S príslušníkmi rodu Rhollovcov sa na území východného Slovenska stretávame už v 16. storočí, kedy sa v Spišskej Novej Vsi objavuje rodina nemeckého prisťahovalca Ambróza Rholla. Ten bol preukázateľne bratom Antona Rholla (1537-1612), ktorý sa významným spôsobom podieľal na rozvoji baníctva a hutníctva na Spiši. V železiarskej tradícii pokračoval Antonov syn Jób a neskôr jeho synovia Gašpar a Ján. O štyri, či päť generácii neskôr sa rod Rhollovcov rozrástol natoľko, že s majetkami a spoločenským vplyvom jeho predstaviteľov sa stretávame v Abovskej, Gemerskej, Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej stolici. V železiarskom priemysle v oblasti Gemera a Spiša pôsobil v 18. storočí napríklad Anton Rholl. Ten bol preukázateľne otcom dvoch synov a troch dcér. Z pohľadu zachovania priezviska Rholl je dôležité sústrediť pozornosť na synov – Jozefa a Michala.
Predstaviteľom sninskej vetvy Rhollovcov bol Jozef Rholl (1737-1831). Jozef sa oženil s Katalinou Uszovou, s ktorou mal jediného syna Štefana – ten sa po smrti otca stal jediným dedičom majetkov v Snine. Štefan Rholl sa oženil s Karolinou Szentimreyiovou, ktorá mu porodila jedinú dcéru Kláru ako poslednú nositeľku priezviska Rholl v Snine. Klára sa neskôr vydala za Teodora Csákyho, časom majetky v Snine predala, žila v Košiciach a pochovaná je v Hodkovciach.
Predstaviteľom spišskej vetvy Rhollovcov bol Michal Rholl (1743-1824). Spolu s manželkou Klárou Pécsiovou mal preukázateľne deväť detí (Anna, Samuel Ľudovít, Andrej, František Xaver, Žofia, Ladislav Jozef, Terézia Anna, Eva a Klára Zuzana). Nepoznáme životné osudy všetkých uvedených (väčšina z nich zomrela v detskom veku), ale s určitosťou vieme povedať, že Samuel Ľudovít s manželkou Katarínou Tahyovou mali tri dcéry a syna Antona Herkula (1820-1844). Manželstvo Antona Herkula s Irmou Máriou Schusterovou bolo bezdetné.
Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že podnikateľ Anton Rholl zo Spiša, by po synovi Michalovi v súčasnej dobe nemal mať žiadnych potomkov priezviska Rholl a po synovi Jozefovi nemá určite žiadneho potomka, ktorý by bol nositeľom tohto priezviska.
Dňa 3. augusta 2021 mesto Snina zverejnilo na svojom facebookovom profile informáciu o smrti Dušana Rolla ako „priameho potomka voľakedajších vlastníkov kaštieľa“. V správe sa okrem iného uvádza, že: „Dušan Roll sa pred vyše dvadsiatimi rokmi svojich reštitučných nárokov na kaštieľ vzdal. […] Až v deväťdesiatych rokoch sa dozvedel o kaštieli a prešiel sa po jeho sálach. Po porade s rodinou sa nárokov na kaštieľ napokon vzdali pod požiadavkou, aby patril mestu.“
