Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
apr 212017
 

Juraj Šebo vo svojej knihe „Vojnové 40. roky“ spomína na šťúpleho chlapíka, ktorý po vojne patril k jazdeckej špičke v pretekoch klusákov. Ľudia sa na neho chodili pozerať na dostihovú dráhu v Petržalke. Okrem koní miloval aj karty. Bol náruživým hráčom kartovej hry šnapser. Málokto však už vedel, že jeho sklon k hazardu a riskovaniu mu pomohol k úteku z pekelnej mašinérie v Osvienčime.

Arnošt Rosin bol zrejme najznámejším občanom mesta Snina, ktorý sa dostal do povedomia širokej medzinárodnej verejnosti. Hoci paradoxne v samotnej Snine o ňom vedel málokto. Mal v živote „smolu“, bol židom za Slovenského štátu a jedným z 58 000 slovenských židov, ktorého jeho vlasť, kde prežil takmer tridsať rokov svojho života, poslala v roku 1942 na istú smrť.

Jeho neter Eva na neho spomína ako na super strýka, s ktorým bola ohromná zábava, a ktorý ju vždy varoval pred hazardnými hrami, ktorým on podľahol. Nečudo, veď hazard mali v rodine. Arnoštov ujo brat jeho mamy, prehral celý majetok v kartách a na zaplatenie dlhov museli prispieť aj Rosinovci. Jeho matka totiž priniesla do manželstva obrovské veno, ktoré jej manžel Arnoštov otec bohato zúročil. Po vyplatení dlhov za jej brata im však neostalo nič, a tak im aspoň pri arizácii už nemali čo zobrať.


Rodný dom Ernesta Rosina v Snine.

Je ťažké ho definovať. Bol obchodník? Žid alebo Slovák? Utečenec alebo hrdina? Manžel, strýko, brat alebo emigrant? Hazardný hráč alebo kapo z bloku Kanada? Sveták, bohém alebo bežný občan komunistického Československa? Niektorí ho charakterizovali ako super hrdinu, ktorému sa podarilo utiecť z pekla. On sa za super hrdinu nepovažoval, len chcel žiť… Arnošt Rosin sa narodil 20. marca 1913 v rodine židovského obchodníka v Snine. Prežil takmer dva roky v  koncentračnom tábore Osvienčim, ale zomrel ako slobodný človek vo vysokom veku v roku 2000 v Nemecku. Tesne pred smrťou vydal svedectvo pre Holokaust Memorial Museum USA o veciach, o ktorých nedokázal hovoriť celé desaťročia.

Arnošt Rosin rozpráva o svojom živote:

Od narodenia do roku 1939

Narodil som sa rok pred vypuknutím 1. svetovej vojny a pred vypuknutím 2. svetovej som mal 26 rokov. Detstvo som prežil v Snine, malom mestečku na východe dnešného Slovenska vtedajšieho Rakúsko – Uhorska. Moji rodičia boli židia, ale žiadni veľkí veriaci. Raz do týždňa chodili do synagógy, a to bolo všetko. V Snine som chodil na základnú školu a potom som absolvoval Obchodnú akadémiu v Humennom a v Košiciach. Od roku 1933 som bol zamestnaný ako praktikant v podniku Tatra, kde som neskôr pracoval ako predajca poľnohospodárskych strojov, traktorov a iných technických zariadení.

