Slovenského jazykovedca, prekladateľa a filológa Samuela Czambela (1856-1919) sme na stránkach Retrospektívy už v minulosti predstavovali. V pozoruhodnej publikácii s názvom Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov, ktorú vydal v roku 1906, sa objavili hneď dve anekdoty, ktoré Czambel zaznamenal dňa 16. júla 1898 na rímsko-katolíckej fare v Dlhom nad Cirochou. Prvú sme vám už v minulosti predstavili, druhú predstavujeme dnes:
Büł jeden cigan, ta un furt chodzeł na faru gu panu kľebanu pütac almužnu, aľe panu kľebanu śe zmerźiło juž teľo davac, ta mu hvareł: „Presco ti, cigan, ňerobiš, so bü śi mał na viživnosc, ta bü śi ňemuśeł chodzic almužnu pütac.“ A cigan poveda: „Moja famiľia ňerobiła, aňi ja ňebudu!“ „Tak kedz, cigan, ňechcäš robic, ta idz gu križu modľic śe, ta pütaj Panaboha, abü ci pomuh na śvece žic.“ I cigan posłuchał pana kľebana i pošoł śe modľic gu križu. A on śe modľił rano i več´ar, a pütał Panaboha o jedno sto bankouok, so bü mu dał. Aľe že kedz budze chibec ľem jeden grajcär, ta ňeveźme; ľem sto zlati cälkoviti; choč´ budze dzevedześecdzevec zlati, dzevedześecdzevec grajcäri, ta že ňeveźme; ľem sto zlati… Jak joho žid visłuchoł, ta ho chceł viprobovac, či vun naiśňe tak praudu poveda… Tak mu žid več´er podrucił dzevedześec zlati pod križ. Rano cigan stanuł i išoł śe pod križ modľic i jak prichodził gu križu, chceł kľeknuc na kameň a vidzi tam peňeźi i uźał do ruk, počitäł, buło dzevecdześac zlati. I cigan uźał peňeźi i položił do kešeni a začal Panubohu dzekovac, že mu hoľem teľo dał… I modľil śe ščiro Panubohu i zabrał śe i išoł domou s peňeźmi. Židek vidzeł, že cigan uźał peňeźi: „Ho, cigan, daj peňeźi, bo to ja tam połožił!“ „Aľe dze ti? Mňe Panboh dał !“ A žid povedzeł: „Ja to podruceł, bo ja ce chceł viprobovac, či to ti śe ščiro modľiš gu Panubohu. Ti śi povädał, že choč´ grajcär budze chibec, ta ňeveźmeš, ľem sto zlati cälkoviti.“ Aľe cigan: „To mňe Panboh dał, ti ňe praudu povedáš; ja ci ňedam peňäźi.“ Vera židek vidzeł, že peňeźi ňedostaňe, tak śe dał do bitki s ciganom pre peňeźi. I tak darmo buło, bo cigan mocnejši büł, ta ňedał peňeźi židovi. Žid ho zadał na pravo. I prišła po cigana komišia, so bü išoł zo židom na pravo. Cigan nechceł isc, bo že nima šati. Tak od žida pütał , žebü mu dał gerok i kalap i čižmi, ta že pujdze na pravo, a kedz mu ňeda, ta ňepujdze. Žid dał mu šati. I pošľi do kanceľarňi, ta žid povedäł so śe stało a cigan povedäł, že to ňe prauda… I daľej dołožił: „Žid bü muh povedzec, že to i gerok, i kalap, i čižmi židovo – na mňe.“ A žid poveda: „To praudä; šati mojo!“ A cigan poveda, že to ňe prauda. Panove sami vidzeľi, že to ňemuže prauda buc, žebü židouski šati na ciganu büľi. Tak ňemohľi z toho panove virozumec praudu, ta vihnaľi žida i cigana von. Tak cigan mał i peňeźi, i šati, a žid ňemał nič. Cigan prišoł gu panu kľebanu a povedäl, že mu praudu pan kľeban povedaľi, so bü śe modľił, že mu Panboh da…
Rozprával Ján Kohut, opravoval Andrej Kováč, rodom z Dluhého na Ciroche.