Kamenný kaštieľ v Snine začala budovať Terézia Zichyová v roku 1781. Výstavbu kaštieľa nestihla dokončiť, pretože v roku 1784 zomrela. V roku 1788 dal Henrich Vandernáth po matke zdedené majetky v Snine do zálohu spišskému podnikateľovi Jozefovi Rhollovi. Ten sa v Snine rozhodol usadiť a v roku 1799 kaštieľ od Vandernáthovcov odkúpil. Majetky v Snine po Jozefovi zdedil jeho jediný syn Štefan a po Štefanovi jeho jediná dcéra Klára. V roku 1866 Klára predala šľachtický majetok v Snine vrátane kaštieľa a hospodárskych budov Karolovi Schmidtovi z Berlína. Ten sa následne spolu s rodinou presťahoval do Sniny. V roku 1872 sa sninské majetky na základe dražby dostali do rúk Rakúskej sprostredkovateľskej banky, od ktorej sninský veľkostatok spolu s ďalšími rozsiahlymi pozemkami na severovýchode dnešného Slovenska v rokoch 1873-1874 odkúpili poverenci Filipa Eugena, arcivojvodu z Flandier, kniežaťa z rodu Coburgovcov. V roku 1888 predali Coburgovci veľkostatok v Snine Štefanovi Ocskayovi z Budapešti. Ten sninské majetky vlastnil iba krátko. V nasledujúcich rokoch dal tieto majetky do zálohu Pavlovi Kolerichovi z Budapešti a Ľudovítovi Benyovszkému z Bratislavy. V roku 1890 získala sninské majetky vrátane kaštieľa Alžbeta Benyovszká, ktorá bola manželkou Ľudovíta Benyovszkého a sestrou Štefana Ocskaya. V roku 1911 od Alžbety Benyovszkej odkúpil majetky v Snine Jozef Degenfeld z Debrecína. V roku 1917 Jozef Degenfeld predal majetky v Snine vrátane kaštieľa Zemplínskemu lesnému hospodárstvu so sídlom v Ružomberku. Po znárodnení v roku 1949 putuje kaštieľ v Snine z rúk Zemplínskeho lesného hospodárstva do rúk Drevokombinátu Snina a následne do rúk Okresného národného výboru v Snine. V roku 1993 budovu kaštieľa využívalo Stredné odborné učilište poľnohospodárske. Po presťahovaní učilišťa do novej budovy, učilište v roku 1994 sninský kaštieľ predalo súkromnému podnikateľovi Michalovi Mergovi. V roku 2009 kaštieľ od Michala Mergu odkúpilo mesto Snina, ktoré je jeho majiteľom aj v súčasnosti. Aký reštitučný nárok na kaštieľ v Snine mohol mať Dušan Roll pred dvadsiatimi rokmi – teda v roku 2001 – v tej dobe po 135 rokoch od odpredaja majetkov v Snine poslednou predstaviteľkou sninskej vetvy Rhollovcov, Klárou Rhollovou-Csákyovou? Áno, odpoveď je úplne prostá – žiadny…
Ostáva odpovedať na otázku, kým bol vlastne zmieňovaný Dušan Roll? Dušan Roll mohol byť potomkom vzdialených príbuzných sninských Rhollovcov, respektíve iba ich menovcom. O tom, za akých okolností sa stal čestným občanom Sniny nemáme v tejto chvíli žiadne informácie. Vieme však, že v roku 1990 ho na základe mená nájdeného v telefónnom zozname oslovil zberateľ a nadšenec pre miestnu históriu Ján Vorek, ktorý sa aj takýmto spôsobom snažil skontaktovať s potomkami ľudí, o ktorých vedel, že v minulosti pôsobili v našom meste a odhaliť tak niečo nové z histórie Sniny. Pred 30 rokmi totiž informácie o Rhollovcoch a ich potomkoch neboli tak dostupné, ako dnes. V pozostalosti Jána Voreka sa nachádza korešpondencia, ktorú si s Dušanom Rollom vymenil. Jej súčasťou je spomienka, ktorú po návšteve Sniny Dušan Roll napísal.