Chcel som odísť do Palestíny, ale najprv som si musel odslúžiť v armáde. Keďže som bol schopný a zdravý, tak ma odviedli a pridelili ma do Kroměříže do pešieho regimentu. Keď som sa vrátil z vojenčiny, pokračoval som v práci pre ten istý podnik v Bratislave až do vypuknutia vojny do roku 1939. Žil som v komunite, kde sme sa pripravovali na odchod do Palestíny. Cez deň sme pracovali a po večeroch sme študovali a chystali sme sa na cestu do  Zasľúbenej zeme. Boli sme pomerne veľká skupina ľudí, kde boli všelijakí židia – ortodoxní, veriaci, menej veriaci, neveriaci. Jednoducho ľudia z rôznych zoskupení – ľavičiari i pravičiari. Zúčastňovali sme sa preškoľovacích kurzov. Žili sme v spoločenstve, kde sme všetko odovzdali a dostali sme, len to, čo sme potrebovali na oblečenie a jedlo. Boli tam dvaja kuchári, ktorí nám varili. Podnikali sme a z toho, čo sa predalo sme žili. Kurz som nedokončil, lebo som išiel navštíviť rodinu do Sniny a odtiaľ ma  odviedli do koncentračného tábora v Poľsku.

Rok 1942 – rok zatknutia a odvlečenia do koncentračného tábora

Do roku 1942 sme neboli priamo prenasledovaní, ale začiatkom štyridsiateho druhého sme sa už museli skrývať. Koncom marca 1942 som prišiel za rodičmi do Sniny. Hneď za mnou prišli dvaja žandári, boli to známi, ale povedali: „Pán Rosin, pôjdete s nami!“ Ja som odpovedal: „Veď ja tu ani nebývam, nemám tu trvalé bydlisko. Bývam v Bratislave,“ ale im to bolo jedno, aj tak ma vzali. Išiel som prvým transportom mladých chlapcov najprv do Humenného a potom do Žiliny.

Príchod do koncentračného tábora Osvienčim

V štyridsiatom druhom som bol z môjho rodného mesta Snina odvlečený do zberného tábora v Žiline. Po pár dňoch nás v apríli 1942 poslali nevedno kam. Cestou sme počuli názov Osvienčim, ale netušili sme, o čo ide. Po prekročení poľskej hranice sme sa tam zrazu ocitli. Viezli nás v takých odporných dobytčích vagónoch, kde sa prevážali zvieratá. Na konečnej stanici sme zbadali nejakých väzňov. Ja som si myslel, že určite vykonali nejaký zločin, keď sú v tých pruhovaných šatách a vo väzení.

