feb 172019
 

Človek získava podstatnú časť informácií prostredníctvom zraku. Videné obrazy sa už od nepamäti pokúša uchovávať. Už pračlovek kreslil rôzne výjavy zo života na steny jaskýň, ktoré obýval. V dobe, keď ešte neexistovalo písmo, bolo kreslenie jediným spôsobom odovzdávania informácií. Výtvarné umenie sprevádzalo ľudstvo už od nepamäti. Obraz, ktorý namaľuje umelec, však nesie určité subjektívne rysy.

Prvé snahy o zachytenie objektívneho obrazu sveta vznikali už v staroveku. Starogrécky matematik Euklides z Alexandrie (365-300 pred našim letopočtom) v diele Optika popisuje princíp jednoduchého zariadenia nazývaného „camera obscura“. Starovekému vedcovi sa síce podarilo prevrátený obraz pozorovaného objektu preniesť, no nedokázal ho zafixovať. Až v 18. storočí bola objavená fotochemická reakcia, pri ktorej sa za pôsobenia svetla na citlivú plochu vytvára obraz. Prvá známa fotografia v dejinách ľudstva pochádza z roku 1826. Jej autorom bol francúzsky vynálezca Jozeph Nicéphore Niépce (1765-1833). Fotografovanie bolo v danej dobe možné iba pri priamom slnečnom svetle a neúmerne dlhá doba expozície znemožňovala fotiť živé objekty. Po Niépceho  smrti, v úsilí vytvoriť komplexnú metódu fotografovania, vystúpil na scénu francúzsky maliar a vedec Louis Daguerre (1787-1851). Ten po 23 rokov trvajúcom výskume, ktorý úspešne ukončil  v roku 1839, prišiel s vylepšeným spôsobom fotografovania, pri ktorom sa doba expozície skrátila na niekoľko minút. Ani Niépceho ani Daguerrova fotografia však neumožňovala vytváranie kópií. Výsledkom fotografického procesu bol vždy iba jeden jediný originál. Až v roku 1841 britský vedec a vynálezca William Henry Fox Talbot (1800-1877) vyvinul spôsob, ako reprodukovať fotografický obraz zo získaného originálu.

Ako podklad pre svetlocitlivú vrstvu potrebnú na získanie fotografického obrazu sa po dlhú dobu používali fotografické dosky, vyrobené vo väčšine prípadov zo skla. V roku 1868 americký vynálezca John Wesley Hyatt (1837-1920) vynašiel celuloid – prvý priemyselne vyrábaný plast, ktorý mal všetky predpoklady k tomu, aby dokázal nahradiť sklenené fotografické dosky. V roku 1887 si ďalší americký vynálezca, Hannibal Williston Goodwin (1822-1900), nechal patentovať pružný zvitkový celuloidový film. Až spomínaný zvitkový film dokázal nahradiť používanie sklenených fotografických dosiek a tým pádom sa fotografovanie stalo záležitosťou dostupnou aj mimo okruh priekopníkov fotografie. Do tejto doby existenciu starých fotografií mesta Snina alebo obcí v okrese z pochopiteľných dôvodov napriek nepotvrdeným a často protichodným tvrdeniam niektorých obyvateľov ani nepredpokladáme. Doposiaľ dokázateľne najstaršia fotografia Sniny v našom archíve pochádza z roku 1899.

Záujmy zberateľov sa od vzniku modernej fotografie až po jej súčasnú podobu uberali smerom k vytváraniu najrôznejších fotografických zbierok. Existujú samostatné zbierky starých fotografií zobrazujúcich napríklad ľudovú architektúru alebo ľudové kroje. Tento typ fotografií je dôležitou súčasťou národopisných zbierok. Vzácne sú taktiež staré fotografie, ktoré je možné zaradiť do zbierok osobných a rodových pamiatok. Medzi zberateľmi sú zvlášť cenené tie kolorované. Postupom času sa fotografie stali súčasťou rôznej úžitkovej grafiky. Medzi prvé úžitkové predmety, na ktorých sa fotografie objavili, radíme napríklad hracie karty, vizitky, reklamné plagáty a v neposlednom rade aj pohľadnice.

