Michal Pustaj – rozprávač zo Zboja

Na informačnej tabuli v obci Zboj som si prečítala, že tu žil jeden z najvýznamnejších rusínskych ľudových rozprávačov – Michal Pustaj. V krátkej biografickej poznámke som objavila aj názvy kníh s jeho rozprávkami. Keď som sa však po nich rozhodla siahnuť, ukázalo sa, že ich nie je možné nájsť. Ubehla dlhá doba a vďačím iba šťastnej zhode okolností za to, že moje pátranie po Pustajových rozprávkach bolo zakončené úspechom.

Michal Pustaj medzi významnými osobnosťami na informačnej tabuli v Zboji.

Počas pátrania sa mi podarilo objaviť niekoľko zaujímavých a prakticky neznámych informácií o živote rozprávača zo Zboja. Chcela by som sa o ne podeliť prostredníctvom tohto článku.

Ako Hnaťjuk stretol Pustaja

Asi nikdy by sme sa nedozvedeli o talente Michala Pustaja a nemohli si prečítať jeho rozprávky, keby nebolo Vladimíra Hnaťjuka (1871-1926). Hnaťjuk patril k najvýznamnejším ukrajinským etnografom. Bol taktiež jazykovedcom, literárnym znalcom, vedeckým pracovníkom na Univerzite v Ľvove. Ešte počas štúdia v Ľvove a krátko po ňom, v rokoch 1895-1903 vykonal šesť vedeckých ciest do Rusínmi obývaného Podkarpatska s cieľom získať materiály a informácie o kultúre, jazyku a živote obyvateľov vtedy ešte neprebádaného regiónu. Počas svojej tretej cesty v roku 1896 Hnaťjuk navštívil Ubľu, Klenovú, obe Roztoky, Ulič, Zboj a Novú Sedlicu.

Do Zboja došiel na prelome júla a augusta a tu stretol Michala Pustaja (v tomto roku si pripomíname 125. výročie tohto stretnutia). Rusínsky rozprávkar ho prekvapil svojim rozprávačským talentom. Hnaťjuk o ňom neskôr napísal: „Najlepším rozprávačom bol bezpochyby Michal Pustaj zo Zboja. Rozprával sa so mnou celých šesť dní od rána do večera a keď som na šiesty deň bol nútený odísť zo Zboja, počas lúčenia mi povedal, že takto by dokázal rozprávať ešte niekoľko dní… Veľká škoda, že som nemohol využiť jeho ponuku.”

Hnaťjuk u Pustaja zaznamenal 42 útvarov: 14 legiend, 13 rozprávok, 13 fantastických povestí, 3 anekdoty a jeden príbeh zo života rozprávača – na celkovo 150 stranách.  Tieto príbehy boli neskôr publikované v dvoch zväzkoch Etnografického zborníka vydaného vo Ľvove v rokoch 1897 a 1898. Niektoré z týchto diel boli zaradené aj do zbierok príbehov rusínskych rozprávačov vydaných v neskoršom období.

Titulné strany Etnografických zošitov, v ktorých sa nachádzajú rozprávky Michala Pustaja.

Čo vieme o Michalovi Pustajovi?

Prvou osobou, ktorá predstavila niekoľko faktov zo života zbojského rozprávača, bol očividne Vladimír Hnaťjuk. V Etnografickom zborníku z roku 1897 vydanom v Ľvove Hnaťjuk uviedol, čo mu Michal Pustaj povedal – že nepochádza zo Zboja. (Poznámka: To, že Michal Pustaj povedal, že nie je tunajším, uviedla počas rozhovoru so mnou v minulom roku aj vtedy 94-ročná obyvateľka Zboja, pani Mária Čopáková. V čase mladosti opakovane stretávala rozprávača. „Hovoril, že pochádza z Novej Sedlice”, zopakovala niekoľkokrát.) Vo veku 13 rokov bol vidieckym pastierom, neskôr vlastnil neveľké pole, ktoré získal spolu s manželkou ako veno. Kvôli nezaplateniu dane mal neustále problémy s exekútormi. Hnaťjuk v neskorších rokoch plánoval ďalšie stretnutie s obľúbeným rozprávačom. Cestu do Zboja mu však prekazila choroba. Je to škoda, pretože snáď by sme sa niečo dozvedeli o rozprávačských začiatkoch Michala Pustaja.