V Osvienčime sme ostali dva dni. Zaregistrovali nás a otetovali. Nemali na to žiaden prístroj, len kúskom dreva nám na ruku tinktúrou alebo nejakým tušom otlačili čísla a bolo to. A odvtedy sme nemali žiadne meno len číslo. Boli to hrozné dva dni. V noci sme stáli v jednom kamennom bloku v pivnici. Bol tam veľký krik, bitie a stonanie. Cez deň sme dostali polievku a vôbec sme netušili, čo sa bude diať. Dali nám šaty, drevené holandské topánky a hneď odchod do Birkenau. Cestu pár ľudí nevydržalo a jednoducho zomreli. Neprežili hlavne tí, ktorí nevládali bežať. Ubili ich alebo boli  dohryzení psami.  Dorazili sme na miesto, kde boli kamenné troj-poschodové bloky. Náš blok mal číslo 13 alebo 20, už si to nepamätám.  Budova mala malé okienka a vo vnútri v strede bolo niečo ako pec s komínom.  Vyzeralo to hrozne. Spali sme vždy po piatich. Niektorí mali pod sebou trochu slamy, ale niektorí vôbec nič. Na ďalší deň sme išli do práce. Nepracovali sme vo vnútri vo fabrike, ale vonku na takom štrkovisku. Na ďalší deň sme asi hodinu šľapali  na miesto, kde sme začali niečo kopať. Neďaleko som si všimol malý murovaný domček, ktorý mal len dvere a bol prázdny. Vykopali sme jamu asi 100 m širokú, 150 m dlhú, 2,5  m hlbokú. Nerozumeli sme na čo má slúžiť. Špekulovali sme, že by to mohli byť zákopy alebo niečo také. Na obed nám priniesli štyri sudy s polievkou. Všetko prebiehalo vo veľkom chvate. Večer sme dostali kúsok chleba a to bolo všetko. Potom odpočítali päťdesiat ľudí, ktorí mali ostať na tom mieste, kde sme pracovali. Tak sme chodili hore dole dva dni a na tretí deň oddelili dvestopäťdesiat ľudí, ktorí mali ostať v jednom bloku. Z nich sa vytvorilo neslávne známe Sonderkomando na pochovávanie mŕtvych. Tých prvých päťdesiat ľudí sme už nevideli. Stali sa prvými obeťami splyňovania. Pustili na nich plyn v tom malom domčeku, ktorý som si všimol v prvý deň. Cez malý otvor vhodili dnu cyklón B a päťdesiat ľudí už nebolo medzi živými. Potom ich v železnom vagóne nechali odviezť asi dvesto metrov po koľajach do jamy, ktorú sme vykopali. Klusom nás nahnali k jame, ktorú sme vykopali, dali nám lopaty na zahádzanie hliny a zase behom späť.  Pri obede sa nám trochu otvorili oči, ale až potom za pár dni sme pochopili, že sme pochovali našich spoluväzňov. A mal som šťastie, že som sa dostal medzi tých  dvestopäťdesiat ľudí, ktorí boli oddelení na pochovávanie. Na obed sme dostali malé bochníky chleba, keď som ten chlieb rozlomil, našiel som tam dámske hodinky zo zlata. Rýchle som ich schoval a povedal som si, že tu niečo nehraje. Požiadal som blokového pisára Bullacha, či by ma nemohol presunúť do iného bloku. Dal som mu takú zlatú reťaz, ktorú som našiel v potravinách a on ma presunul na iný blok.  Ostatní ostali trestnom komande. Všetci z toho komanda boli zavretí v jednom bloku a chodili len do práce a späť. V decembri po mojom odchode tam prišiel jeden človek menom Schmulleck alebo tak nejako sa volal. Chcel zorganizovať útek, ale prišlo sa na to. A keďže nikto nechcel nič prezradiť, tak celé komando kvôli nemu poslali do plynu. Mal som obrovské šťastie, že som odtiaľ včas vyšiel.

Ako som prežil škvrnitý týfus a stal sa zapisovateľom

Bol som v tábore šesť týždňov, väzeň s číslom 29858 a ako veľa ďalších väzňov som dostal táborový týfus. Takmer polomŕtvy som ležal v baraku úplne dole na zemi. Jeden väzenský ošetrovateľ si ma všimol a povedal: „Ten ešte žije.“ Vytiahol ma a položil k žijúcim. Áno, a tak som prežil. Človek musí mať aj trochu šťastia.

Dva – tri dni som mal horúčku tridsaťdeväť až štyridsaťdva, nič som o sebe nevedel. Len som ležal a potom som sa z toho nejako dostal. Z Osvienčimu prišiel jeden poľský Nemec, ktorý sa stal v Birkenau kapom a mal organizovať celý tábor. Dostal týfus a ocitol sa v  tom istom baraku ako ja. Ja som nevedel, čo je zač. Dal som sa mu napiť vody, tak ako ostatným a on mi povedal: „Ty si dobrý chlapec. Keď sa z toho dostanem, pomôžem ti.“ Pomyslel som si: „Keď sa z toho dostaneš, čo mi tak môžeš pomôcť?“ Nevedel som, že je v tábore takou šaržou. Keď sa z toho dostal, znovu sa stal kapom celého lágru.

