Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
júl 142019
 

Spomienky na vojnu

Historické pramene majú asi najväčší význam pre každého, kto sa nejakým spôsobom podieľa na objektívnom a reálnom vyhodnotení historických procesov. Bez historických prameňov by asi ani história ako vedná disciplína neexistovala. Skúmanie, interpretácia, poznávanie a hodnotenie dejín by nebolo možné bez rôznych kroník, matrík, archeologických nálezov, spomienok pamätníkov, ústneho tradovania, vojenských a štátnych archívov, listov, pohľadníc, fotografií… Takto by sme mohli menovať veľmi veľa zdrojov, ktoré tvoria základný pilier každej dejepisnej vedy. Dovolím si tvrdiť, že osobné svedectvo resp. spomienka človeka na udalosť, ktorú reálne zažil nepatrí medzi najdôveryhodnejšie stopy histórie. Spomienky resp. svedectvá sú často krát trocha “prifarbené“ alebo “zveličené“. Čím viac sa takáto spomienka traduje medzi generáciami, tým viac dochádza k jej deformáciám, ale to len do času, kedy sa napríklad nezaznamená písomne. Aj napriek tomuto môjmu názoru, nemôžme  spomienky ľudí ignorovať a neprikladať im dejepisnú dôležitosť.    

V tomto článku by som sa s čitateľmi chcel podeliť o spomienky môjho deda, ktoré mi rozprával v súvislosti s prechodom frontu počas druhej svetovej vojny. Môj dedo František Bednárik sa narodil 01. augusta 1934 a v čase oslobodzovacích bojov mal viac ako 10 rokov.

Ešte ako žiaka základnej školy ma veľmi bavilo poznávanie vojnových dejín. Toto poznávanie ma neopustilo dodnes. Zo všeobecných svetových vojenských konfliktov ma postupom času začala najviac zaujímať regionálna história vojenstva v mieste môjho rodiska. Pamätám si akoby to bolo včera. Bol horúci letný deň. Letné prázdniny som trávil u starých rodičov. Môj dedo sedel na lavičke pod obrovským orechom a pripravoval za pomoci nejakého domáceho kutilského prístroja sifónovú limonádu. Podišiel som k nemu a moja otázka znela:

„Dedo, pamätáš sa ešte na druhú svetovú vojnu ?“

Prvá spomienka:
Pamätám si na to veľmi dobre. Ako malý chlapec som býval v dome, kde sa dnes nachádza Robotnícky Hotel. V čase vojny som bol doma sám s mamou. Môj brat Jožko s nami nebol. Bol partizán a neviem kde v tom čase mohol bojovať. Nevedeli sme o ňom prakticky nič. Pamätám si, že bolo veľmi škaredé počasie a celkom zima. Skoro ráno, tesne po svitaní v meste zaznela vojenská siréna. Mama ako keby vedela čo sa bude diať, rýchlo ma schytila a vbehli sme do našej pivnice. V pivnici sme boli zavretí celý deň. Zjedol som vtedy asi 10 jabĺk a pár zemiakov za celý deň. Zvonku sa ozývali výstrely z pušiek a samopalov. Zem sa asi triasla, keď okolo domu prechádzal tank. Zvlášť jeden výbuch bol tak silný, že som si ho zapamätal najviac z celého dňa. Sedeli sme s mamou v pivnici a keď bol už večer, opäť v meste zaznela siréna. Asi to znamenalo koniec vojny, lebo sme sa odvážili vyjsť z pivnice von. Keď sme vyšli von, uvidel som v našej záhrade obrovský neporiadok a mŕtveho nemeckého vojaka, ktorý ešte v ruke držal samopal.  Veľa domov na ulici bolo poškodených, no, Bohu vďaka, náš dom ostal celý. Mama ma schytila opäť za ruku a rýchlo ma viedla dnu do domu. Hneď ma uložila spať. Ležal som pod oknom, ale nezažmúril som oko ani na sekundu. Keď sa vonku stmievalo počul som hrať harmoniku a spev. Hudba prichádzala akoby z parku. Na záhrade som celú noc počul nejaké zvuky a niekoho chodiť. Ráno na druhý deň tam už ten mŕtvy Nemec nebol.

