Vážení čitatelia!
Prostredníctvom našich článkov ste sa už v minulosti mali možnosť zoznámiť s udalosťami prvej alebo druhej svetovej vojny, ktoré sa bezprostredne dotkli nášho regiónu. V myšlienkach sa vraciam k príbehu, ktorý som si vypočul od svojej starej mamy Agnesy Ontkovičovej, rodenej Matisovej (1913-2011) a jej dcéry Anny Čmiľovej, rodenej Ontkovičovej (1940-2022). Opäť som si na neho spomenul v súvislosti s blížiacim sa oslobodením Sniny. O príbeh som sa rozhodol podeliť.
Odohral sa na prelome rokov 1944 a 1945 počas oslobodzovacích bojov, ktoré prebiehali v našej oblasti. Rodičovský dom babky Agnesy stál v priestore, v ktorom sa dnes nachádza budova Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, budova Gymnázia a bytový dom medzi týmito budovami. Pred bytovkou sa do dnešných dní nachádzajú pozostatky bývalej predzáhradky ohraničenej oplotkom na ulici Hviezdoslavovej. Lokalita, v ktorej sa spomínané parcely nachádzajú, sa ľudovo nazýva „Na Kozákoch“. Určite si kladiete otázku, prečo práve takýto názov. Traduje sa, že práve týmito miestami v minulosti viedli kroky Kozákov, ktorí boli súčasťou Armády cárskeho Ruska. A či to bolo počas prvej svetovej vojny alebo ešte skôr, počas revolúcie v Uhorsku a či tadeto Kozáci iba prechádzali alebo tu dokonca táborili, si už presne nikto nepamätá.
Stará mama Agnesa si zaspomínala na udalosti, keď v našom mestečku boli počas druhej svetovej vojny sústredené nemecké jednotky Wehrmachtu a pripravovali sa na veľkú ofenzívu v Karpatoch. Aj v jej rodičovskom dome a v susedných domoch na ulici bolo ubytovaných niekoľko nemeckých vojakov spoločne s ich dôstojníkom. Na dvore stála taktiež poľná kuchyňa, kde sa varila a vydávala strava pre mužstvo. Babka mi vyrozprávala všetko, čo som chcel vedieť, lebo sa starala o dôstojníka zvlášť. Jedlo, ktoré mu servírovala, mu aj pripravovala.
„Ta buli u nás tote nemecké vojaci aj s oficerom – on býval u hosťovskej v prednej chyži. Mali aj kone a pred záhradou aj pojazdnú kuchňu bo aj varili na dvore. Pred chyžu stala dajaka motorka aj auto. Toten Nemec, co u nás bul, bul asi učiteľ bo mi raz ukazal fotku svojej ženy s dzeckom dze buli sfoceni u škoľe kolo tabuli. Sluha, co mu furt posluhoval, znal kus po slovensky, kec som še ho daco popytala ta mu prekladal. Ja len chcela znac, či mu chucilo, abo či spokojny bul“.
Do Nemeckej armády boli zaradení aj takzvaní slovenskí Nemci, ktorý žili na našom území ešte pred vojnou. Práve takýmto slovenským Nemcom bol aj dôstojníkov sluha. Nemecké vojsko bolo dobre zásobované rôznymi kvalitnými potravinami, ktoré v našich končinách boli skôr vzácnosťou, ako bežnou vecou. Medzi podpultový tovar patrilo kondenzované mlieko, syr, káva, cukor, soľ, mäsové konzervy, údeniny a ryby. Častým prídelom vojakov bola aj čokoláda a čokoládové cukríky, nazývané bonbóny.
Tu sa vlastne odohráva aj náš príbeh. Keď spomenutému dôstojníkovi chutilo alebo chcel pochváliť mladú gazdinú Agnesu, daroval jej čokoládu a jej malej dcére Anne niekoľko cukríkov. „Danke gut Mutter“ vravieval. Napriek tomu, že sa približovala frontová línia a situácia začala byť zlá z dôvodu ostreľovania a náletov, sa nemecké jednotky zdržiavali až do vyhlásenia evakuácie u miestnych občanov. Nemecké vojská sa po nezdarnej operácii v Karpatoch začali sťahovať a opúšťať tento kraj, a do mesta nakoniec dorazila Sovietska armáda. Tak ako predošlá armáda Wehrmachtu, aj Sovietska armáda poobsadzovala budovy a domy v meste. Aj v rodičovskom dome babky Agnesy sa objavili sovietski vojaci.
„Tote Rusi prišli také lačné, že i surovú cibuľu nám pojedli, co še sušila u šope. I dajaké kurky, vajca, zarno, muku a bandurky nám pobrali. No aľe trebalo dac bo by možno neznam co bulo. Aľe dali aj dajaké peňeži. To bulo dobré. Prišol vojak pred dvor na koňu, tyž asi oficer bo mal hvizdočky na plecoch a nukal mi hutorec.“
„Očeň spasibo vam, podaždite – vezmite eti dengy“ a podával Aničke sediacej na schodoch pár drobných papierových bankoviek. Blízko schodov stojaca Agnesa pozrela na Rusa a zároveň na dcéru Aničku. A vtom malé dievčatko, ktoré malo v tom čase štyri roky, povedalo: „Vidzice mamo. Ta Nemci še mali posrac zos tyma svojimi bonbonami a tote co prišli teraz davajú i peňeži“.
Tu sa končí rozprávanie tohto malého a úsmevného príbehu s malou Aničkou Ontkovičovou v hlavnej úlohe. Hoci vyvoláva úsmev, je potrebné si uvedomiť, že v každej vojne tkvie len utrpenie, nenávisť, zloba a skaza. A dopláca na ňu najmä nevinné obyvateľstvo. Preto si vážme mier, nepodnecujme spory a nenávisť a chráňme si Slobodu. Dúfame, že Vás, milí čitatelia, tento príbeh aspoň trošku pobavil a tešíme sa na skoré stretnutie pri novom článku z histórie nášho mesta.
Autor článku: Dominik Ontkovič