneri bolo potrebné každý deň vymeniť. Ihly som niekedy musela prečistiť tenkým drôtikom, lebo niektoré sa použitím upchali. Zároveň opakovaným používaním strácali ostrosť. Trpiaci pacient teda trpel o to viac aj pri podávaní injekcie. Dnes už je úplne iná doba ako kedysi…

Mária Harmaňošová so synom Marošom v náručí, vedľa syn Peter, Janko a dcéra Katarína na priedomí.

V dobe asanácie starej časti mesta zastihla našu rodinu tragédia. Manželov brat Jožko si postavil nový murovaný dom, v ktorom býval maximálne tri roky. Tento dom stál prakticky hneď vedľa hasičskej stanice. Vtedy nastala taká čudná situácia. Neviem presne či štát alebo mesto začali od ľudí vykupovať ich rodinné domy, aby ich dali zbúrať a mohli budovať nové sídliská. Vtedy nielen švagor, ale aj všetci ostatní Sninčania dostali za svoje domy zaplatené. Po vyplatení stratili ich bývalí majitelia právo nimi disponovať. Odpredané domy ostali ešte nejakú dobu len tak neobývané stáť. Po odpredaji sa u Jožka objavil kolega, ktorý mal záujem od neho zo starého domu odkúpiť kotol. Švagor mu vyhovel. Po čase sa do odpredaného domu vrátili ešte po tehly, ktoré mali poslúžiť na vymurovanie neveľkej kotolne. V dome sa zišli švagor Jožko, Jožkov kolega Zuščák, najstarší syn hodinára Micenka a poštár Potocký z Pčoliného. Micenko začal búrať nosnú stenu na dome. Ostatní na neho síce kričali, aby to nerobil, ale vtedy už bolo neskoro. Dom sa zrútil a chlapov privalil. Všetci okrem Zuščáka boli na mieste mŕtvi. Iba on bol v pivnici, kde mu padajúca betónová platňa odtrhla pravú ruku. Ani nekrvácal, tak hladko mu tú ruku muselo odseknúť. Kričal, že je zavalený. V rámci záchranných prác bol z Vihorlatu privezený žeriav. Ten však nedokázal betónovou platňou pohnúť. Bolo potrebné počkať na silnejší žeriav, ktorý tu dorazil z Humenného. On privalený v tej pivnici ležal plný strachu a obáv, lebo nevedel, či sa ho podarí vyslobodiť…

Náš Jožko pracoval na finančnom oddelení vo Vihorlate a taktiež hrával divadlá a bol funkcionárom závodného klubu. Zomrel v čase, kedy Snina ešte nemala dom smútku. Bolo zvykom, že telo človeka bývalo vystavované v dome, kde počas života zosnulý býval. A keďže Jožko v tom čase nemal žiadny dom, jeho telo vystavili v závodnom klube. Z miestneho národného výboru, ktorý vtedy sídlil v budove na Staničnej ulici, k nám vyslali otca súčasného primátora Štefana Milovčíka, ktorý tam bol zamestnaný ako zriadenec. Prišiel k nám a povedal manželovi, že ide vo veci pohrebu a žiada sa, aby prišiel na MNV. Môj manžel bol z toho veľmi rozhodený, a preto tam poslal mňa. Tak som tam išla. Súdruhovia na MNV začali mudrovať – pokiaľ sa telo nachádza v závodnom klube, v žiadnom prípade tam noha farára nesmie vkročiť. Ja som im vysvetlila, že Jožko chodil do kostola a vlastne aj my všetci ostatní z rodiny chodíme, preto trváme na cirkevnom pohrebe. Povedali mi, že máme robiť ako chceme, ale prah závodného klubu žiaden kňaz nesmie prekročiť. Povedala som, že na ceste pri parku neďaleko kostola bude čakať kňaz. „Vy môžete bývalého kolegu odprevadiť z klubu až po kostol, tam sa potom môžete otočiť a isť domov. Od kostola sa bude pokračovať v cirkevnom pohrebe.“ Kaplán stál pri parku a čakal na zástup nesúci rakvu. Vtedy bola vonku možno tridsaťpäť stupňová horúčava. Keď sa zástup priblížil k parku pri kostole, kaplán začal okamžite spievať piesne, ktoré sa na pohreboch zvyknú spievať. Nikto zo súdruhov sa neotočil a neodišiel. Všetci, čo sem prišli z klubu, pokračovali až na cintorín…

Autorka spomienky: Mária Harmaňošová
Prepis a štylizácia: Mgr. Ján Bocan

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.