František Bednárik, päťdesiate roky minulého storočia, Sídlisko I., Snina.

Je pre mňa veľkou škodou, že som vtedy môjmu dedovi nekládol nejaké ďalšie otázky. Rozprával vždy svoje príbehy tak pútavo a zaujímavo, že to, čo povedal, mi úplne stačilo k tomu, aby som nasýtil svoju zvedavosť. V súvislosti s vojnou mi môj dedo hneď vyrozprával aj ďalšiu spomienku. Tá sa týka tesne povojnového obdobia v našom meste.

Druhá spomienka:
Po vojne, neviem v ktorom roku, niekedy na jar, som začal chodiť pásť kravu. Na pašu chodili s kravou aj moji dvaja kamaráti. Kravy sme pásli pri agátovej jaruhe. Je to tam pod „sirkáňou“ , kde sa dnes nachádza JAS. Mali sme tam aj naše pole. Pamätám sa na to, že v lesíku nad JAS-om a po celej lúke bolo strašne veľa granátov a mín. Nemci, tam vraj mali delostrelectvo a lúka pod „sirkáňou“ bola zamínovaná. Nejako ma tá munícia aj s jedným mojím kamarátom nezaujímala. Báli sme sa toho! Radšej sme sedeli v jaruhe a kým sa naše kravy pásli, plietli sme z vŕbového prútia v tieni opálky. Žiaľ, nášho tretieho kamaráta tá munícia natoľko zaujímala, že ju neustále vyhľadával a bavil sa s ňou. Prešla nás trpezlivosť a vykričali sme ho. Ak chce byť náš kamarát aj naďalej, nech s tým prestane! Veľmi sa na nás nahneval a odišiel preč. Asi o hodinu sa vrátil. Povedal nám, že ak sa s ním nedáme znova do kopy, tak budeme ľutovať. Samozrejme, že sme ho odmietli. Celý čas mal ruky za chrbtom a prísne na nás hľadel. Nevedeli sme, že v rukách za chrbtom niečo schováva. Keď zistil, že nemienime zmeniť náš postoj voči nemu, napriahol sa a hodil medzi nás niečo do kameňa. Zaznel hrozný výbuch. Po chvíli som sa prebral. Naše kravy boli rozutekané. Všade na vôkol bol štipľavý dym. Kamarát, ktorý so mnou plietol opálky tam sedel a z hlavy mu tiekla krv. Našťastie sa mu nič vážne nestalo. Mal len roztrhnuté ucho a slabo počul. Mne sa, našťastie, taktiež nič vážne nestalo. Mal som len akýsi škrabanec na kolene a trochu som kríval. Neskôr som zistil, že je to kúsok kovovej črepiny. (V tom si môj dedo vyhrnul nohavice a na vlastné oči som videl ako pod kožou na nohe posúva rukou zarastenú črepinu, ktorá mu za tak dlhú dobu zliezla až do časti píšťaly na predkolení) Na lúke sa začali od zvedavosti zbiehať ľudia. Po našom treťom kamarátovi nebolo ani stopy. Zľakli sme sa a dolinou „sirkáňskeho“ potoka sme bežali smerom k vlakovej stanici. Nevedeli sme však, že náš tretí kamarát nás už predbehol. Celý od krvi šiel smerom od vlakovej stanice do centra mesta a veľmi plakal.  Predstav si, že jemu odtrhlo tú ruku, z ktorej po nás hodil tú výbušninu. Hneď ho začali ratovať ľudia na ulici. Zbadala ho aj moja mama. Veď na tej ulici sme všetci traja kamaráti aj bývali. Spýtala sa ho, že čo sa to vlastne stalo. On jej odvetil: „Našťastie, mne len odtrhlo ruku, ale mojich kamarátov tam zabilo !“ Nikdy nezabudnem na ten pohľad mojej mami, keď som sa po chvíli zjavil doma živý a zdravý.

