Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
aug 042019
 

V snahe zachovať

V čase nášho zoznámenia s pánom Jurajom Bigom išlo o najstaršieho rodáka z obce Nová Sedlica. Potom, ako som mu prezradil, že sa zaujímam o regionálnu históriu, začal mi, ako sa zvykne hovorievať „vysvetľovať všetko od Adama a Evy“. Vysvetlil som mu, že najviac ma zaujíma história kraja v ktorom žijeme a najmä jeho vlastné spomienky na to, čo v minulosti prežil. Pán Biga priniesol štyri rukou písané školské zošity, z ktorých začal čítať. To, čo z jeho zápiskov nebolo jasné, vysvetlil a doplnil. Na kladené otázky s radosťou odpovedal. Pri odchode sa zdôveril, že poznámky zo zošitov musí prepísať do kroniky obce. Avšak nemá vhodné plniace pero a atrament, ruka sa chveje a zrak nie vždy slúži…

Jeho cieľom bolo zanechať po sebe zápisy týkajúce sa rodnej obce, ako dar budúcim generáciám záujemcov a bádateľov na poli regionálnej histórie. Vzal som do rúk zošity a začal v nich listovať. Boli rozmeru A4, mali rôznu hrúbku, dva z nich boli zapísané až do konca, poznámky v ďalších dvoch siahali ledva do polovice. Opýtal som sa, či by mi tie zošity nepožičal a ja by som ich obsah prepísal do počítača. Takto by bolo možné texty opraviť, preštylizovať, vytlačiť a dať nanovo zviazať. Zošity mi zapožičal a ja som mu ich po čase opäť vrátil.

Mgr. Ján Bocan a Juraj Biga počas spoločného rozhovoru v lete 2018.

Spomienka na banderovcov

Jednou z vecí, na ktorú som sa Juraja Bigu počas našich neskorších rozhovorov opýtal, boli banderovci. Nikdy by mi totiž nenapadlo, že sa niekedy v živote stretnem s človekom, ktorý sa s týmito jednotkami Ukrajinskej povstaleckej armády, v hovorovej reči označovaných podľa jedného z vodcov ukrajinského národného hnutia, Stepana Banderu, stretol zoči-voči. Ani táto téma histórie regiónu nebola Jurajovi Bigovi cudzia.

Banderovci prišli v čase, keď tu bola svadba u Batromija. Juraj Batromij sa ženil. Boli sme s kamarátom na tej svadbe, keď tam banderovci prišli. Svadba bola na vyšnom konci. Nekonala sa v kultúrnom dome, ako sa to robí dnes, ale bola doma, v súkromnom dome – „u chyži“.  A zrazu niekto povedal: „Aha, banderovci, banderovci…“. A vtom vošli dnu štyria banderovci. Neboli pozvaní, iba tak prišli. Posadali si za stoly. Na svadbe bola aj pekná dcéra jednej ženy z dediny a pretože sa páčila aj im, ich náčelník ju vzal k sebe a začali sa na tej svadbe hostiť. Vyšiel som vonku a pred dverami stáli ďalší dvaja s automatmi a niekoľko ďalších trochu ďalej. Vonku nepúšťali nikoho. S kamarátom, ktorý dnes už nežije sme sa tak zboku vykradli a jeden z banderovcov sa nás opýtal, kto tu v dedine varí samohonku. Ja som mu povedal, že neviem a ten kamarát mu povedal, že jeden tu taký je a volá sa Maloš. A hneď nato sme utiekli. A potom tu banderovci chodili z času na čas do dediny, lebo nemali čo jesť, tak brali chlieb, kravy, prasatá…

Po vojne som našiel pištoľ, takú deviatku. Ležala v koženom puzdre na zemi na mieste zvanom „Verch horba“. Pištoľ som vzal a schoval. Ale chcel som ju aj vyskúšať, veď som bol mladý chlapec. Keď sme išli kosiť lúku, vzal som ju so sebou a dvakrát som z nej vystrelil. Dobre strieľala, bola funkčná. Nábojov bolo všade naokolo dosť. Na poli bol položený sud na kapustu a ja som tu pištoľ skryl pod ten sud. Banderovci sa o streľbe dozvedeli a prišli za nami do dvora. „Davaj pištoľ!“ Otec sa veľmi bál. Traja banderovci sedeli za stolom, dvaja stáli pod domom a dvaja stáli trochu ďalej na boku. Čo som mal spraviť? Nedám si predsa otca zastreliť. Tak som po tú pištoľ bežal na pole a odovzdal som im ju. Ale dal som im iba pištoľ bez puzdra. Keď sa ma pýtali, kde je puzdro, povedal som im, že ja som to takto bez puzdra našiel. Na ich tváre si dnes už nepamätám, chodili väčšinou v podvečer, keď bolo šero. Mali také bežné mená ako Vasiľ, či Michajlo. Bolo ich celkovo približne pätnásť. Oni vraj chceli založiť nejakú vlastnú Ukrajinu.

