Starožitnosti a múzeá

Predmety, ktoré dnes považujeme za starožitnosti neboli kedysi uložené vo vitrínach alebo položené niekde na čestnom mieste tak, ako to môžeme vidieť v dnešnej dobe, ale slúžili ľuďom v ich bežnom živote. Pojmy ako starožitný a moderný splývali do termínu každodenný. No aj v minulosti sa našli ľudia, ktorí sa radi obklopovali peknými a vzácnymi predmetmi

Prvé zbierky starožitností a kuriozít začali ľudia vytvárať už v období renesancie. Je pravdou, že už v stredoveku i staroveku ľudia vytvárali zbierky, no tieto zbierky nebolo možné označovať termínom umelecká zbierka v pravom význame slova. Práve v období renesancie sa ľudia radi obklopovali čínskym a európskym porcelánom, benátskym sklom, perzskými kobercami a strieborným riadom. Niekedy v tomto období vznikli i prvé zbierky loveckých trofejí. Išlo o zbierky nešpecializované, väčšinou boli iba zladené farebne. Špecializáciu v zbieraní priniesli až neskoršie doby, ktoré ponúkli zberateľom rozdielnosť vzhľadu, použitého materiálu, či techniky výroby určitých predmetov. Cínové nádoby nahradili nádoby z kameniny, kameninu neskôr do istej miery nahradil porcelán. Umelecká a remeselnícka výroba splývali v jedno a to isté. Čím krajšie a zaujímavejšie predmety dokázal remeselník vytvoriť, tým ďalej a na neobvyklejšie miesta sa tieto predmety mali tendenciu dostať. Všetky ručne vyrobené predmety boli svojim spôsobom unikátne.

Na prelome 19. a 20. storočia sa v Európe uskutočnili mnohé revolučné a vojenské prevraty. V snahe zachovať starožitnosti pre ďalšie generácie sa začali budovať múzeá. Na jednej strane je snaha múzeí naozaj obdivuhodná, no na strane druhej bol narušený prirodzený rad vecí. Muzeálne zbierky sú často radené podľa suchých schém, dokážu poskytnúť reálny pohľad na zozbierané predmety, no mnohokrát poskytujú skreslený pohľad na doby minulé. Zbierky v múzeách sú chápané ako historicko-kultúrny materiál, no nie ako veci, ktoré boli kedysi každodennými prostriedkami k dosiahnutiu určitého účelu. Mnoho menších múzeí plní iba funkciu útulku pre predmety určené k zachovaniu, no veľakrát nedokáže zachytiť a stvárniť umeleckého ducha uplynulých dôb. V niektorých prípadoch to ani nie je možné. Pohľad na pomôcky určené na pranie, tkanie alebo varenie a podobne v sklenených vitrínach svedčí samo o sebe. Je potrebné priznať, že nakoľko by sme radšej videli sakrálne historické obrazy na miestach kam patria – v drevených dedinských kostolíkoch, musíme si položiť otázku, či by tam tieto starožitnosti mali dostatočnú odbornú starostlivosť a podmienky k ich zachovaniu pre ďalšie generácie? Dovolím si na položenú otázku hneď aj odpovedať – pravdepodobne nie…

Je veľký rozdiel, či sa zberateľstvu venuje jednotlivec alebo ústav. Múzeum možno dokáže zohnať a vyplatiť väčšie množstvá cennejších, drahších a hlavne tematicky a logicky ucelenejších zberateľských predmetov, no takáto forma zberateľstva poskytuje iba malú mieru osobnostného vyžitia, ako je tomu pri zberateľstve, ktoré praktizuje jednotlivec. U jednotlivca sú pohnútky, ktoré ho vedú k zbieraniu oveľa osobnejšie a rozmanitejšie. V mnohých smeroch je jeho zbieranie oproti zbieraniu muzeálnemu obmedzené, no možno aj tento fakt prispieva k väčšej túžbe zberateľa nájsť a vlastniť určitú kuriozitu, respektíve raritu, ktorá sa nenachádza v žiadnej muzeálnej zbierke. Je pravda, že zberateľstvu sa v minulosti venovali hlavne príslušníci šľachtických rodov a tak niektoré múzeá zriadené v hradoch a kaštieľoch mali hneď od začiatku, aj bez zberateľského úsilia, k dispozícii historické zbierky v podobe knižníc plných kníh, miestností naplnených obrazmi, či štýlovým dobovým vybavením. O takomto začiatku zberateľskej kariéry môže drvivá väčšina zberateľov iba snívať. Zbierky jednotlivcov sú však oproti neosobným muzeálnym zbierkam oveľa pútavejšie a zaujímavejšie. Veľké množstvo zbierok jednotlivcov by sme mohli označiť ako ich celoživotnou snahu o zbieranie, výsledkom ktorej je zbierka – celoživotné dielo zberateľa.

Osud súkromnej zbierky oproti zbierke verejnej je mnohokrát tragický. Keď zberateľ nenájde v kruhoch rodiny svojho nasledovníka, prichádza jeho celoživotná snaha o vytvorenie zbierky navnivoč. Lepší prípad nastáva, keď zberateľ odkáže svoju zbierku v celej jej celistvosti múzeu, no väčšinou to vyzerá tak, že jeho potomstvo v snahe po zlepšení finančnej situácie, zbierku rozpredá, respektíve ju nesprávnym zaobchádzaním znehodnotí alebo celkom zničí. Navnivoč tak prichádza jednak celoživotné úsilie zberateľa, jednak jeho investovanie voľných finančných prostriedkov do zbierky sa javí ako úplne zbytočné. Existuje ešte jedna neobvyklá možnosť a tou je spolupráca jednotlivca pri vytváraní zbierky v spolupráci s múzeom alebo inou inštitúciou prejavujúcou záujem o zberateľstvo. Výskyt rozvážneho zberateľa, ktorý zakladá zbierku s tým, že sa dokáže včas postarať o jej celistvosť a trvanie aj po svojej smrti, je však v dnešnej dobe pomerne zriedkavý.

Mgr. Ján Bocan

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.