Miestne nárečie sa nazýva sotáčtina. Svoje pomenovanie získalo vďaka zmene hlásky „c“ za „s“ a tak sa od ostatných východoslovenských nárečí líši výslovnosťou slova „co“, ktoré sa v sotáčtine vyslovuje ako „so“. Rôzni jazykovedci lokalizujú oblasť výskytu sotáčtiny odlišne – raz je to severovýchodný Zemplín, inokedy je to územie medzi sútokom Cirochy a Laborca, južnými výbežkami východnej časti Nízkych Beskýd a pohorím Vihorlat…
Sotáckym nárečím sa v minulosti zaoberal i sninský rodák PhDr. Jozef Gerbóc (1942-2000), podľa ktorého je pomenovaná autorská súťaž Gerbócova literárna Snina (v roku 2021 prebieha jej jubilejný XX. ročník). Jozef Gerbóc je autorom Krátkeho slovníka nárečia slovenského: Sotáckeho zo Sniny, ktorý vyšiel v roku 2000 ako 22. diel edície Krátkych slovníkov základných slovenských nárečí Slovenskej krajiny a jej okolia.
Prešlo dvadsať dlhých rokov a my Vás s radosťou informujeme o tom, že v roku 2021 bol vydaný ďalší slovník sotáckeho nárečia.
Naša reč pod Vihorlatom.
S postupom času sa sotácke nárečie, ako mnohé ďalšie, vytráca z bežného života. Mladšie generácie tak prichádzajú o veľké kultúrne dedičstvo svojich predkov. Reč, ktorú používali, v sebe ukrýva odkazy na históriu, tradície či miestne legendy Zemplína. Pred 15 rokmi sa preto začalo so zbieraním unikátnych slov tohto nárečia a mapovaním jazyka, prevažne z oblasti Dlhého nad Cirochou, do jedinečnej publikácie Naša reč pod Vihorlatom.
Autor Ján Lelko je rodákom z Dlhého nad Cirochou a téme zachovania kultúrneho dedičstva tejto obce sa dlhodobo venuje. Publikácia Naša reč pod Vihorlatom je jedným z jeho projektov, v ktorom sa snaží o dôsledné zachytenie sotáckeho nárečia z tejto oblasti a zároveň o jeho vnímanie v širšom kontexte vývoja obce. Oblasť Zemplína bola v jazykovede dlhú dobu len okrajovou témou. Autor sa preto snaží svojím precíznym prístupom a dobrou znalosťou miestnych pomerov poukázať na jej význam a jedinečnosť. Voľne pokračuje v zostavovaní slovníka a momentálne spracováva aj ďalšie oblasti ľudovej slovesnosti ako príbehy, legendy a rozprávky, ktoré by mohli ďalej rozprávať o povahe a živote Sotákov. Okrem nehmotného dedičstva je tiež zberateľom predmetov ľudovej tvorby a vo svojom voľnom čase pracuje aj na uchovaní architektonicky významných objektov.
Publikácia pozostáva z teoretickej časti, ktorá je úvodom k samotnému slovníku. Čitateľom pripomenie slová, ktoré už možno roky nepočuli a zoznámi ich so skutočne archaickými pojmami, ktoré si pamätajú už len najstaršie ročníky Sotákov. To, že život na Zemplíne je pestrý a má v sebe veľa humoru, je doložené frazeologickým slovníkom, ktorý v sebe ukrýva skutočné klenoty ľudovej tvorivosti. Niečo viac zo života sa nachádza v prílohe publikácie, ktorá je venovaná témam ako vysťahovalectvo, čo tiež ovplyvnilo vývoj jazyka.
Všetkým čitateľom prajeme príjemné čítanie a tešíme sa aj na vaše príspevky do tejto zbierky! Publikáciu je možné zakúpiť priamo u autora (fomartsk@gmail.com). Jej cena je 6 €/kus.
Autori článku: Kristína Lelková a Mgr. Ján Bocan