Vyhľadal ma a spýtal sa: „Čo robíš?“ „Pracujem v kameňolome, na štrkovisku,“ odpovedal som. A on na to: „A písať vieš?“ „Čo by som nevedel, viem a veľmi dobre“, odpovedám udivene. „Veď, kto by len nevedel písať?“, pomyslel som si. A tak zo mňa urobil zapisovateľa. Na bloku bol vždy vedúci a zapisovateľ. Zapisovateľ robil kartotéku, písal, krájal chlieb, rozdeľoval jedlo. K obedu sme dostávali tristo litrov polievky, mal som lyžicu a mohol som sa najesť, vziať si trochu viac, keďže som to mal rozdeliť ostatným. Tiež sme si mohli ukradnúť z chleba. Dostávali sme také dlhé štangle. Rozrezali sme ich na polovicu a zo stredu sme si ukradli. Hovorím pravdu, ukradli sme od ostatných, aby sme prežili. Zapisovateľom som bol niekoľko mesiacov a potom som sa stal kapom, čiže vedúcim.  A mal som lepší prístup k jedlu, ale aj k tomu musí mať človek šťastie.

Kapo z bloku „Kanada“.

Začiatkom roku 1944 som prešiel do tzv. bloku „Kanada“, kde sa zbieralo a rozdeľovalo zhabané šatstvo väzňov a zabitých. Odtiaľ som mohol zásobovať ostatných potravinami a dokonca aj Nemcov markami, dolármi, zlatými vecami alebo inými drahocennosťami, ktoré si ľudia do transportu priniesli. Raz mi jeden SS dôstojník naznačil, že by potreboval pre manželku tašku. Tým, ktorí pracovali na rampe som povedal, že potrebujem nejakú peknú tašku a poslal som mu ju. Nemci si niekedy chodili vyraziť do Krakova alebo do Katovíc a potrebovali peniaze. Pre nich bolo päťdesiat mariek veľa peňazí. Pre nás, ktorí sme pracovali v bloku „Kanada“ to bolo ako zapáliť si jednu cigaretu. Dvadsať kusov cigariet, bolo ako dvadsať dolárov. Peniaze pre nás nemali cenu, ale pre nich áno. Pre nás bolo dôležité jedlo a to, aby sme boli zdraví a vládali pracovať.

Po úteku Rudolfa Vŕbu a Alfreda Wetzlera v apríli 1944 som bol kvôli podozreniu z nápomoci pri ich úteku vypočúvaný dvoma pracovníkmi táborového gestapa. Obidvaja Wilhelm Boger a Pery Broad boli neskôr vo Frankfurtskom procese Osvienčim obžalovaní za svoje ukrutnosti a brutálne mučiace metódy. Broad výhražne položil na stôl pištoľ a povedal: „Teraz mi povieš pravdu.“ Na to som odpovedal: „Keby som o niečom bol býval vedel, tak by som utiekol s nimi. Čo tu na nás len čaká?“ Táto moja drzá reakcia mi zase zachránila život. Dostal som bitku, vyrazili mi posledné tri zuby a potom nasadli na svoje motorky a odišli. O ich úteku som vedel, ale iba okrajovo, žiadne detaily. Poslal som im do skrýše ponožky a chlieb. Wetzlera som poznal ešte z tridsiateho deviateho. Boli sme spolu na školení do Palestíny. Vŕbu som spoznal až v tábore.

Svedok „Akcie Hoss“.

V apríli 1944, bežali prípravy na tzv. „Akciu Hoss“ – deportácie a usmrcovanie maďarských židov. Od konca apríla do polovice júla bolo zavlečených do Osvienčimu – Birkenau v zamknutých dobytčích vagónoch štyristotridsaťpať tisíc maďarských židov. K tomu, aby bolo možné ihneď zrealizovať „špeciálne opatrenie“ pre denne príchodzích dvanásť tisíc až štrnásť tisíc ľudí, veliteľ tábora Rudolf Hoss si objednal postavenie rampy priamo do plynových komôr. Stal som sa bezprostredným svedkom tejto smrtiacej mašinérie.

