Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
okt 262018
 

V týchto dňoch prebiehajú v našom meste oslavy 60. výročia založenia Základnej umeleckej školy (ZUŠ). Dnes je to už zrelá dáma, ktorá budí rešpekt. Odchovala stovky „umenia chtivých“ žiakov, ktorí ju navštevovali dobrovoľne alebo pod prísnym dohľadom rodičov. Základná škola je povinná, ale ZUŠ je pre nadaných a pre tých, ktorí chcú. Talent je len polovica úspechu, zvyšok sú hodiny odriekania, cvičenia, tréningu i pochopenia okolia. Nemenej dôležitou jej zložkou je dobrý učiteľ, ktorý je príkladom, kamarátom, mentorom. Dnes nie je možné spočítať tých, ktorí začali školu navštevovať, ktorí ju dokončili, ktorí zanevreli na čas strávený návštevou školy, tých ktorým sa stalo umenie povolaním, koníčkom či vášňou. Spomeňme si aspoň na tých, ktorí vybudovali základy.

Hudobné povedomie Sniny siaha do medzivojnového obdobia, do čias, kedy pár nadšencov založilo Dychovú hudbu. Po vojne v súvislosti so vznikom národného podniku Vihorlat sa začína vzmáhať aj kultúrny život v Snine. Do novovybudovaného podniku prichádza pracovať množstvo ľudí, ktorí hľadajú po práci rozptýlenie. Nastupuje nová generácia a doba si žiada popri všeobecnom vzdelaní aj hudobne vzdelaných ľudí. Koncom päťdesiatych rokov, aj v menších mestách vznikajú hudobné školy. Po Humennom, kde  bol silnou hudobnou osobnosťou Jozef Gross sa to podarilo aj v Snine. K skupine hudobne vzdelaných nadšencov patril  napríklad aj pán František Fiala, ktorý popri svojom profesionálnom pôsobení v hudobnej skupine Melódia, založil v Snine 1. septembra 1958 Hudobnú školu, ktorá sa po počiatočných peripetiách usídlila v malom kaštieli.


František Fiala (prvý z pravej strany) – prvý riaditeľ Hudobnej školy v Snine (1958)

Prvými učiteľmi boli Juraj Seňko a Vladimír Hromjak a vyučovalo sa v odbore klavír, akordeón a husle. Prijímacie skúšky sa konali v priestoroch Závodného klubu ROH a vyučovanie sa začalo v priestoroch kaštieľa. Zo strany Sninčanov bol zaznamenaný veľký záujem o hudobné vzdelávanie svojich potomkov. Jednou z prvých žiačok bola v hre na akordeón Margita Buríková rodená Pavlíková (1948). „Môj otec bol hudobník-amatér. Mali sme doma harmoniku, tak v rodine padlo rozhodnutie, že sa pôjdem učiť do hudobnej školy na akordeón. Prvé hodiny som absolvovala v priestoroch kaštieľa. Hra ma veľmi zaujímala, ale spomínam aj na hodiny teórie s učiteľom Hromjakom, ktorý vedel pútavo rozprávať o operách. Prvýkrát som cestovala bez rodičov vlakom s učiteľmi na koncert. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Najviac sa mi páčila súborová hra. Prvé verejné vystúpenie som absolvovala  pod taktovkou Františka Fialu s 55-členným  školským orchestrom. Nebola som zvlášť talentovaná, ale hudobná škola mi otvorila nový pohľad na umenie. Hudobná gramotnosť mi v živote pomohla stať sa vnímavejšou a citlivejšou vo svojej práci v zdravotníctve, ktorej som zasvätila život “, spomína pani Gitka.

