Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
apr 102017
 

Prvá zmienka o rímskokatolíckej farnosti v okrese Snina pochádza z roku 1333. Viaže sa na starobylú farnosť v Dlhom nad Cirochou. Zmienka vznikla ako doklad pri odovzdávaní pápežských desiatkov miestnym farárom Laurentiom. Práve dlžanská farnosť bola až do roku 1782 jedinou farnosťou v Cirošskej doline. V spomínanom roku bola zriadená farnosť Snina, prvým sninským farárom sa stal Michal Szartoris, ktorý predtým slúžil ako kaplán v Dlhom nad Cirochou. Ako vyplýva z predchádzajúceho textu, korene kresťanstva v okrese Snina siahajú skutočne hlboko. V súčasnosti sa v Snine nachádzajú dve rímskokatolícke farnostifarnosť Povýšenia Svätého kríža farnosť Božieho milosrdenstva. Pre úplnosť je treba spomenúť aj fakt, že na území Sniny sú dve farnosti gréckokatolíckej cirkvi a tiež farnosť pravoslávnej cirkvi.

V prvej polovici 18. storočia registrujeme prvé zmienky týkajúce sa osídľovania územia okresu Snina obyvateľstvom židovského vierovyznania. Niekedy na prelome 18. a 19. storočia zaznamenávame príchod početnejšej skupiny židov do Sniny a jej okolitých obcí. Skoro z každej obce okresu nachádzame zmienky po aktivite židovského obyvateľstva. Na prelome 19. a 20. storočia vzrastajúci počet židovského etnika vyústil do založenia židovskej náboženskej obce. Prvým známym sninským rabínom bol Juda Liebermann. Rozvíjajúca sa židovská obec v Snine zanikla v období Druhej svetovej vojny. V súčasnej dobe v Snine nežije ani jeden potomok pôvodných židovských obyvateľov. Prakticky jedinou hmatateľnou stopou, ktorá dokazuje prítomnosť židov v Snine, je chátrajúci židovský cintorín.

Rímskokatolícky kostol a židovská synagóga v Snine v minulosti nestáli ďaleko od seba, samotné objekty boli vzdialené iba na niekoľko desiatok metrov. Ľudí nerozdeľuje iba jazyková alebo národnostná príslušnosť, bariéry medzi ľuďmi tvoria najčastejšie nezhody v názoroch a veľakrát žiaľ aj vo vierovyznaní. Židovská viera – judaizmus má s kresťanstvom množstvo spoločných prvkov, no  v niektorých skutočnostiach si tieto dva náboženské smery oponujú. Medzi spoločné vlastnosti oboch náboženských učení patrí napríklad viera v jedného Boha. Základný konflikt medzi vierami vznikol pred viac ako 2000 rokmi v súvislosti s pochopením príchodu Ježiša Krista. Kresťania prijali sviatosť krstu a uznali Krista za jediného Božieho syna, v súvislosti s jeho príchodom sa začal písať Nový zákon. Naopak židia toto nové učenie odmietli a naďalej ostali verní dávnym tradíciám a učeniu zaznamenanom v Starom zákone.

Nemienim porovnávať vierovyznania, skôr by som chcel poukázať na prepojenosť osudov ľudí, ktorí tu žili, pôsobili a zanechali po svojom účinkovaní na javisku sninských dejín nezmazateľnú stopu. Človek nie je iba údajom zapísaným v registroch alebo číslom zaznačeným v štatistických tabuľkách. S človekom je spojený príbeh, či osud, ktorý každý z nás počas života na základe slobodnej vôle ovplyvňuje a zmysluplne napĺňa. Každý človek, nezávisle od štátnej príslušnosti či vierovyznania môže v určitých životných situáciách zaujať správny alebo nesprávny postoj. V tejto súvislosti sa vynárajú dve mená, ktoré sú s históriou Sniny späté, no pomaly upadajú do zabudnutia. Spomenie si niekto z čitateľov na dve priezviská, ktoré boli ešte pred viac ako polstoročím chronicky známe?

Priezvisko Ondriáš nie je typickým sninským priezviskom, no radí sa do zoznamu známych sninčanov, jeho vyslovenie silne rezonuje v ušiach najmä staršej generácie. Martin Ondriáš, rodák z Ovčieho, bol rímskokatolíckym kňazom, ktorý sninskú farnosť spravoval od začiatku 20. rokov minulého storočia. V období Prvej Československej republiky sa popri duchovnej činnosti politicky i spoločensky angažoval. Pôsobil napríklad ako člen okresného zastupiteľstva, viedol spolok Charitas, ktorého úlohou bolo podporovať chudobných obyvateľov Sniny, usporiadal zbierku na kúpu kostolných zvonov, v Štátnej ľudovej škole vyučoval náboženstvo, inými slovami patril k verejne činným osobám. Na miestnej fare vychovával dvoch synovcov a neter, deti svojho brata Štefana, ktorý padol počas Prvej svetovej vojny. Jeden zo synovcov, Jozef Ondriáš, neskôr pôsobil ako príslušník slovenského žandárstva v Bratislave. Počas 2. svetovej vojny vykonával funkciu policajného inšpektora. Zomrel počas bojov o oslobodenie Bratislavy.