S rôznymi fotografickými defektmi sa u pohľadníc Sniny stretávame už i v prípade tých najstarších – pochádzajúcich ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Či už ide o drobné rozostrenia alebo nedokonalosti, ktoré vznikli pri ich reprodukovaní, chyby je možné objaviť už v tvorbe najstarších známych fotografov v regióne. Jedným z nich bol napríklad Alexander Halász, ktorý ešte v čase monarchie vlastnil fotografické štúdio v Michalovciach. Fotografoval rôzne zemplínske mestá ako napríklad Sobrance, či Trebišov, pozornosť venoval aj menším obciam akými sú Budkovce alebo Kamenica nad Cirochou. Sninu nafotil ešte v čase pred vypuknutím prvej svetovej vojny. V súčasnosti sa z jeho pohľadnicovej tvorby nezachovalo veľa.

Pohľadnica s vyobrazením železničnej stanice v Snine.
Pohľadnica s vyobrazením rímskokatolíckeho kostola (v popise nesprávne označeného ako gör. kath. templom – görög katholikus templom – gréckokatolícky chrám) a pohľadom do ulice nachádzajúcej sa pravdepodobne po ľavej strane parku pri kostole v Snine.

Či už súkromný zberateľ alebo inštitúcia v snahe odhaliť zraku verejnosti vyzbierané fotografie, vyvíja záujem o ich prezentáciu v rámci možností v čo najdokonalejšom prevedení. Pri úprave starých fotografií sa uplatňuje retušovací proces. Pod pojmom retuš si môžeme predstaviť plynulý priebeh zakrývania najrôznejších chýb alebo zahladzovania nedostatkov na fotografii. S určitou formou oficiálnej retuše sa u sninských pohľadníc stretávame až v roku 1953, kedy sa produkciou miestopisných pohľadníc začalo zaoberať výtvarné nakladateľstvo Tvar so sídlom v Bratislave. V spomínanom roku vydalo pohľadnicu s vyobrazením Ústavu národného zdravia v Snine (stará poliklinika). Pohľadnica okrem pohľadu na polikliniku a pomník padlých v druhej svetovej vojne zobrazuje i dnes už neexistujúcu budovu – sídlo vtedajšieho Roľníckeho spotrebného družstva. Na pohľadnici je nápis na budove z neznámeho dôvodu vyretušovaný. Drobná zaujímavosť – v roku 1956 bola výroba miestopisných pohľadníc presmerovaná do národného podniku Osveta so sídlom v Martine. Osveta sa postarala o následnú dotlač danej pohľadnice, avšak bez predchádzajúcej retuše. Okrem toho, sa v pozadí oboch pohľadníc nachádza iná obloha.


Pohľadnica vydaná vydavateľstvom Tvar s vyretušovaným nápisom na budove.


Pohľadnica vydaná vydavateľstvom Osveta bez vyretušovaného nápisu na budove.

V súčasnosti objavené staré fotografie a pohľadnice obsahujú okrem rôznych fotografických nedostatkov veľakrát aj škvrny spôsobené nečistotou alebo škrabance a lomy zapríčinené mechanickým poškodením. Dnešná doba však v takomto prípade dokáže ponúknuť riešenie v podobe počítačovej retuše. Ako také retušovanie prebieha v súčasnosti sme sa opýtali Zuzany Baldovičovej, ktorá sa vo svojom fotoateliéri okrem iného zaoberá aj retušovaním fotografií starej Sniny a ľudí, ktorí tu kedysi žili.


Ukážka pôvodnej a vyretušovanej fotografie zobrazujúcej postavu chlapca.