Inak sa vyvíjal vzťah k hudbe jej nadanému spolužiakovi Vasiľovi Hudíkovi z Hostovíc. Na prijímacie skúšky ho priviedla mama, ktorej sa páčia hra na akordeón. Učitelia v malom Vasiľovi objavili veľký talent a od toho dňa ho harmonika sprevádzala celý život. Oproti dnešku, kedy rodičia vozia svoje deti na vyučovanie v poobedňajších hodinách, naši spolužiaci z dedín to mali v minulom storočí komplikované. Cesta autobusom po vyučovaní na základnej škole, návrat domov niekedy až za tmy, to nebola ľahká cesta v detstve za umením. Mladý Vasiľ to všetko prekonal. Hudba mu učarovala.  Natoľko si zamiloval hru ma akordeóne, že o krátky čas sa už predstavil verejnosti a stal sa miláčikom publika. V Snine i v okolí ho na koncertoch vždy sprevádzala mama a pomáhala mu, ako nosič ťažkého hudobného nástroja. Splnil sa jej sen mať syna muzikanta. Pomáhala mu aj keď už študoval na Konzervatóriu v Košiciach, kde sa ako talentovaný chlapec dostal. Do kaštieľa v Snine sa vrátil ako učiteľ a na Ľudovej škole umenia (ĽŠU) pôsobil do roku 1989. Viac, ako učenie ho stále lákalo javisko. Vrátil sa do rodných Hostovíc a od roku 1990 sa stal starostom obce. Založil mužskú spevácku skupinu Kyčara, s ktoru vystupoval doslova až do svojej smrti. Zomrel počas folklórneho festivalu v srbskej Subotici v roku 2013. Jeho tri deti navštevovali ĽŠU a majú vďaka otcovi k umeniu pozitívny vzťah. Syn Silvio dnes pracuje vo firme Petrof ako výrobca klavírov. Hrou osudu je, že práve v čase osláv 60. výročia založenia ĽŠU, v čase, kedy malý Vasiľ prvýkrát nastúpil na cestu muzikanta, prichádza do jeho rodných Hostovíc spevácky súbor zo Srbska, aby odspieval liturgiu za jeho muzikantskú dušu.

Zaujímavosťou je, že nik z prvých učiteľov nebol Sninčan. V roku 1960 sa riaditeľom školy stal Juraj Seňko. Škola získava priestory v zrenovovanej budove malého kaštieľa a získava štatút Ľudovej školy umenia. V roku 1961 prichádza z Prešova do Sniny prvá učiteľka klavíra, Mária Zálehová (1939). Počet žiakov v škole sa spolu s jej príchodom zvyšuje.


Mária Zálehová a Juraj Seňko so svojimi žiakmi pred budovou kaštielika

Život v malom kaštieli naberal na pestrosti. Príchodom učiteľov-tanečníkov Lysáka a Slivoviča bol dôvod na nábor žiakov do tanečného oddelenia. V tom čase prichádza mladý učiteľ akordeónu Juraj Timko. V parčíku medzi veľkým a malým kaštieľom bolo stále živo. Počas čakania na „hodinu“  alebo  „teóriu“ vznikali nové priateľstva, spoznávali sa navzájom Sninčania s cezpoľnými, starší s mladšími, hudobníci s tanečníkmi…  Boli to krásne časy za prísneho pohľadu Herkula, zvukov Luisinej polky, miešajúcich sa s nácvikom akordeónového súboru a ladenia huslí. Dochádzajúci učiteľ tanečného oddelenia z Humenného je nahradený na plný úväzok mladou sólistkou tanečného súboru PUĽS (Poddukelský umelecký ľudový súbor) z Nižných Repáš. Mária Jašková až do odchodu do dôchodku odchovala množstvo chlapcov a dievčat, pripravila  prekrásne ľudové choreografie a nezabudnuteľné tanečné kreácie. Ak stretnete niekde na ulici v Snine ženu s pevnou chôdzou a ladnými pohybmi, pravdepodobne  je to  odchovankyňa pani Jaškovej.


Mária a Michal Jaškovci zakotvili v Snine stali a symbolom folklóru v meste

O hru na klavír bol veľký záujem a rady učiteľov rozširujú Eva MacákováIrena Šípošová,  Viera Oleárová , huslista Karel Krátky a učili  aj externisti. S vytvorením tretieho umeleckého odboru – výtvarného, ktorý uviedol do života Jozef Rohaľ, začína byť v malom kaštieli tesno. Spolu s príchodom nového riaditeľa Michala Kolcuna sa na odbore školstva začína uvažovať o pridelení vhodných priestorov. ĽŠU sa sťahuje do  priestorov na Gymnáziu.  A od roku 1973 jej šéfuje riaditeľ Juraj Timko, ktorý pozdvihol školu na vysokú úroveň. ĽŠU v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dorastá do dospelého veku. Prebýva síce v budove Domu humanity a v podnájmoch, ale jej kultúrna pozícia v meste sa upevňuje. Jej žiaci sú úspešní na rôznych súťažiach a dôstojne reprezentujú mesto po celom Slovensku i v zahraničí. Škola každý rok produkuje desiatky absolventov. Mnohí z nich pokračujú v štúdiu ma konzervatóriu, umeleckých a pedagogických školách. Niektorí sa vracajú ako mladí učitelia a posilňujú pedagogický zbor. Tí najlepší z nich sa stávajú členmi rôznych hudobných telies, divadiel a pôsobia v slobodnom umení. Mnohí muzicírujú v amatérskych združeniach a kapelách, alebo si hrajú a tvoria len tak pre radosť.

