Rozrastajúca sa edícia Retrospektíva

Edícia Retrospektíva bola založená s cieľom vytvorenia určitej nadväznosti na ďalšie, v tej dobe plánované tituly týkajúce sa predovšetkým zberateľstva a regionálnej histórie okresu Snina. Vydavateľom edície je občianske združenie Európska zberateľská spoločnosť, ktoré bolo založené v Snine v roku 2013.

Prvý titul edície bol vydaný v roku 2017. Jeho názov znel Medzi troma hranicami: Stručný prehľad o pôsobení a aktivitách židov v okrese Snina a okolí. Publikácia bola vydaná pri príležitosti konania prvého ročníka rovnomenného podujatia, ktorého úlohou bolo poukázať na spojitosť medzi regionálnou históriou, turistikou a zberateľstvom. Ešte v tom istom roku bol vydaný ďalší zväzok edície s názvom Spomienky na roky dospievania: Zemplínske Hámre očami Jozefa Barnu. Ako už prezrádza názov tohto titulu, išlo o zachytenie spomienok na Ing. Jozefa Barnu (1924), momentálne najstaršieho rodáka pochádzajúceho z obce Zemplínske Hámre. V roku 2018 bol pri príležitosti konania druhého ročníka spomínaného podujatia vydaný titul Medzi troma hranicami: Obraz Sniny a okolia v literatúre a v spomienkach. Publikácia pozostáva z práce informujúcej o zmienkach týkajúcich sa mesta Snina v beletristickej literatúre doplnenej spomienkami pamätníkov a informáciami viažúcimi sa k jednotlivým zastaveniam uskutočneného turistického pochodu. Na sklonku roku bola edícia obohatená o titul s názvom Ide, ide poštový panáčik: Pohľad do poštovej histórie Sniny a okolia. Ide o stručný pohľad do histórie poštovej správy v okrese Snina od najstarších čias do roku 1938. Práca je doplnená o typológiu a náčrty poštových pečiatok používaných na území okresu. Na začiatku roku 2019 bol v edícii vydaný v poradí piaty titul s názvom Zberatelia sú šťastní ľudia: Päť rokov organizovania zberateľských aktivít v Snine a okolí. Publikácia bola vydaná pri príležitosti piateho výročia založenia združenia Európska zberateľská spoločnosť a okrem príspevkov týkajúcich sa zberateľstva, informuje o aktivitách združenia v časovom horizonte piatich rokov od jeho založenia. Selo pod Beskydom: Nová Sedlica v zápiskoch Juraja Bigu je publikácia spracovaná podľa zápiskov, ktoré na základe spomienok svojich rodičov a starých rodičov spísal pán Juraj Biga (1928-2019). Jeho zápisky sú doplnené o dodatky a prílohy týkajúce sa histórie obce, ako napríklad preklad prvej známej obecnej kroniky, ktorú v roku 1947 založil a do roku 1950 viedol miestny učiteľ Jozef Fabišik, informácie týkajúce sa pozemkovej reformy alebo stravovacej akcie uskutočnených v medzivojnovom období. Zatiaľ posledný titul v edícii Retrospektíva nesie názov Medzi troma hranicami: Vampír z Bieščad v Uličskej doline. Publikácia bola vydaná pri príležitosti konania tretieho ročníka rovnomenného podujatia. Ide o slovenský preklad práce poľského autora Mgr Inż. Wiesława Tokarczuka (1958) zaoberajúceho sa pohybom a zločinmi jednotiek Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), nazývaných „banderovci“, ktorí v období nasledujúcom bezprostredne po ukončení druhej svetovej vojny, operovali aj na území okresu Snina.

Ukážka titulov rozrastajúcej sa edície Retrospektíva.