Od 15. mája prichádzali masové transporty z Maďarska. Železničná trať vo vnútri tábora bola dokončená vo veľkom chvate, aby transporty mohli byť presmerované priamo do krematórií. Asi len 10% ľudí z týchto transportov prijali do tábora. Zvyšok bol ihneď splynovaný a pálený. Ešte nikdy predtým od zriadenia tábora Birkenau nebolo splynovaných tak veľa židov. Tri krematória boli deň a noc v prevádzke (štvrté sa práve opravovalo). A keďže kapacita krematórií nebola dostačujúca, znovu sa začali kopať hroby v „brezovom lese“ (ako v čase pred krematóriami), kde sa deň  a noc pochovávali mŕtvoly. Tak bola „kapacita ničenia“ takmer neobmedzená.

Teraz som už definitívne vedel, že musím utiecť, keď všetko spelo ku koncu. Kvôli mojim kontaktom na Wetzlera a Vŕbu ma preložili za trest na nútené práce na štrkovisko. Tam som spoznal Mordowicza.

Útek

S Mordowiczom sme neboli nejakí veľkí priatelia, ale poznali sme sa dobre. Všetko sme pripravili v priebehu pár týždňov. Nemohli sme to dlhodobo plánovať a chystať sa ako na nejakú bankovú lúpež. Bolo to o tom, že či ideš alebo nejdeš. Buď sa to podarí alebo nie. Riskovanie som mal v krvi a tak som sa na to dal. Czeslaw Mordowicz bol poľský žid a do tábora prišiel koncom roku 1943. Mal číslo 84216. Raz mi povedal: „Mám jednu dobrú skrýšu na štrkovisku.“ Štrkovisko bolo vo  vonkajšom okruhu a nebolo tak dobre strážené ako tábor. Pár krát sme sa stretli a hovorili o úteku. Vsadil som všetko na jednu kartu, ktorá mi prišla na ruku. Nepoznali sme cestu ani okolie tábora. Len tak sme odhadovali, že pôjdeme smerom na Varšavu a pridáme sa k partizánom. Cestou sme rozhodnutie zmenili a vydali sme sa smerom na Slovensko.

Naša skrýša bola jama jeden krát jeden meter. Predtým sa tam skrývali dvaja ruskí väzni. Dopredu sme si pripravili civilné oblečenie, dve konzervy, chlieb, salámu. Dali sme to do starej aktovky a odniesli do jamy. V strede jamy bola  postavená drevená tyč, ktorá držala dosku, aby sa celá diera prikryla. Najprv tam vošiel jeden a potom druhý. O našej skrýši a úteku vedeli dvaja ľudia kapo Adam z bloku od Mordowicza a jeden profesor. Oni na nás položili dosku a zahrabali ju štrkom. Roztrúsili na vrchu tabak, takú smradľavú ruskú mahorku, aby nás nevyňuchali psi. Bolo to v sobotu  27. mája 1944. Po hodine v úkryte sme počuli húkať sirény a zvolávanie na apel. Sirény sa ozývali každú chvíľu až do večera. Neviem, či sa v ten deň pokúsilo o útek viacej väzňov. Tak ako o našom úteku takmer nikto nevedel, ani my sme veľa nevedeli o iných, či sa chystajú na útek alebo nie. Či bol náš počin veľkou vecou, to mi bolo jedno. Ja som to urobil pre seba, aby som sa zachránil a žijem. To je pre mňa najdôležitejšie. Takže sme v tej jame ostali v sobotu, v nedeľu a v pondelok večer sme vyšli von. Nebolo to také jednoduché, ako to tu teraz rozprávam.