Po politických zmenách sa z Ľudovej školy umenia stáva Základná umelecká škola.  Prešla mnohými kádrovými zmenami  (riaditeľky Marta Onderčínová a Ľubomíra Kičková) a dnes ju od roku 2004 vedie najmladšia riaditeľka v histórii školy, Katarína Valaliková. Pod jej dirigentskou paličkou ZUŠ získala nové priestory. K zrekonštruovaným priestorom bývalej dievčenskej slobodárne pribudli  priestory pre tanečné oddelenie a prekrásna koncertná sála, ktorej ozdobou je koncertné krídlo. Funkčne riešené priestory spĺňajú aj tie najnáročnejšie požiadavky ako pre samotných žiakov, tak pre 25-členný kolektív pedagógov. Po hygienickej a estetickej stránke patrí škola k špičke na Slovensku.


Katarína Valaliková, rodená Gavronová (1963) – súčasná riaditeľka ZUŠ v Snine

K fenoménom školy iste patrí i učiteľka Viera Fanfarová–Oleárová (1953). Je to PANI UČITEĽKA, ktorá je najviac spätá so školu od začiatkov až po dnešné dni. Takmer päťdesiat odučených rokov na jednej škole, to sa dnes podarí málokomu. Ako svoju bývalú učiteľku a dlhoročnú kolegyňu som ju poprosila o zopár vzácnych spomienok: „V roku 1971 som tesne po maturite prišla s mojimi rodičmi  na návštevu z Jarovníc po prvý krát k priateľom mojich rodičov. Pán Vladimír Hromjak bol v tom čase  zástupcom na ĽŠU. Spýtal sa ma, čo mám ďalej v pláne. Na vysokú školu ma neprijali pre nedostatok miesta. Keďže na ĽŠU bol nedostatok učiteľov, ponúkol mi miesto učiteľky klavíra v Snine. Mala som voľný rok pred sebou, tak som súhlasila. Bývala som u nich a mojim prvým pracoviskom sa stal malý kaštieľ. Všetko mi v Snine bolo cudzie, nepoznala som tu nikoho, ale práca sa mi veľmi páčila. Po čase som sa presťahovala zo súkromia na dievčenskú slobodárku. Prešiel rok a mne sa zo Sniny nechcelo odísť. Našla som si tu lásku, zvykla som si na kolektív a bolo mi smutno za žiakmi, medzi ktorými bola aj malá Katka Gavronová.  Ostala som, vydala som sa a pre mojich synov sa stala Snina rodným mestom. Sama, bez pomoci príbuzných  som diaľkovo vyštudovala konzervatórium v Košiciach a stala som sa kvalifikovanou učiteľkou. V mojej profesijnej kariére som zažila šiestich riaditeľov a štyrikrát som sa so školou sťahovala. Práca ma dodnes baví a neľutujem rozhodnutie učinené pred 47 rokmi, kedy som sa rozhodla, že to na rok v Snine skúsim. Mám za sebou desiatky absolventov, ktorých som voviedla do sveta čierno-bielychych kláves. Mnohí z nich dnes pôsobia ako pedagógovia na konzervatóriu, ZUŠ-kách a základných školách. Viacerí sa živia hudbou ako profesionálni muzikanti,  korepetítori, mám medzi svojimi žiakmi dirigentku aj skladateľa. Kruh sa uzatvára. Z mojej prváčky Katky je dnes úspešná riaditeľka ZUŠ,  za ktorej vedenia sa z dievčenskej slobodárne, môjho prvého bydliska v Snine, stal dôstojný stánok výchovy mládeže k umeniu. Na minulosť nemyslím, tá je bolestivá. Užívam si prítomnosť. A budúcnosť? Tú neriešim…tá príde.“


Viera Fanfarová, rodená Oleárová (1953) – najdlhšie pôsobiaca učiteľka ZUŠ v Snine

Autorka článku: Daniela Fridrichová

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.