Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
okt 142018
 

Pri príležitosti konania druhého ročníka podujatia Medzi troma hranicami bola vydaná rovnomenná publikácia s podtitulom Obraz Sniny a okolia v literatúre a v spomienkach. Štvrtá z celkovo piatich zaradených spomienok pochádza od pani Zdenky Maškulíkovej (1937, Užhorod), ktorá rozpráva o príchode do Sniny, o zážitkoch v súvislosti s jej povolaním učiteľky i o typických sninských slovách.

Vyrástla a vyštudovala som v Žiline. Po absolvovaní školy som dostala poštou dekrét z Humenného, podľa ktorého som mala dňa 26. augusta 1957 nastúpiť ako učiteľka na Prvú osemročnú školu v Snine. Bolo mi to čudné, pretože som predtým podpísala miestenku do školy v Dlhom nad Cirochou. Sninu som nepoznala, tak moja teta so mnou poslala bratranca Štefana, ktorý mal ísť so mnou do školy v Snine a keby bolo treba, tak aj do Dlhého nad Cirochou. A keďže Dlhé sme mali po ceste do Sniny, išli sme najprv tam. Po rozhovore s pánom Hrubovčákom som zistila, že nie miestenka je rozhodujúca, ale dekrét. A tak som išla do Sniny. Riaditeľ Potocký v Snine už mal avízo o tom, že mám v škole nastúpiť do zamestnania. Spočiatku som však nemala ani kde bývať. V tom čase ešte slobodná budúca švagriná Margita učila na Druhej osemročnej škole u Lazoríka. Oslovila ma s návrhom, aby som išla bývať ku nej, pretože bývala sama. Bývali sme teda spoločne v podnájme u rodiny Pčolovcov na Staničnej ulici. Ja som bola veľmi rada, že som našla ubytovanie práve tam, pretože na tú dobu mal vedúci papiernictva Pavol Pčola vo svojom dome ústredné kúrenie, vodovod s teplou vodou ohrievanou elektrickým bojlerom a sociálne zariadenie.  Keď som si to vtedy porovnala s ostatnými ubytovňami v Snine, takéto vybavenie nemala žiadna. Na tú dobu to bolo komfortné bývanie. Vo vedľajšom dome býval pán Horňák, bývalý krajinský poslanec za agrárnu stranu v Prahe. V Snine sa v tej dobe žilo ťažko. Napríklad na Daľkove boli gazdovské dvory. V tom čase mal každý nejakú kravu, koňa alebo iný dobytok. Hnojovka tam tiekla normálne po ceste. Tým ľuďom, čo tam žili, to pripadalo normálne. Boli to dobrí ľudia, ale neboli naučení žiť inak. Prišiel september a deti neprišli do školy, lebo museli ísť kopať zemiaky. Prvé dva septembrové týždne bola školská trieda z tohto dôvodu skoro prázdna. V Snine som učila dvadsaťštyri rokov. Potom som odišla do Hostovíc, kde som ešte desať rokov pracovala v detskom domove.


Na ľavej strane Peter Brcko, v strede Zdenka Maškulíková, na pravej strane Ján Potocký.

Stravovať sme sa chodili do jedálne na II. Osemročnú základnú školu. Po koľajnice bola aká-taká cesta, no za železničným prejazdom bolo po daždi iba blato. Vtedy ženy nosili také galoše, do ktorých sa dali obuť nohy s papučami alebo nízkymi topánkami, no existovali aj také galoše, ktoré sa dali obuť aj na topánky s vysokým opätkom. Raz po daždi som išla na obed obutá v takýchto galošiach. Bolo nás tam vtedy viac ľudí, ktorí sa tým blatom brodili. Blata bolo toľko, že som musela dávať pozor, aby mi do galoší nenatieklo vrchom. A tak som vtedy dopadla, že jedna galoša spolu s topánkou mi ostala v blate a ja som vykročila bosou nohou. Nohou som ťapla do blata. Ešte som sa otočila a galošu s topánkou som z blata vytiahla. Na obed do Lazoríkovej školy som prišla s jednou obutou galošou a s druhou galošou v ruke. Musela som sa poumývať. Bola to moderná škola, v tej dobe už disponovala takými nízkymi umývadlami presne na tento účel.