Predstavte si vykopanú dieru v nej štangľu, na ktorej je doska zasypaná štrkom. Nohami sme sa opierali o tú štangľu a báli sme sa, aby na nás tá doska nespadla, a aby nás to nepochovalo zaživa. Tú dosku sme štangľou z času na čas museli nadvihnúť, aby sme sa nadýchali čerstvého vzduchu. Nemali sme dosť sily, aby sme ju udržali nadvihnutú. Robili sme to len s veľkou námahou. Pritom sme nad hlavami počuli brechot psov, behanie a krik kapov, SS ľudí a ostatných, ktorí nás hľadali. Bolo tam asi päťdesiat až šesťdesiat ľudí, ktorí išli po nás až do večera. Boli sme úplne ticho. V pondelok večer sme podryli prstom zem a pokúšali sa nadvihnúť dosku. Bola to naozaj ťažká práca. Zabudli sme na to, že nemáme veľa síl. Keď sa nám to podarilo, vykukli sme von a nadýchali sa čerstvého vzduchu. Všade boli svetlá až do jedného  kilometra od tábora. Boli sme už mimo, ale ešte nie za plotom. Cez deň tam chodili stráže so psami, ale večer to len osvetľovali. Vyskočili sme z diery ako zajace, nevideli sme nič len svetlá. Povedali sme si, že ideme. Štvornožky sme sa plazili a pod ochranou tmy sme sa mohli nepozorovane prešmyknúť cez vonkajšiu menej stráženú časť tábora a zdolať nenabitý ostnatý drôt. Tráva bola už dosť vysoká, bol koniec mája. Po kilometri sme zbadali višne a potom rieku.  Najprv sme chceli prejsť cez most, ale rozmysleli sme  si to. Rieku sme prebrodili. Vyzliekli sme sa donaha, šaty sme zviazali do uzlíka  a zavesili ich na haluz a obaja sme prešli. Ale stratili sme Mordowiczove topánky, začal kričať, že nemôže ísť bez topánok, že sa pre ne vráti späť. Tak som mu radšej dal svoje.  Keď som mu tú príhodu po tridsiatich rokoch v Kanade pripomenul tak, iba povedal: “No, Ty si bol gavalier.“

Dva dni som išiel bez topánok. Potom som na jednom dvore našiel topánky, ale boli mi malé tak, som si urobil vpredu dieru, vzadu boli celé. Na tretí deň som kúpil od jedného človeka pár topánok. Najprv sme ho jeden deň pozorovali,  a keď sme videli, že je sám a je to  starší muž, tak potom sme sa ho spýtali, či by nám nepredal za marky alebo za doláre svoje topánky. Veď on si mohol kúpiť nové. Všetci sa čudovali odkiaľ sme mali peniaze. No, predsa z tábora. Život tam bol drahý, ale nie peniaze a ani zlato. To nebola žiadna vzácna vec, len život to bolo najvzácnejšie.

Po šiestich dňoch na ceste, sme prišli k jednému roľníckemu domu. Pozorovali sme ho a videli sme  len jednu ženu. Mala taký malý domček a pri ňom bol sud na dažďovú vodu. Napili sme sa z neho, aj keď to strašne smrdelo. Povedali sme si, že z toho určite ochorieme. Vošli sme dnu a ponúkli sme jej marky a doláre za jedlo. Dala nám každému desať vajec, uvarila ich, ale vládali sme zjesť len tri – štyri. Potom už by jedli len oči. „Sme robotníci“, hovoril môj druh. Ona mala dvoch synov a obidvoch zobrali kopať zákopy proti Rusom. Rusi boli už blízko Varšavy. Spýtali sme sa, či môžeme prespať vo vnútri. Povedala, že nie, lebo  sa bojí. Niekedy chodia hliadky a ona má dvoch synov a nechce prísť o život. Tak sme ostali vonku a spali v šope na sene. Na pár hodín sme zaspali a ráno sme išli ďalej. Báli sme sa, aby nás neprezradila. Keď sme boli asi šesťdesiat kilometrov od Zakopaného tak, som už odmietal ísť pešo. Nasadli sme na vlak, ale pred Zakopaným sme zase  vystúpili a ďalej pokračovali po vlastných. Tak sa nám podarilo s veľa šťastím a za pomoci poľských roľníkov začiatkom júna prekročiť poľskú hranicu na Slovensko.

Prechod na Slovensko

Prechádzali sme lesom a boli sme už takí unavení, že sme sa opreli jeden o druhého a zaspali. Prebudili sme sa na svitaní. Na poli už pracovali nejakí ľudia. Zrazu som si na zemi všimol slovenské zápalky a tak som vedel, že sme doma. Zišli sme do prvej krčmy v dedine a nakúpili jedlo, pitie a potom sme vysadli na dedinský voz,  ktorý išiel do mlyna. Chlapík na voze spomínal, že v rádiu hlásili začiatok invázie. Bolo to 6. júna, keď sa spojenci vylodili v Normandii a práve v ten deň sme vstúpili na Slovensko. Zastavili sme sa v jednom obchode, ale za marky a doláre nám nechceli nič predať iba za koruny. Išli sme do druhého obchodu a tam nám dali, tak sme tam ostali. Niečo sme pojedli, vypili a zrazu môj priateľ hovorí: „Pozri nejaké červené čapice.“ Boli to žandári, ktorí hneď spustili: „Ruky hore!“. Prehľadali nás a potom nás vypočúvali. Povedal som im, že sme boli v Hamburgu na prácach a ideme domov. Ale aj tak nás nemohli pustiť, pretože už to nahlásili šéfovi, ktorý mal  prísť okolo piatej. Keď prišiel hlavný žandár, tak sa stala neuveriteľná náhoda, ktorá nám tak  povediac zachránila život. Keď som mu povedal svoje meno a mesto odkiaľ pochádzam, hlavný žandár zistil, že poznal mojich rodičov a môjho brata notára. Zobral nás pod svoju ochranu a nechal nás na stanici prespať ešte jednu noc. Zo súcitu nám sprostredkoval kontakty na  židov, ktorí ešte neboli deportovaní, pretože mali výnimku ako hospodársky dôležité osoby a mali spojenia na židovský podzemný odboj v Bratislave.  Poradil nám, aby sme nehovorili pravdu, ale aby sme povedali, že sme židia a že sme sa  tu skrývali. Tak sme klamali a tvrdili sme, že sme sa tu ukrývali a vekslovali sme peniaze, kupovali a predávali doláre. Takže nás oficiálne posadili do väzenia v Liptovskom Mikuláši kvôli machináciám s valutami. Tam za nami prišli aj Vŕba s Wetzlerom. Odsedeli sme si desať dní  a zaplatili pokutu 10.000 korún. Potom nás nechali odísť. Vŕba a Wetzler nám zabezpečili falošné papiere a preukazy. Ja som sa volal Štefan Roháč a môj priateľ Peter Matúš. S falošnými papiermi sme odišli do Bratislavy a tam sme žili. Každý osobitne. Ja som býval s Vŕbom (Walter Rosenberg) a priateľ býval s Wetzlerom. Dve ulice od seba. Tak sme existovali do augusta 1944. Keď vypuklo povstanie a začali razie, môj priateľ utiekol. Bol v Nitre, ale chytili ho a musel ísť do Serede do zberného tábora. A odtiaľ zase do Osvienčimu. Cestou si rozhrýzol predlaktie, aby nacisti nevideli jeho číslo, hneď by vedeli, že je zbehom. Z Poľska sa dostal niekde do Nemecka, kde pracoval vo fabrike na kožu. Na šťastie sa mu po vojne podarilo vrátiť späť na Slovensko.

Spísanie protokolov

Po príchode do Bratislavy sme spísali naše výpovede do protokolov. Potom ich porovnali s výpoveďami Wetzlera  a Vŕbu, ktorí po svojom úteku opísali len prípravy na vyhubenie maďarských židov. My sme na vlastné oči videli a zažili, ako ich nacisti denne po tisíckach spaľovali hneď po príchode na rampu. Takmer 90% príchodzích z Maďarska skončilo hneď v plyne. Naše rozprávanie bolo také šokujúce, že spočiatku nám nechceli veriť, že to tak naozaj bolo.