Ilustračná fotografia: František Bednárik (prvý z ľavej strany) s kamarátmi.

Snažil som sa veľmi sústrediť a spomenúť si na tieto príbehy tak, aby som ich podal čo najautentickejšie. Môj dedo použil v rozprávaní druhej spomienky aj konkrétne mená svojich kamarátov no žiaľ, ja si na nich už nespomeniem. Na tomto príklade prerozprávania spomienky môjho deda, môžeme jasne pozorovať deformáciu, ktorú som spomínal v úvode článku. Časovým horizontom sa úmerne mení pamäť každého človeka – zabúda. Myslím si teda, že oveľa korektnejším prameňom dejepisného prameňa by mohli byť napríklad rôzne zápisky pamätníkov vytvorené práve v danom období. 

„Partizán“ Jožko

Na záver tohto článku by som veľmi rád upriamil trocha pozornosti aj na dedovho brata Jozefa. V prvej spomienke ho môj dedo spomína ako partizána. Aj v mojich rodinných kruhoch, keď som sa na neho niekoho opýtal, tak mi bolo zo všetkých strán povedané, že bol partizán.  Vo vojenských archívoch sa uvádza citujem:

„Bednárik Jozef, narodený 4. marca 1924 v Snine, príslušník československého armádneho zboru, padol 26. januára 1945 v Levoči.“

Už len z tohto archívneho zápisu je jasné, že bol členom 1. československého armádneho zboru, teda žiaden partizán. Chcel som zistiť trocha viac a ako prvé, čo mi napadlo, bolo trocha sa prehrabať v dedových starých fotografiách. A tu pre mňa nastalo hneď prvé prekvapenie. Našiel som fotku vojaka, ktorý je oblečený v uniforme slovenského štátu.

Vojak Jozef Bednárik.
Popis na zadnej strane fotografie poukazuje na to, že ide o vojaka Jozefa Bednárika.

Jozef teda musel narukovať do Slovenskej armády za režimu Slovenského štátu. Ako vojak slovenskej armády sa najpravdepodobnejšie zúčastnil bojov proti ruskej armáde v Sovietskom zväze. Počas bojov v Rusku sa veľký počet slovenských vojakov vzdával nepriateľom. Následne boli títo zbehovia sústredení a zaraďovaní do vznikajúceho československého armádneho zboru formujúceho sa na cudzom území v Sovietskom zväze.

Jozef Bednárik padol 26. januára 1945 v Levoči. Oslobodiť mesto Levoča mala za úlohu 18. armáda pod velením generálporučíka Antona Jozifoviča Gastiloviča. Do jej zostavy bol zaradený 17. gardový strelecký zbor a 1. československý armádny zbor, ktorého súčasťou musel byť aj vojak Bednárik.

Nemci prístupy k Levoči silno zamínovali a všetky mosty povyhadzovali do vzduchu. Smerom na Levoču sa spolu s 1. a 3. československou samostatnou brigádou prebíjali aj jednotky 24. streleckej divízie. Po ťažkých bojoch vstúpili ráno 27. januára 1945 do Levoče prápory 3. československej samostatnej brigády spolu so sovietskymi jednotkami. Nemci sa v noci stiahli z obranných postavení a mesto opustili.

Jozef Bednárik (stojaci v strede).

“Partizán“ Jožko, sa teda ani oslobodenia mesta Levoča nedožil. Bol usmrtený deň predtým a to v priamom boji strelou do hlavy. Je pochovaný na mestskom cintoríne spolu s jeho ostatnými spolubojovníkmi. Česť jeho pamiatke !

Spracoval:
Ing. Radovan Vrabeľ

Foto úprava:
FOTO Creative – Zuzana Baldovičová

Zdroje:
1. Vojenský historický ústav
2. Podtatranské noviny
3. Klub vojenskej histórie Beskydy

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.