Priezvisko Rosin, po sninsky skôr vyslovované ako „Rozin“ si mnohí miestni seniori okamžite dajú do súvislosti so školou. V roku 1933 bol otvorený prvý ročník sninskej pobočky Štátnej meštianskej školy v Humennom. Samotná výučba prebiehala vo viacerých budovách, napríklad v priestoroch miestnej píly, ale aj v súkromných domoch. Triedy pre výučbu boli zriadené aj v dome rodiny Rosinovcov, ktoré miestni pamätníci dodnes v spomienkach označujú ako „Škola u Rozina“. Hermann Rosin spolu s manželkou Evou žili v dome neďaleko rímskokatolíckeho kostola, ktorý si kúpili ešte v roku 1906 a kde vychovávali svojich šesť detí – Alexandra, Antona, Irenu, Eugena, Hermínu a Ernesta. Ernest, často uvádzaný aj ako „Arnošt“ je svetovo známy Sninčan, ktorému sa podarilo utiecť z koncentračného tábora v Osviečime a podať výpoveď o neľudských činoch nacistov v súvislosti so systematickou likvidáciou židovského etnika.

Na pultoch kníhkupectiev sa stále viac objavujú pravdivé príbehy či výpovede ľudí, ktorí prežili holokaust. Svojim spôsobom sú dojímavé a mrazivé zároveň, čo im pridáva na popularite a príťažlivosti. Jeden takýto príbeh by bolo možné napísať aj o Ernestovi Rosinovi. Je jednou z osobností miestnych dejín, na ktorú jeho rodné mesto zabudlo. Podľa môjho názoru existuje niečo ako prepojenosť ľudských osudov a morálny imperatív, ktorý káže povzniesť sa nad rozdiely a v hraničnej situácii zaujať správny postoj. Opisovať okolnosti, za akých sa Ernest Rosin dostal do koncentračného tábora, kedy, s kým a ako sa mu podarilo utiecť, nebudem na tomto mieste opisovať. Zbytočne by som tým presiahol rámec článku a k pointe môjho zamyslenia by som sa aj tak nedopracoval. Preto iba naozaj stručne.

Po úspešnom úteku z koncentračného tábora a spísaním protokolu potvrdzujúceho predošlú výpoveď Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera (dvojica slovenských židov, ktorým sa z lágru podarilo utiecť ako prvým a podať správu o zverstvách páchaných na deportovanom obyvateľstve) sa Ernest Rosin ocitol v Bratislave, kde sa musel ukrývať, aby sa v tábore smrti neocitol opakovane. Tu sa stretol s rodákom, žandárom Jozefom Ondriášom. Ten kamarátovi ponúkol prístrešie a úkryt. Rosin sa Ondriášovi zdôveril so všetkým, čo prežil a tým ho uvrhol do veľmi nebezpečnej situácie, ktorá by ho v prípade najmenšieho podozrenia mohla pripraviť o život. Kedykoľvek mohla polícia alebo garda vbehnúť do bytu na kontrolu a nájsť tam ukrývaného židovského utečenca a jeho ochrancu. Napriek tomu, že si Ondriáš uvedomoval vážnosť celej situácie, pomáhal Rosinovi  a ďalším židom, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii. Príbeh záchrany však končí tragicky. V apríli 1945 prebiehali v Bratislave boje medzi sovietskym a nemeckým vojskom. V blízkosti bytu, kde Ondriáš býval a kde sa Rosin ukrýval, bol postrelený ruský vojak, ktorého vzali do bytu, aby ho tam mohli ošetriť. Poranený vojak si žiadal vodu. Rosin sa vybral pre vodu, no zastavil ho varovný výkrik iného vojaka, ktorý ho upozorňoval na to, že sa vonku strieľa. Rosin sa zľakol, čo bolo impulzom pre Ondriáša, ktorý sa naopak v snahe pomôcť ranenému posmelil. Vkročil do priestoru dverí a v tom okamihu bol zasiahnutý hneď tromi projektilmi, po zásahu ktorých spadol na zem. Bol na mieste mŕtvy… Jozef Ondriáš zomrel 4. apríla 1945 vo veku 33 rokov. V tento deň sa v Bratislave skončila vojna.

Rosin na Ondriáša, ktorý pri záchrane cudzieho života obetoval svoj vlastný, nikdy nezabudol. Počas svojho neskoršieho života na svojho záchrancu spomínal ako na čestného človeka a verného kamaráta. V roku 1997 sa Ernest Rosin rozhodol zanechať svetu svedectvo narozprávané v nemeckom jazyku, zaznamenané na ôsmych videopáskach, ktoré sú uložené v depozitári Múzea Holokaustu v Spojených štátoch (United States Holocaust Memorial Museum).

Na internetovej stránke Mesta Snina sa nachádza Výzva na predkladanie návrhov na udelenie Ceny Mesta Snina pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky o meste Snina. Nepoznám nikoho, kto by si viac zaslúžil túto cenu, ako Jozef Ondriáš a Ernest Rosin. Nebyť Rosina a jeho odvážneho úteku, by sa o nacistickom besnení v táboroch smrti svet tak skoro nedozvedel.  Jozef Ondriáš patril do skupiny veľmi vzácnych ľudí, ktorí z hĺbky vlastného presvedčenia dokážu pomôcť, nehľadiac na to, že by pri tom mohli zaplatiť i cenu najvyššiu – cenu vlastného života. Práve takýto ľudia si podľa môjho názoru zasluhujú pozornosť verejnosti.


Jozef Ondriáš a Ernest Rosin

Preto si dovoľujem osloviť širokú verejnosť, aby podporila nomináciu Ernesta Rosina a Jozefa Ondriáša na Cenu Mesta Snina, in memoriam.

Článok bol taktiež publikovaný v Sninských novinách (číslo 15, zo dňa 10. apríla 2017).

Autor článku: Mgr. Ján Bocan

  One Response to “Zabudnutí hrdinovia starej Sniny”

  1. Skvelé a poučné čítanie.

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.