Bola to taká banda spoza hranice, rozprávali podobne ako my. Tu blízko Wetlina, Berehy, Sanok – ľudia tu rozprávajú skoro rovnakou rečou. Boli to stále tí istí ľudia, jedna banda – „sobranka“. Najprv tu chodili len tak. Niekoľko žien tu bolo z Wetliny. Vydali sa tu a ostali žiť v Novej Sedlici. Oni tých banderovcov poznali. Zavbucká bola Poľka, Dodova bola Poľka, Ferkaninová bola Poľka, Švajková Paraisa, Švajková Kaisa, všetky boli z Wetliny. Jedna z nich sa raz dokonca k jednému banderovcovi aj prihovorila: „Vasiľu a ty mene uže neznaješ?“ On jej však odpovedal, že on ju nepozná. Kto vie, či naozaj. Aj mená ako Dzuba, Bunga a iné v Novej Sedlici, pochádzajú pôvodne z Wetliny.

V dedine bolo za prvej republiky 72 komunistov, ktorí sa stretávali. Hovorilo sa, že ich organizovali židia. Pred banderovcami sa skrývali. Šiškan tu v čase prvej svetovej vojny opravoval domy ako ruský zajatec. Tu si našiel frajerku a po vojne tu ostal. Neskôr bol hájnikom. Kireš bol funkcionár strany. Banderovci oboch zastrelili pretože boli komunisti. Aj Fedor Doda bol komunista. Toho nezabili, lebo mal malé deti, ktoré veľmi plakali, keď za ním prišli. Tak ho prehli cez lavičku a dali mu dvadsaťpäť na zadok. Ale takých, čo sa potom nemohol ani na nohy postaviť.

Dávida Gelba vzali so sebou do Poľska. Ľudia z dediny sa práve vracali z nákupov zo Sniny. Boli tam kupovať veci ako múka, soľ a podobne. Spolu s nimi sa vracal aj Dávid Gelb. Banderovci ho chytili. Podľa čoho vedeli, že je to žid, to naozaj neviem. Bolo to vtedy, keď dali na zadok Fedorovi Dodovi. Po čase sme sa dozvedeli, že ho pred ženami, ktoré im dali po dve vajcia, nútili tancovať. Vraj mali veľkú zábavu z tancujúceho žida. Potom ho tam niekde zabili, takto sa to tu aspoň rozprávalo.

Banderovci prišli spoza Beskyda. Chceli vlastnú Ukrajinu, čo sa im nejako nepodarilo. Chodili po dedine a brali si dobytok a chlieb. A čo mohol človek hovoriť? Chleby zbierali a napichovali na takú dlhú drevenú tyč, pretože žiadnu tašku nemali. Potom si jeden z nich tú tyč položil na plecia a odniesol. Tam, ako je teraz socha Medovej baby, tam tie vyzbierané veci sústredili. Medová baba bolo Poľka. Jej muž sa poznal so židom Eisslerom, ktorý tu prevádzkoval úzkokoľajku. Vzájomne si pomáhali. Banderovci prišli a násilím si brali to, čo potrebovali. Prišli večer ku „Fyvničke“ a vzali jej kravu, hoci iba jednu kravu mala. Chudobná bola. Okrem toho mala iba jednu ovcu, aj tu jej vzali. Hore u suseda Vasiľa vzali prasa. Čo potrebovali, to brali.

Poobliekaní chodili rôzne, aj ruské aj nemecké uniformy mali a aj také pušky. Keď prišli do obce, išli za starostom. Ten poslal svojho úradníka za ľuďmi o ktorých vedel, že majú kone a vozy. Banderovci pozbierali kone a vozy a odišli smerom na Kolbasov, kde postrieľali židov. Zažil som ich osobne, rozprával som s nimi tak, ako teraz s vami.