Z dôvodu, že u posledného menovaného titulu ide o zahraničného autora a v poslednej dobe pomerne často diskutovanú problematiku požiadali sme ho, aby sa čitateľom Retrospektívy sám predstavil:

Rodina mojej mamy žila vo Wolini. Nebola to rodina kolonistov, žili tam od nepamäti. Považovali sa za Poliakov a chodili do rímskokatolíckeho kostola. Keď OUN-UPA začala vraždiť obyvateľov poľskej národnosti, susedia Ukrajinci zachránili svojich susedov Poliakov, čiže moju matku pred smrťou.
 
Rodina môjho otca žila v oblasti so zmiešanou populáciou tvorenou Poliakmi a Ukrajincami. Môj dedko maj ukrajinské priezvisko Tokarczuk, ukončil učiteľský odbor na poľskej škole a považoval sa za Poliaka. Oženil sa s Ukrajinkou. Čiže môj otec bol na 50% Poliak a na 50% Ukrajinec.
 
Po vojne rodina mojej mamy udržiavala veľmi časté a veľmi priateľské kontakty s ukrajinskou rodinou, ktorá ich zachránila počas masakru vo Wolini. Dá sa povedať, že zachránení prejavili vďaku záchrancom tak, že im aj materiálne pomohli. Moja rodina mala veľmi dobrý svetonázor – ľudia neboli vnímaní ako Ukrajinci alebo Poliaci, ale ako dobrí alebo zlí ľudia. S takýmto presvedčením som pracoval, staral som sa o rodinu, vychovával deti a zdá sa, že sa mi tento morálny poriadok podarilo zachovať.
 
Som lesníkom. V roku 2007 som pracoval v západných lesoch Lemkovského regiónu. Na pomoc pri meraní stromov som si najal miestne dievča. Počas rozhovoru pri práci sa ukázalo, že je zástankyňou integrálneho ukrajinského nacionalizmu v banderovskej verzii. Rozhovor s touto dievčinou ma neskôr nútil k prečítaniu mnohých článkov a kníh. Všimol som si fakt, že v nich neraz dochádza k oslave zločincov – ľudí, ktorí vraždili ženy a deti. Deti sestry mojej mamy – Dyzio, Boguś a Tereska, vo veku 12, 10 a 6 rokov a dieťa bez mena, boli zavraždení v roku 1943 na Wolini. Konfrontoval som fakty z rodinnej histórie s prezentáciou faktov v knihách a médiách. Pretože som čiastočne Ukrajincom a čiastočne Poliakom, nemohol som sa v tejto situácii prikloniť ani na stranu poľského, ani na stranu ukrajinského nacionalizmu. Rozhodol som sa teda pridať na stranu dobrých ľudí.
 
V roku 2009 z dôvodu zdravotného postihnutia (invalid v dôsledku dopravnej nehody), som bol prepustený z práce a ocitol som sa na invalidnom dôchodku. Pravidelne každý mesiac mi bola vyplácaná suma peňazí a ja som mal zrazu veľa voľného času. Cítil som potrebu reagovať na glorifikovanie zločincov a vrahov spomínaných v literatúre, ktorú som študoval. Rozhodol som sa oceniť rodinu Ukrajincov, ktorí zachránili život mojej mamy rovnakým spôsobom, ako to robí izraelský Yad Vashem. Musím povedať, že moje dlhoročné úsilie od roku 2007 do roku 2015 skončilo fiaskom. Úrady a média – tí všetci zaujali k mojej požiadavke ľahostajné stanovisko, mnoho kruhov bolo vyslovene proti realizácii tohto môjho zámeru.
 
Počas mojich aktivít pre Spravodlivých Ukrajincov som sa zoznámil s mnohými historikmi rôznych národností, spomeniem iba niektoré mená, pretože ich bolo naozaj veľa – napríklad Wiktor Poliszczuk, John-Paul Himka, Per Anders Rudling, Ivan Katchanovsky, Andrij Zayarnyuk, Jurij Radczenko a ďalší. Tieto kontakty smerovali moju činnosť k účasti na vydávaní vedeckej zbierky „OUN, UPA a vyhladzovanie Židov“ vydanej v poľštine. Bol som iniciátorom, prekladateľom, organizátorom a jedným zo sponzorov tejto knihy. Táto vyše 1000 stranová kniha bola vydaná na prelome rokov 2016 a 2017.
 