Ďalšou osobou, ktorá sa začala zaujímať o talentovaného rozprávača, bola pražská folkloristka Eva Vrabcová. V 60. rokoch minulého storočia navštívila Zboj, rozprávala sa s miestnymi obyvateľmi a zapisovala spomienky na Pustaja. Tieto materiály bohužiaľ nikdy neuzreli svetlo sveta.

V druhej polovici 90 rokov minulého storočia sa informácie o Michalovi Pustajovi rozhodol vyhľadať Mikuláš Mušinka, životopisec Vladimíra Hnaťjuka. Prekvapený mizivým množstvom informácií o živote rešpektovaného rusínskeho rozprávača sa pustil do pátrania. Prehľadával archívy a kontaktoval tých, ktorí o Pustajovi mohli vedieť niečo povedať.

Podarilo sa mu zistiť, že Michal Pustaj sa narodil 5. septembra 1857 v Zboji a zomrel 22. marca 1944, taktiež v Zboji. (Poznámka: Pustaj sa podľa Mušinku nenarodil v roku 1858, ako to udávajú iné zdroje. Informácie o dátume narodenia Mušinka uvádza na základe nájdeného rodného listu Michala Pustaja.) Jeho rodičmi boli 31-ročný Andrej Pustaj z Ubli (gréckokatolík) a 27-ročná Anastasia Olenycz zo Zboja, ktorí sa zosobášili 2. februára 1857. Na druhý deň po narodení bol Michal Pustaj v miestnom kostole pokrstený. Neskôr sa Pustajovcom narodili ďalšie tri deti – syn Andrej a dcéry Olena a Mária.

Mušinka taktiež objavil informáciu o tom, že Pustaj na sklonku života predal svoje pole miestnemu roľníkovi Sičákovi výmenou za celoživotnú starostlivosť. Napísal synovi tohoto roľníka – Mikulášovi Sičákovi prosbu, či nemá nejaké bližšie informácie o živote rozprávača zo Zboja. Mikuláš Sičák (1927, Zboj – 2002, Zboj), neskôr básnik a umelec, mal 16 rokov, keď Michal Pustaj zomrel. Rozprávač žil päť rokov v dome jeho otca, a tak ho mal príležitosť dobre spoznať. Sičák napísal Mušinkovi dlhý list, do ktorého zahrnul mnoho zaujímavých faktov. Dovoľte mi citovať obšírne úryvky z tohto listu:

V mladosti bol pastierom dobytka, pretože aj jeho otec bol obecným pastierom a jemu sa to páčilo. Ale prišiel čas, kedy jeho otec umrel, on už bol starší a nemohol pásť príliš veľké stádo, preto pásol iba jedno menšie a bolo to v rokoch 1910 až 1930. A medzitým roľníčil. Nemal svoje pole, ale zobral si ženu s poľom a mali jedného syna Janka. Chlapec chcel pásť kravy iných ľudí, pretože netreba orať ani kopať (…). [Keď pastieri v dedine už neboli potrební, Janko] odišiel do Perečína (dnešná Ukrajina), kde ostal so svojou rodinou žiť a pracovať. (…) Dedko Michał Pustaj nebol vysoký – asi 168 cm, úzkej tváre, nebol hrbatý, ale ani objemný. Nemal dlhé vlasy, bradu ani fúzy. (…) Syn prišiel mame na pohreb, matku pochovali, syn ponechal otca o žobráckej palici a sám sa vrátil do Perečína k rodine. O rok neskôr sa syn z Perečína vrátil, aby rozpredal matkin majetok. Prišiel do dediny a povedal: „Predám chalupu i pole.” Pýtali sa ho: „A otca komu necháš?” A on: „Nech ide žobrať!” A tak predal pole môjmu otcovi, chalupu a pozemok iným roľníkom a odišiel preč. Ale pán Henčeľ, vidiac, že dedko nemá kde bývať, napísal list do Humenného na súd. A tak na súd pozvali môjho otca. „Pán Sičák, kúpili ste pole od Pustaja?” – „Áno”. „Potom od dnešného dňa vezmete dedka do opatery”. Otec súhlasil, pretože dedko bol zlatý človek. (…) Žil s nami päť rokov. (…) A keď prišli Maďari, otec sa obrátil na súd. Prečo by sa mal starať o Pustaja, keď jeho syn predal majetok aj iným roľníkom? Na súde zvážili otcovu sťažnosť a rozhodli takto: My máme polovicu dedkovho poľa, preto sa o neho budeme starať dva mesiace a iný, čo mal chalupu a pozemok, ktorý meral hektár; sa o dedka bude starať mesiac. Tretí mal pol hektára, tak u neho bol dedko ďalší mesiac. (Poznámka: O skutočnosti, že Michal Pustaj na sklonku života žil dva mesiace u jedného roľníka, neskôr u iného a potom sa vrátil k predchádzajúcemu, som tiež počula od Márie Čopákovej. „Ostal s nimi výmenou za to, že im predal svoje pole”, povedala mi pani Mária.) A tak chodil Pustaj z chalupy do chalupy až do smrti. Za Maďarov sa dočkal dôchodku – šesť pengo na mesiac. Keď dostal penziu za tri mesiace – 18 pengő, od radosti sa opil z pálenky a opitý sa uložil na pec u roľníka, ktorý sa o neho nestaral a bosú nohu položil na rozpálený plech. Noha bola popálená až po členok a nebolo možné ju uzdraviť. Zomrel s tou boľavou nohou na našej peci. Taká bola jeho smrť. (Poznámka: List Mikuláša Sičáka uverejnil Mikuláš Mušinka v článku Michal Pustaj zo Zboja – najvýznamnejší ukrajinský rozprávač konca 19. storočia, v časopise Dukla 3/2001. Citované úryvky sú prevzaté z tohto článku.)

Michal Pustaj bol pochovaný na miestnom cintoríne. Jeho hrob sa do súčasnosti nezachoval. Talentovaný rozprávač zo Zboja našiel svoje miesto v Beskydskom panteóne po boku takých osobností ako Alexander Duchnovič, Egon Ervin Kisch a Ladislav Mňačko.

Pamätná tabuľa venovaná Michalovi Pustajovi v Beskydskom panteóne.

Pieseň o Pustajovi

A na záver kuriozita. Michalovi Pustajovi venoval jednu zo svojich básní známy ukrajinský básnik a prozaik Jurij Andruchovyč. Báseň s názvom Пастух Пустай, поет, баронський син(Pastier Pustaj, básnik, barónov syn) publikoval v zbierke Екзотичнi птахи i рослини (Exotické vtáky a rastliny) v roku 1991. Inšpiráciou Andruchovyčovi pre napísanie básne sa stala Pustajova rozprávka „Barónov syn v Amerike“. Objavil ju v knihe Ukrajinské ľudové rozprávky Východného Slovenska v dome u svojich príbuzných. Zbierku otvárala rozprávka „Barónov syn v Amerike“, ktorá v mnohom pripomínala „Cestu Sindibáda“ alebo príbeh „Odysea“ a bola plná fantastických dobrodružstiev – napísal.

Začiatok príbehu „Barónov syn v Amerike“
uverejnený v Etnografickom zošite v roku 1898.

O päť rokov neskôr, jedna z najpopulárnejších ukrajinských rockových kapiel s názvom Мертвий Півень (Mŕtvy kohút) zhudobnila túto báseň. Pesnička Пастух Пустай, поет, баронський син (Pastier Pustaj, básnik, barónov syn) sa nachádza na ich albume „Il Testamento” z roku 1996.

Autorka článku: Beata Okulińska
Preklad z poľštiny: Mgr. Ján Bocan

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.