Aké predpoklady musí spĺňať stará fotografia, aby ju bolo možné kvalitne vyretušovať?
Mala by byť dostatočne ostrá, aby bolo jasne viditeľné, čo je na nej zachytené, pretože ak je priveľmi rozostrená, už tomu veľmi pomôcť neviem. Tiež by nemala mať vysoký šum, ten je v podstate nemožné potlačiť tak, aby fotografia v konečnej podobe nevyzerala umelo.

Čo je možné a čo nie je možné vyretušovať?
Vyretušovať sa dá v podstate všetko, všetko záleží len od času, ktorý je človek tomu ochotný venovať. Avšak najťažšie je retušovanie niečoho, čo na fotografii nie je – aby som bola presná, tak  nejaká odtrhnutá časť, poškriabaná, vyblednutá, alebo inak zničená natoľko, že nie je vôbec vidieť, čo tam pôvodne bolo. Pri prírode a budovách to nie je až taký problém ako pri tvári. Vtedy je veľmi ťažké dosiahnuť taký efekt, aby sa daná osoba na seba aj na výslednej fotografii podobala. Takisto sa ťažko retušujú fotografie vytlačené na štruktúrovanom papieri, ktorý sa v minulosti často používal.

Akým spôsobom taká počítačová retuš prebieha?
Je to veľmi detailná práca. Na ,,postihnuté“ miesto sa nanáša farba z jeho najbližšieho okolia so snahou prirodzene ho prekryť alebo vyhladiť. Používajú sa rôzne stopy a štetce. Väčšie jednoliate plochy a pozadie sa dajú šikovne robiť s väčšími štetcami, takže to ide v podstate rýchlo, ale pri detailoch sa s fotkou treba vyhrať a nanášať čo najmenšie plochy. Treba mať tiež aj nejaké estetické cítenie, aby to vyzeralo prirodzene.

Ako dlho trvá vyretušovanie štandardnej fotografie?
Záleží od poškodenia fotografie. Pri základnej retuši je to otázka pár desiatok minút. Retušovala som však aj fotografie, ku ktorým som sa musela vracať niekoľko dní po sebe a stráviť nad nimi zopár hodín. V priemere je to nejaká hodinka čistej práce… Ale ako hovorím, všetko záleží od rozsahu poškodenia.

Je v rámci retušovania možné uskutočňovať aj nejaké úpravy?
Samozrejme, to je neodmysliteľnou súčasťou. Väčšina fotografií je vyblednutá, fľakatá, mierne rozostrená. Keďže v minulosti nebola technika na takej úrovni ako je dnes… S úpravami farby, jasu, ostrosti a podobne pracujem prakticky pri každom retušovaní.

Aké motívy sa retušujú najľahšie, aké najťažšie a čo retušuješ najradšej?
Najľahšie asi príroda, keď sú tam väčšie plochy, s ktorými sa netreba toľko hrať… Avšak ja najviac a v podstate aj najradšej retušujem fotografie ľudí – najmä svadobné fotografie, rodinné, vojenské alebo rôzne výjavy z každodenného života. Teší ma, že takouto formou môžem ľuďom pomôcť uchovať si spomienky.

Čomu sa ešte okrem retušovania venuješ?
Venujem sa fotografii a zaujíma ma všetko, čo s ňou súvisí. Vyvolávam fotografie z rôznych médií vrátane diapozitívov a kinofilmov, prerábam videozáznamy z VHS na DVD, fotím na doklady, no venujem sa aj ateliérnej a reklamnej fotografii – pripravujem pozvánky, vizitky, svadobné oznámenia a podobne. Ja to volám kompletný servis fotografických služieb.


Ukážka pôvodnej a vyretušovanej fotografie zobrazujúcej starú architektúru mesta.

Retušovanie starých fotografií je možné považovať za kreatívnu záležitosť. Predpokladmi pre túto činnosť sú iste trpezlivosť a precíznosť. A keďže výsledok retušovania je možné považovať za malé umelecké dielo, je adekvátne uviesť, že tvorivé myslenie a umelecké cítenie sú pri tomto type práce rozhodujúcimi atribútmi.

Autori článku: Zuzana Baldovičová a Ján Bocan

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.