Mnoho rodín tu bolo takých, kde otcovia holdovali alkoholu. Mala som raz takého žiačika, ktorého matka niekoľkokrát v roku priviedla do školy aj bez školskej tašky a vravela mi: „Pani učiteľko, ta ja ho privedla tak jak je, bo muž prišol opitý domu a šickych nás povyháňal, kolo domu sme behali…“ Toto bolo od nej naozaj hrdinské. Žilo sa tu naozaj skromne, ale najmä mamičky sa o svoje deti príkladne starali. Každé dieťa malo desiatu, do školy chodilo čisté – umyté a učesané, matky si na ne stále vedeli nájsť potrebný čas. Boli to také matky hrdinky.

Raz sme išli s prvákmi na vystúpenie a s nebohou učiteľkou Jablonskou sme rozmýšľali, čo deťom povieme, že si majú obliecť. Chlapci nosili obyčajne biele košieľky a tmavé nohavice, dievčatá sukničky. Tak sme to chceli trochu oživiť, preto sme im povedali, aby si na vystúpenie priniesli červenú mašľu. Deti prišli na vystúpenie a asi piati chlapci prišli s červenou kravatou. Tá malá tvárička, ten malý golierik a pod krkom veľká červená kravata. Pozerala som na nich a pomyslela som si, že čo to tie mamy doma porobili, veď červenú kravatu ani doma nemohli mať, museli ju kúpiť alebo od niekoho požičať. Nakoniec vysvitlo, že „mašľa do šiji“ je po sninsky kravata. A tých výrazov, ktoré boli pre mňa nové, bolo veľa. Výrazy ako „findža“, „chyža“, „diľe“, „garadiče“, „gargala“, „drabina“… Dokonca dvojitá „drabina“  sa nazývala „rojtľa“.

Mnohým  sninským výrazom som nerozumela. Napríklad taký „pavuz“. To bola taká smreková guľatina dlhá približne desať metrov. Slúžila na zaťaženie sena, ktoré sa viezlo na voze. Okraje voza tvorili rebriny alebo také nízke dosky v prípade, že bolo potrebné voziť hnoj. Medzi rebrinami sa nachádzala reťaz, ktorou sa „pavuz“ o rebriny prichytil. A to som videla po prvýkrát až v Snine.

Manželov dedo raz zapriahal koňa a ja som sa na neho pozerala, lebo ma to veľmi zaujímalo. Naraz mi povedal: „Ole, podaj mi batoh“. Ja som sa obzerala okolo seba, no nikde som žiaden batoh nevidela. Dedo bol stále zamračený, bol takej zvláštnej povahy, tak som sa ho bála opýtať, kde mám hľadať ten batoh. Dedo medzitým vyviedol koňa a vravel mi druhýkrát: „Podaj mi ten batoh“. A ja zas nič. A potom tretíkrát, keď mal dedo už toho koňa zapriahnutého, zobral bič, ktorý stál vedľa dverí stajne a hovorí mi: „Paľe, ši šľepa?“  Svokra bola voči mne veľmi trpezlivá. Začala mi vysvetľovať: „Toto, co ty dumaš, že je batoh, je u nás bič. A toto, čemu ty hvariš batoh, je u nás zajda.

V Snine žili veľmi dobrí ľudia, veľmi úctiví a dobrosrdeční. Udržiavali tu svoje staré tradície a zvyky. Napríklad dedo na Vianoce pod pazuchou priniesol do izby snop slamy, rozviazal ho, rozsypal po dlážke a zavinšoval. Čo všetko vinšoval som si žiaľ nezapamätala – boli to také dlhé vinše. Takýmto spôsobom sa každoročne začínali vianočné sviatky.

Autorka spomienky: Zdenka Maškulíková
Prepis a štylizácia: Mgr. Ján Bocan

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.