V našej rodine opatrujeme rodové pečate s korunkami, o ktorých sme nikdy presne nevedeli, ako ich začleniť do histórie. Môj otec a starý otec žili a pracovali v Turčianskom Svätom Martine a naše meno písali s dvoma „L“. Keď otec zostavoval rodokmeň asi do piateho alebo šiesteho kolena spomínal, že pôvodne sa naše meno písalo Rholl aj s dodatkom „von“. Teda bol to akýsi šľachtický rod. Žiaľ, tento rodokmeň sa nezachoval a náš otec v snahe uchrániť nás od problémov, ktoré sme mohli mať pri priznaní sa k šľachtickému pôvodu, nás do tejto tajnosti nezasvätil. Až prišiel rok 1990, keď ma oslovil Ján Vorek a upozornil ma, že v Snine je zachovaný kaštieľ rodiny „von Rholl“ a na cintoríne sú pochovaní Jozef a Štefan Rholl aj s manželkami. A v kaplnke na stene je pamätná doska, ktorá dokazuje príslušnosť tohto rodu do Sniny. Keď som sa bližšie zaujímal o históriu a navštívil som archív v Humennom, dostali sa mi do rúk materiály zo Sniny a pripomenul som si aj rozprávanie svojho otca. Najpravdepodobnejší príchod rodiny von Rholl zo západu bol pri hľadaní nerastných ložísk niekedy v 16. storočí, najprv na Gemeri a neskoršie v okolí Sniny. Dokumenty dosvedčujú, že Jozef kúpil v roku 1798 nedostavaný kaštieľ v Snine od grófky Wandernáth. Vybudoval pri ňom rozsiahly park s jazierkom a jazdeckou dráhou. V neďalekej obci, ktorá sa nazývala Jozefova Hámra, založil továreň na spracovanie železnej rudy, ktorú ťažili v neďalekej Jozefovej doline. Z baní i fabriky už neostalo nič, aj obec sa premenovala. Len na niektorých miestach boli zachované železné pláty, železné predmety a pece. Čo mňa najviac prekvapilo, bol odliatok Herkula v parku kaštieľa v Snine, druhý je v Užhorode. To boli teda moje prvé kontakty s rodinnou históriou, ale aj so Sninou a jej okolím. V bývalej dedine Jozefova Hámra som našiel pri návšteve aj veľký kameň, ktorý voľne ležal pri potoku, cez ktorý sa lialo žeravé železo. Napadlo mi, že by z toho kameňa mohol byť pekný pamätník, ktorý by pripomínal históriu tejto oblasti. Myslím, že moja myšlienka sa ujala a v obci pri príležitosti okrúhlych osláv chcú tento kameň upravený na pamätník odhaliť. Snina mi celkom prirástla k srdcu nielen preto, že sa k nej viaže aj história našej rodiny, ale najmä preto, že sa mi zdá, že toto mesto ležiace v najvýchodnejšom cípe nášho krásneho Slovenska, venuje svoju pozornosť kultúre. Mal som totiž možnosť zúčastniť sa na kultúrnych podujatiach, ktoré organizovala Galéria MIRO bratov Smolákovcov na jeseň roku 1998. Len mi je ľúto, že si mesto nezachovalo kaštieľ na kultúrne potreby. Mohlo tam byť pekné múzeum alebo aj galéria a možno reprezentačné priestory, ktoré mesto takéhoto významu akým Snina je, vždy potrebuje. Dúfam aspoň, že park a socha Herkula nájde dôstojné uplatnenie. Mne ako spomienka na Sninu ostalo torzo z oltára z kaplnky.
Dušan Roll
Z predchádzajúcich riadkov jasne vyplýva, že až do chvíle, kedy Dušana Rolla Ján Vorek neoslovil, Dušan Roll o existencii Rhollovcov v Snine ani netušil. Poznatky o rodine získal až počas návštevy Štátneho archívu v Humennom a torzo maľby (podľa ktorého Ján Vorek namaľoval obraz Sedembolestnej Panny Márie), spomínané v závere spomienky neskôr daroval mestu. Taktiež vyjadril vrúcne prianie, aby kaštieľ jedného dňa patril mestu. O žiadnom priamom príbuzenstve so sninskými Rhollovcami, respektíve o reštitučných nárokoch na kaštieľ sa nezmieňuje.
Informácie, ktoré v článku uvádzame, je možné overiť napríklad v monografii o meste Snina z roku 2013 alebo v monografii o kaštieli v Snine z roku 2017. Záverom iba toľko, že nie všetky prezentované „fakty“ sú založené na pravde. A pokiaľ uvedenie mylných tvrdení do povedomia verejnosti je veľmi jednoduché a ich účinok sa objaví prakticky okamžite, ich následné vykorenenie môže v niektorých prípadoch trvať aj dlhé roky. Článok nie je písaný za účelom poškodenia osoby Dušana Rolla, pretože aj bez rodinnej príslušnosti k sninskej vetve Rhollovcov ide iste o významnú osobnosť slovenského formátu. Avšak v dnešnej dobe je potrebné nazerať na informácie, s ktorými sa dostávame do styku, kriticky a uvedomiť si, že bez overovania „faktov“ vstupujeme do začarovaného kruhu nepodložených, respektíve účelových a zavádzajúcich tvrdení, ktoré tvoria ideálne podhubie pre vytváranie bludov a neželaných konšpiračných teórii.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan