Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
jún 282017
 

V júni 2017 sa na pôde klasicistického kaštieľa v Snine konali vernisáže k výstavám – História dychovej hudby v SnineSnina v objektíve času. Výstavy vznikli z iniciatívy členov občianskeho združenia Európska zberateľská spoločnosť, ktoré v oboch prípadoch vystupovalo v úlohe spoluorganizátora. O pocitoch a dojmoch, ktoré výstavy vyvolali sa rozhodol podeliť autor nasledujúceho článku.

DYCHOVKA, to vážne?

Milujem hudbu, nehanbím sa to nazvať i závislosťou. Rock, Pop, RnB, v Indie sa doslova rozplývam, moderné jazzové variácie prepletené improvizáciami sú elektrizujúce a občas ma prepadáva obdobie klasiky, kde si s pánom Bachom tykám prakticky 24 hodín denne. Ale dychovka? To fakt ako vážne? Tak si to matne pamätám, že u deda som si tak detsky, až neuvážlivo obzeral veľké, tenké, ryhované kolesá čiernej farby, ktoré som vyberal z opackaných farebných obalov, na ktorých veľkým písmom stálo Moravanka. Dedo to šupol do dreveného periňáka a ono to na počudovanie spustilo melódie, ktoré ako som si všimol, začali hýbať jeho ťažkopádnymi nohami, plnými kŕčových žíl. No niečo strašné, nič pre mňa. I neskôr ako pionier som registroval na rôznych organizovaných akciách tieto veľké „trúby“, z ktorých som, priznám sa, nemal žiaden pocit záujmu, vášne či najmenšej zvedavosti. Jediné, čo ma v tom období zaujalo, je fór s citrónom, že sa má olizovať v bezprostrednej blízkosti rozohraného orchestra. Ale ináč absolútne NIČ.

Ešte včera bola pre mňa Dychovka, len témou histórie, témou niečoho, čo kedysi len bolo. Nostalgicky sa k tejto záležitosti z času na čas niekto vrátil, náznakom jednej vety i spomenul. Ale poznáte ten pocit, keď stojíte zoči-voči muzikantovi, ktorý to na živo rozbalí a vydáva zo seba emócie, ktoré Vás svojou mocou doslova paralyzujú? Hlboké tóny, neopísateľná zladenosť v silnú melódiu ……. to sa ani slovom opisovať nedá. A to sa mi presne prihodilo vo vstupnej sále kaštieľa v Snine, kde miestne zoskupenie nadšencov dychovky a pokračovatelia hlbokej tradície dychovej hudby Sninčanka vítali návštevníkov pripravovanej vernisáže o svojej vlastnej histórii, spomienkach a nádejach v budúcnosť. Keď som sa rozhliadol po sále a začal vnímať rozmanitosť ľudí podľa veku, profesií a ich angažovanosti v rôznych športoch, vedách a iných populárnych aktivitách, začal som si uvedomovať silu a povedomie tejto témy. Pochopil som, že dychová hudba v dobe svojej popularity ľudí nielen bavila, ale i zbližovala a stala sa veľkou rodinou, kde sa generačné rozdiely nechávali za dverami a dychovka bola stredom veľkého vesmíru.

Aby pochopila i mládež: kedysi hrať v dychovke bolo tak chcené a populárne ako dnes decká chcú byť súčasťou teamu Teakwondo alebo byť hviezdou na Instagrame. Doba sa zmenila, v kultúre dominujú úplne iné žánre ako kedysi, ale popri nových trendoch sa dookola objavujú veci, ktoré tu už raz boli a vracajú sa znova a znova. Mám pocit, dokonca tomu verím, že generácie po nás objavia čosi nevídané, originálne a neotrepané. Oprášia čaro dychovej hudby a budú na to i patrične hrdí. No a na koniec musím spomenúť to, čo som mal urobiť hneď na začiatku. Chcem poďakovať v mene všetkých prítomných, ktorí sa zúčastnili tejto fascinujúcej vernisáže dychovej hudby a orchestra SNINČANKA, organizátorom za skvelý zážitok, skvelú prácu a dojemné slová Daniely Fridrichovej, Jankovi Bocanovi i kolegynke z práce Daniele Kapráľovej. A kto tomu neverí, nech si odbehne do kaštieľa v Snine, tam to nájde všetko na jednom mieste. Dychová hudba v Snine žije, videl som to na vlastné oči a hlavne počul na vlastné uši. Dychová hudba je presne to, čo nám chýba, je to veľká kompaktná rodina so zmyslom pre porozumenie, priateľstvo, vyššie hodnoty, len ešte sme na to neprišli.

Sninský FACEBOOK

Všetci sedia na sociálnych sieťach a žijú si svoj virtuálny život s priateľmi vo virtuálnom vzťahu. Veď prečo nie. Sú to vymoženosti tejto doby, ktoré niečo budujú a naopak, niečo ubíjajú. Môžeme snáď zazlievať dedovi, že kedysi prestal zapriahať svoju kravku do voza a začal využívať motorizovaný pokrok, aj keď z časti pretrhal citové prepojenie medzi gazdom a živým tvorom, ktoré mu slúžilo roky? Asi nie. Samozrejme toto porovnanie nie je práve najvýstižnejšie, a už vôbec originálne. Ale má slúžiť ako akési premostenie a prepojenie tém, ktoré ľudí spájalo v minulosti a spája i dnes. Sociálne siete ako Facebook, či Twitter sú fenoménom dneška, ktoré ovládajú snáď už každú žijúcu generáciu. Gratulujeme si, vymieňame recepty, rozprávame sa, chválime sa, urážame sa, predávame, kupujeme, vyjadrujeme názor, oznamujeme, zdieľame fotografie, pocity, emócie, hnev, opovrhnutie, nenávisť, lásku, súcit, porozumenie, hlúposť, ale i múdrosť a vzdelanie.  To je život, ktorý snáď môže takto precítiť iba jediný tvor na tejto guľatej planéte – ČLOVEK. No málokto sa zamyslel nad tým, že tieto sociálne siete sú na tejto zemi už od nepamäti. Možno sa to ešte nevolalo Facebook, ale už naši starí rodičia a ich starí rodičia žili v sociálnych sieťach každý, každučký deň.

Že kecám? Kaštieľ Snina žije v plnej kráse hromadou udalostí, fotografií, receptov, názorov, spomienok, žije Sninskou dychovkou i staručkou Sninou až po tie najnovšie udalosti. Žije čiernobielou fotografiou plnou dúhových farieb, rozžiarených či ubolených tvári, stavieb, ktoré boli a už nie sú, či budov, ktoré kedysi neboli a teraz sú, mosty so zmeneným účesom, alebo s rozprávkovým príbehom ako z dediny sa mesto stalo. Hľadáte svoju podstatu osobnosti a korene svojho bytia, či rodinný strom? Tak potom Vás všetkých srdečne pozývame. Pozývame deti, aby porovnávali. Pozývame mládež, nech komentuje. Pozývame dospelých, nech spomínajú. Pozývame školy, nech študujú. Pozývame úrady, nech zdieľajú. Pozývame turistov, nech obdivujú, odborníkov nech polemizujú, amatérov nech skúmajú, kibicov nech kibicujú, umelcov nech hľadajú inšpiráciu,  športovcov nech si nájdu vzory, mestských poslancov nech získajú väčší rozhľad, adminov stránok sociálnych sietí nech nájdu objektivitu, pretože ovplyvňujú to najdrahšie čo máme. Hrdosť v naše rodné mesto.

Čierna a biela sú základné farby, ktoré možno nedokážu vyjadriť pestrosť a farebnosť príbehov ľudí z fotografií, ktoré sú súčasťou výstav histórie a súčasnosti nášho mesta. No dokážu zastaviť na chvíľku čas a vrátiť nás do čias, kedy sa Facebook ešte nevolal Facebook, keď kravička nebola v ZOO a gratulovali sme si osobne ako veľká rodina. Pozývame Vás na výstavy História dychovej hudby v Snine od Daniely Fridrichovej a Snina v objektíve času od Jána Bocana prebiehajúce pod záštitou Mestského kultúrneho a osvetového strediska v Snine a odborným dohľadom Daniely Kapráľovej. Pozývame Vás do sociálnej siete KAŠTIEĽ SNINA.

Prvá časť príspevku bola pod názvom „Dychovka, to vážne? …“ publikovaná v Sninských novinách (číslo 25 zo dňa 19. júna 2017)

Autor článku a farebných fotografií: Róbert Jakubec

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.