Naše zdesené a súčasne alarmujúce líčenie  o tom, čo sa dialo v Osvienčime, nútilo židovskú stranu k opätovným výzvam na spojencov, aby bombardovali železnice vedúce do Osvienčimu i samotný tábor, aby sa zachránilo aspoň pár tisíc ľudí, ktorí ešte neboli deportovaní. Telegram na americké ministerstvo vojny končil touto naliehavou výzvou: „Nestrácajte ani jeden deň. Pomôžte konečne.“  Bombardovanie, ale neprišlo, pretože primárnym cieľom západných mocností bolo vojenské víťazstvo nad Nemeckom a nie zastavenie „konečného riešenia židovskej otázky“. Zabíjanie v Osvienčime pokračovalo až do januára 1945.

Na začiatku som si myslel, že by naozaj pomohlo, keby Američania Osvienčim bombardovali a aj som veril, že sa to udeje, ale neskôr, keď som videl situáciu, prestal som veriť, že to urobia. Mám pocit, že aj najväčší nepriatelia majú svoje dohovory. Modlili sme sa, aby bombardovali ani nie tak Birkenau, ale stanicu a rampu v Osvienčime. Možno si povedali, veď je tam deväťdesiat percent židov, a preto otáľali s bombardovaním, ale v táboroch boli aj cigáni, kresťania, komunisti…

Správu o tom, čo sa dialo v Osvienčime a Birkenau sme spísali u rabína Weissmandela. Strávili sme u neho pár hodín a rozprávali sme mu, čo sme zažili. V jeho kancelárii v suteréne na Židovskej ulici bol neustále frmol, ľudia tam chodili hore dole a vo vzduchu bolo cítiť obrovský strach. Keď bolo všetko zaznamenané a naše rozhovory skončili, protokoly boli poslané do Švajčiarska a Anglicka. Pápežský Nuntius nám potom poslal americké cigarety. Fajčil som ich prvý krát v živote.

Pátranie po rodine

Po vojne som išiel do Sniny a zisťoval, čo sa stalo s domom môjho otca, keďže som už vedel, že celá rodina zahynula v niektorom z koncentračných táborov, pretože celú židovskú obec zo Sniny takmer naraz odvliekli na smrť. Neviem, ako sa to stalo, ale otec dom prepísal na niekoho iného, ale ja som sa nezaujímal, prečo a ako. Slováci sú zvláštni ľudia. Hovorili si medzi sebou: „Ty si mal šťastie, tvoji židia sa nevrátili a nemusíš nič vracať.“ Ale dom môjho brata notára tam bol. Bola to pekná vila. Keď prišiel môj brat z Anglicka, dom sme predali a peniaze sme si rozdelili. Nechcel som tam žiť, načo? A ani môj brat. Z celej rodiny sme ostali traja bratia. Jeden v Amerike a my dvaja zatiaľ na Slovensku.

Môj brat Anton bol anglickým vojakom. Do Anglicka sa dostal cez Rumunsko, Palestínu a Egypt. V štyridsiatom šiestom odišiel z armády. Keď sa vrátil, chceli sme obidvaja odísť do Južnej Ameriky do Kolumbie. Mali sme už aj víza, ale potom si to môj brat rozmyslel a povedal, že bude lepšie, ak ostaneme tam, kde nás bili. Ja som odišiel do Prahy, oženil som sa a chcel som na všetko zabudnúť. Na to, čo sa počas vojny udialo nechcem radšej ani myslieť…

Článok bol taktiež publikovaný v Kresťanskom magazíne Logos (1/2017).

Úryvok z pripravovanej knihy „Stopy židovstva (Snina a okolie)“, na základe skutočnej výpovede Arnošta Rosina napísala: Jaroslava Marcineková

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.