Aj od nás vzali kone a voz, keď išli na Kolbasov. Prišli k nám, my sme sa ich báli. Nariadili nám zapriahnuť a vyhnali nás preč. Povedali, kde ich máme čakať. Mali sme ich čakať pri Prokopovej, ktorá mala obchod. Oni sa okolo toho jej obchodu stále točili a ona im zakaždým musela niečo dať. Na Kolbasov išli sami, my sme ich museli čakať pri tej Prokopovej a oni sa tam potom vrátili. Po židoch, čo postrieľali priviezli rôzne šatstvo a vlastne všetko, čo sa im páčilo a prekladali to na pripravene vozy. Ja som zašiel k vozu a pri sedadle uvidel topánky. V tej dobe bolo ťažké zohnať obuv. Tak som ich z voza nenápadne potiahol a schoval do snehu. Bola zima a nebolo čo obuť na nohy. Dovtedy som mal z javora vytesané podrážky, na ktorých som mal pribité vrchy zo starých „baťoviek“, ktoré som našiel na pôjde. Takto som chodil a klopkal. A zrazu som mal normálnu obuv.

Potom sme im tie veci vyviezli až k Medovej babe a od Medovej baby bolo potrebné ísť až na Beskyd, na „Vasiľcovu“. Tam sa to všetko zložilo. Tam prišli ich vlastní furmani a tí privezené veci zobrali.

Zápisky a publikácia

Jedného dňa som Jurajovi Bigovi priniesol ukázať jednu z publikácií, ktorú som v minulosti autorsky spracoval a ktorú sa mi podarilo vydať. Slovo dalo slovo a pán Biga súhlasil s tým, aby sa aj obsahy jeho textov spracovali a vydali vo forme podobnej publikácie.

Samotné prepisovanie jeho zápiskov trvalo určitú dobu, počas ktorej sme sa s pánom Bigom stretávali a rôzne nejasnosti konzultovali. Pri tejto príležitosti vzniklo i niekoľko nahrávok rozhovorov. Takto získanými informáciami som doplňoval obsahy pôvodných textov. Na príprave publikácie som začal spolupracovať s viacerými ľuďmi – nadšencami pre tento typ voľnočasovej aktivity. Niektoré otázky však ostali nezodpovedané. Pán Juraj Biga nás totiž v jari tohto roku naveky opustil.

Ťažké bolo tomu uveriť, pretože išlo o silného, stále veselého, húževnatého chlapa, ktorý sa navzdory vysokému veku zvykol stále po dedine prevážal na bicykli. Počas nášho posledného stretnutia si odskočil na dvor sekerou narúbať drevo, aby mal čím zakúriť v peci. Človek, ktorý ho sledoval pri práci nemohol nenadobudnúť dojem, že pri takomto životnom odhodlaní a pevnom zdraví sa dožije minimálne sto rokov. Človek mieni – Pán Boh mení. Život pána Bigu ukončila banálna chrípka. Vydania publikácie tvorenej vlastnými zápiskami o rodnej obci sa žiaľ nedočkal.

Na určitý čas boli práce na príprave publikácie zastavené, ale myšlienky vydať plánovanú publikáciu ešte v tomto kalendárnom roku, ako bolo pôvodne v plánované, sme sa nevzdali. Tieto riadky píšem nanajvýš otvorene a úprimne a preto si dovolím tvrdiť, že pán Juraj Biga by si to takto sám prial. Náš cieľ bol jasný ešte za jeho života – vydať publikáciu a uviesť ju pred zrakmi verejnosti v rámci podujatia s názvom Medzi troma hranicami, ktorého plánovaný tretí ročník sa uskutoční v septembri tohto roku v obci Nová Sedlica.

Z predmetných zápiskov Juraja Bigu sme vybrali tie, ktoré sa týkali histórie obce od dôb najstarších po rok 1950 a rozdelili sme ich na dve časti – na zápisky, ktoré Juraj Biga zapísal na základe spomienok svojich starých rodičov a ich rovesníkov a na zápisky, ktoré zapísal na základe informácií od svojich rodičov a doplnil vlastnými spomienkami. Výsledkom našej práce by malo byť vydanie brožovanej publikácie formátu A5, na príprave ktorej v týchto dňoch akurát pracujeme. Naša filozofia je jasná – pri publikovaní nám nejde o finančný profit, ale predovšetkým o snahu zachovať. O podrobnostiach týkajúcich sa podujatia Medzi troma hranicami Vás budeme už čoskoro informovať.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan
Autor fotografie: Štefan Dinič

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.