V priebehu prekladania do poľského jazyka som sa dozvedel o zločine v Kolbasove. Stále mi však nebolo jasné, kto konkrétne spáchal tento zločin na kolbasovských Židoch. Bola to hádanka, ktorú som sa rozhodol vyriešiť prečítaním archívnych dokumentov vytvorených ukrajinskými nacionalistami. Historické vyšetrovanie som začal prázdnou stránkou. Začal som čítať všetky dostupné dokumenty a hľadal som dokumenty týkajúce sa miest (Wetlina – Nova Sedlica) a času (november – december 1945).
 
Vyhlasujem, že výber tejto témy (zavraždenie Židov na Slovensku) nebol ovplyvnený skutočnosťou, že obec Zatwarnica (obec asi 20 kilometrov severne od Wetliny) obývali rodiny Lemkov pod menom Tokarczuk a že boli vykonané analýzy mien a analýza genetických údajov, ktoré naznačujú príbuznosť Rusínov žijúcich v pohorí Bieščady a v okolí obce Hrubieszow, odkiaľ pochádza rodina môjho otca. Náhodou som sa o tom dozvedel v roku 2018 počas rozhovoru s Rusínom – Ukrajincom z okolia Hrubieszowa, ktorý mi povedal, že jeho rodina má lemkovské korene. Moja prababička z dediny Masłomęcz pri Hrubieszowe sa považovala za Rusinku, jej dcéra – moja babička sa považovala za Ukrajinku.
 
Keby som mal krátko povedať, čo bolo dôvodom mojej činnosti – úsilie o česť ukrajinskej rodiny, ktorá zachránila moju mamu, vydanie spomínanej publikácie s názvom OUN, UPA a vyhladzovanie Židov a teraz moje historické vyšetrovanie – nuž, týmto dôvodom je porušenie morálnej rovnováhy, morálneho poriadku sveta, v ktorom sa oslavujú vrahovia žien a detí a ľudia, ktorí zachraňujú životy ostatných, zostávajú v tieni a zaobchádza sa s nimi rovnako ako so zradcami.
 
Som si vedomý, že moje úsilie nie je ničím v porovnaní so svetovou politikou, záujmami veľkých mocností a veľkých korporácií. Ja sám nedokážem zvrátiť priebeh udalostí. Ale taktiež nemôžem zostať nečinným. Rodina Ukrajincov Giergielových riskovala svoje životy a zachránila moju matku. Ja neriskujem nič, dokonca ani kariéru.
 
Až v roku 2019 poľský štát ocenil prvých Ukrajincov, ktorí zachránili ľudské životy počas genocídy vo Wolini. Zatiaľ sú to jediní Ukrajinci, ktorí boli poctení. Medaila Virtus et Fraternitas bola odovzdaná ich dcére (jej rodičia už nežijú) osobne poľským prezidentom Andrzejom Dudom. Predstaviteľom prvej zo všetkých poľských rodín, ktoré sa snažili uctiť svojich záchrancov, som bol ja sám, ako zatiaľ prvý a jediný. Dosiahol som tak svoj cieľ.

Wiesław Tokarczuk (v strede s bradou) za ruku drží dcéru záchrancov svojej matky,
Tamaru Handij Anatolivnu.

V tomto kalendárnom roku sa budeme snažiť doplniť edíciu ešte minimálne o jeden titul. O tom, či sa nám náš zámer podarí uskutočniť Vás budeme včas informovať. Na publikačnú činnosť združenia v roku 2019 prispelo formou dotácie mesto Snina.

Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Mgr Inż. Wiesław Tokarczuk

1 thought on “Rozrastajúca sa edícia Retrospektíva

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.