apr 052017
 

V úvodnom článku, ktorý som venovala 90. výročiu futbalu v Snine som upozornila čitateľov, že pripravujem sériu článkov o sninskom futbale. Nikde som však nepísala, že mienim systematicky spracovávať futbalovú históriu v meste – na to sa tu iste nájde aj nejaký odborník. Pred niekoľkými rokmi sa antológii miestneho futbalu začal venovať dnes už nebohý Štefan Miško, ale jeho zozbierané materiály sa stratili vo víre času. Rozhodla som sa preto osloviť najstaršiu, stále žijúcu generáciu futbalových legiend a zistiť, ako sa im darí a ako svoju futbalovú minulosť vnímajú dnes.

Bolo skutočne veľmi ťažké vybrať najlepších hráčov. V Snine sa ich totiž počas zaznamenaných 90. rokov vystriedalo mnoho generácii. Boli a sú medzi nimi rodení Sninčania, tí, ktorí sa do Sniny prisťahovali kvôli práci, priženili sa tu, hráči z okolitých obcí, aj tí ktorí v meste odohrali len pár sezón. Rozhodla som sa osloviť tých oldies pánov, ktorí sú ešte medzi nami a sú ochotní podeliť sa o spomienky.

Pri listovaní v albume retrospektívy som si uvedomila, že prví traja oslovení – p. Andrejčák, p. Vaľko a p. Kasprišín sú „cezpoľní“, o čom mnohí čitatelia ani nevedeli. Ale našla som rodeného Sninčana, pre ktorého fubal predstavuje jednu zo životných lások. Podarilo sa mi skontaktovať s pánom Štefanom Gerzaničom, ktorého meno rezonuje nielen u fanúšikov futbalu, ale mnohí ho poznajú aj ako maliara a výtvarníka. Manželia Gerzaničovci ma privítali v útulnom domčeku, kde na mňa z obrazov dýchala vôňa zákutí domov starej Sniny a meandrov ešte nezregulovanej Cirochy a Pčolinky, ktoré tak dôverne poznám z útleho detstva. Pri dobrej kávičke, za výdatnej pomoci pani Gitky, ktorá rozhovor oživovala množstvom fotografií, sa pán Štefan Gerzanič (1936) ponoril do začiatkov.

„Nedávno som prekročil prah osemdesiatky. Keďže moji dvaja bratia zomreli, vyrastal som medzi štyrmi sestrami na gazdovskom dvore – denne v pracovnom nasadení. Popri škole, ktorú som mal veľmi rád, som pomáhal otcovi na poli, ktoré nás živilo. Už ako žiak na základnej škole Hviezdoslavovej som bol opantaný futbalkou. Mojim vzorom mi boli starší sninskí futbalisti na ihrisku pri píle. Keď sa v roku 1949 otváral štadión pri nemocnici hral som už ako dorastenec predzápas proti VSŽ Košice. Prehrali sme síce 0:3, ale pamätám si, že hral som vtedy proti legende – Andrejovi Kvašňákovi. Nestihol som ešte uvažovať, čo bude so mnou po skončení školskej dochádzky, keď sa jedného dňa pri našom voze cestou na pole pristavil poštár „Džon“ Pavlík a povedal, že mám úradné písmo. Na moje prekvapenie a hlavne môjho otca som dostal pozvánku na talentové skúšky na výtvarnú školu. Mal v tom prsty môj učiteľ kreslenia pán König, ktorý vo mne objavil výtvarné nadanie. Talentové skúšky som úspešne spravil a v roku 1952 som začal študovať v Bratislave. V hlavnom meste som mal možnosť venovať sa popri štúdiu aj mojej láske – futbalu.  Môj profesor grafiky dal na škole dokopy družstvo výtvarníkov a zúčastnili sme sa turnaja stredých škôl a dostali sme sa až do finále.  Skončili sme síce druhí, ale zaujímavosťou bolo, že vo vítaznom družstve Elektrotechnickej školy hral vtedy ešte neznámy Jozef Golonka. Mňa, ako futbalistu si všimli v Lokomotíve Bratislava a až do skončenia  školy som tam hral za dorastencov. Po návrate do rodnej Sniny som bol vo výbornej forme. Zamestnal som sa  na OTK vo Vihorlate u p. Haisa. Mal som takmer dva roky odklad, ale v 1957 som musel narukovať. Nasledovala vojenská služba vo Vimperku kde som hral takmer celé dva roky za Iskru Vimperk. Po návrate do Sniny sa o mňa zaujímal už vtedy známy tréner Zoli Fazekaš, ale zápas v Humennom v roku 1960 sa mi ale stal osudným. Pre domácich som bol vtedy pohromou a z tribúny sa ozývalo – „skopnice toho maľara!”. Následoval nechcený okamih, bolo z toho potrhané väzivo v kolene, päťmesačná sádra a koniec hráčskej kariéry. Ale na futbal som neznevrel. Urobil som si trénersky kurz II. triedy a Snina ma pozná ako dlhoročného trénera A-mužstva a dorastencov. Počas môjho pracovného preradenia som viedol futbalove mužstvo Medzilaboriec. Svoj život som prežil v ťažkom období, ale s troma veľkými láskami, s čím sa nemôže pochváliť každý – futbal, výtvarná tvorba a moja manželka Gitka. Na futbal mi ostali už len krásne spomienky a čestne uznanie od tajomníka československej telovýchovy a športu (čestný titul VZORNÝ TRÉNER za mimoriadne úspechy v trénerskej práci, za príkladné a nadšené plnenie povinností výchove športovcov) a boľavé koleno. Ako výtvarník som po sebe zanechal množstvo olejomalieb a drevorezieb. Moja manželka je mi oporou dodnes. Vychovali sme spolu dve dcéry, ktoré sa v živote nestratia a najväčšiu radosť nám robí český pravnuk Jindřisko”.


Š. Illes, J. Urda, V. Kochan, Š. Harmanoš, Š. Gerzanič, ???, šofér Terpák, D. Bárta, Š. Kozej


stojaci zľava-Štefan Gerzanič /tráner/, D. Andrejčák, J. Dunaj, J.Tomáš, D. Bárta, V. Kochan
spodný rad: V.Bizub,J. Jankaj, Š. Illes, V. Popík, A. Kepič

Rozprávaniu p. Gerzaniča nebolo konca. Vypočula som si množstvo príbehov protagonistami ktorých boli napríklad herec Vlado Müller, lúčničiar Štefan Nosáľ, ilustrátor učebníc Jozef Cesnak, mím Milan Sládek, či režisér a výtvarník Juraj Jakubisko. Jeho spomienky by pokojne vystačili na hrubú knihu. Myslím si, že na stránke Retrospektívy sa niekedy v budúcnosti ešte určite objaví.


Súčasná fotografia – počas rozhovoru s Danielou Fridrichovou

Článok bol taktiež publikovaný v Sninských novinách (číslo 14, zo dňa 3. apríla 2017).

Autorka článku: Daniela Fridrichová
Farebná fotografia: Mgr. Ján Bocan

 

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.