Dávna minulosť býva často zahalená rúškom tajomstva. Neraz si kladieme otázky: Ako tento kraj vyzeral v minulosti? Kedy sa na tomto území objavili prví ľudia? Prečo tu prišli, kedy sa tu usadili a založili dnešné obce a mestá?
Fantazírovať by sme iste dokázali veľmi dlho, ale pokiaľ nemáme v rukách nejaký dôkaz, ktorým by sme naše tvrdenia dokázali podoprieť, naše úvahy, či by sa nám to páčilo alebo nie, by boli na úrovni dohadov a pletiek. S istotou však vieme povedať, že prví ľudia, ktorí tu po svojom účinkovaní niečo zanechali, žili na tomto území už v období na prelome mladého eneolitu (doba medená – vo východnej časti Karpatskej kotliny sa datuje približne okolo roku 3500 pred Kristom) a začiatkom starej doby bronzovej (počiatok doby bronzovej – na území Slovenska približne v rokoch 2000 až 1500 pred Kristom).
Reč je teda o praveku – o dobe, z ktorej neexistujú žiadne písomné pramene, ale iba doklady ľudskej existencie (kostrové pozostatky) a ľudskej činnosti (nástroje, náradie, zbrane, šperky), ktorými sa zaoberá prehistorická archeológia. Jej hlavnou náplňou je získavanie (výskum v teréne) a spracovávanie (výskum v laboratóriách) archeologických prameňov. Pravek vo všeobecnosti končí vznikom prvých štátov.
V období eneolitu sa vyskytujú dva druhy výrobného materiálu – kameň a kov (meď, striebro, zlato). V tomto období sa medzi ľuďmi uskutočnil napríklad prvý výmenný obchod, prvé pokusy o domestikáciu dobytka, objavujú sa prvé textilné a hrnčiarske výrobky. Pre obdobie starej doby bronzovej je charakteristický rozvoj metalurgie – výroby bronzu. Bronz je jedna z prvých zliatín vytvorená a využívaná človekom.
V strednej Európe sa v tomto období rozvinuli kultúry, ktoré mali prístup k zdrojom medi a cínu. Na území Slovenska sa vyskytovalo niekoľko rôznych kultúr. A prečo hovoríme o kultúrach a nie o národoch? Pretože v prípade daného obdobia je možné rozprávať zatiaľ iba o spoločenskej organizácii na úrovni kmeňa. Vrchoviny východného Slovenska obývali ľudia patriaci do kultúrnej skupiny takzvaných východoslovenských mohýl.
Pravdepodobne išlo o pastierov, ktorí sa premiestňovali spolu s veľkým stádom dobytka pasúcim sa na rozsiahlych lúkach. Možno boli medzi nimi aj poľnohospodári, ktorí vypaľovali lesy a vytvárali polia. Tie však bez hnojenia po čase strácali úrodnosť a ľudia sa teda aj kvôli pasúcemu sa dobytku, aj kvôli neúrodnosti pôdy, presúvali z miesta na miesto. Prechádzali územím, na ktorom v podobe ohromných zemných mohýl zanechávali hroby svojich predkov, pravdepodobne kmeňových náčelníkov.
Podnebie bolo teplejšie a vlhkejšie ako dnes. Na vyvýšených miestach v bezprostrednej blízkosti hrebeňov pohorí si ľudia vytvárali opevnené osady – hradiská, ktoré boli centrami kmeňovej organizácie. Je zvláštne, že osady nevznikali v dolinách pri zdrojoch pitnej vody, ale vo vrchoch (snáď kvôli rozhľadu na široké okolie a možno kvôli tomu, že na hrebeňoch hôr bolo teplejšie a že nížinné lužné lesy boli až príliš mokré). Osadu pred ohrozením zvonku chránil vysoký val vytvorený z kameňov, zeminy a dreva.
Predstavitelia kultúrnej skupiny východoslovenských mohýl, respektíve mohýl východoslovenského typu, osídlili južné oblasti Poľska a západné oblasti Ukrajiny. Niektorí bádatelia ich považujú za prvých Indoeurópanov. Ich sídla sa na Slovensku nenašli, archeológovia však po nich objavili početné mohylové hroby. Na východnom Slovensku sa odhaduje približne 2000 mohýl vytvárajúcich aj niekoľko kilometrov dlhé pohrebiská. Najvyššia koncentrácia mohýl sa nachádza v okrese Svidník, početné mohyly boli objavené aj v okrese Humenné a najseverovýchodnejšie mohyly sa nachádzajú v okolí obce Dlhé nad Cirochou v okrese Snina.
Mohyla je väčší umelý násyp z hliny, niekedy v kombinácii s kameňom, navŕšený nad kostrovým, prípadne žiarovým hrobom alebo nad viacerými hrobmi. Zhotovovali sa z hliny. Pochovávanie bolo kostrové (mŕtvi ležiaci na boku v skrčenej polohe) aj žiarové (popol rozsypaný v priestore mohyly). Medzi archeologické nálezy súvisiace s mohylami patria hlavne keramické črepy zdobené predovšetkým odtlačkami šnúry. Osídlenie bolo veľmi riedke. Práce na zhotovovaní mohýl museli trvať aj niekoľko týždňov. Pri ich výstavbe bolo použitých aj niekoľko ton zeminy, ktorú by mali vtedajší ľudia problém nakopať niekde v lese medzi koreňmi stromov. Preto sa predpokladá, že sa pôvodne zhotovovali na nezalesnených plochách.
V blízkosti Dlhého nad Cirochou sú mohyly v teréne dodnes stále viditeľné a rozoznateľné. Ide o nenápadné okrúhle násypy, ktoré bežnému človeku prakticky nič nepovedia. Stovky rokov sú rozkladané vodou a prerastané lesom. Súčasný človek si dnes už veľmi neuvedomuje, že svet ktorý pozná, mohol kedysi vyzerať úplne inak ako dnes. Niektoré z mohýl sú preorané kolesami lesnej techniky. Tie by v súčasnosti robilo problém spoľahlivo popísať i skúseným archeológom. Priestor jednej z mohýl je označený ako archeologická pamiatka. A čo o východoslovenských mohylách v Dlhom nad Cirochou píšu odborníci?
Na hrebeni vrchu Šalková sa v smere sever – juh, v dĺžke 800 metrov, lokalizovala skupina siedmich, respektíve ôsmich neporušených mohýl (ôsmy násyp je problematický). Ich výška sa pohybovala v rozmedzí od 0,5 do 1,3 metra a priemer od 5 do 24 metrov. Napriek tomu, že pri prieskume sa nezískal žiadny materiál, túto skupinu pamiatok môžeme zaradiť do kultúry východoslovenských mohýl. Na protiľahlom hrebeni, v polohe Hrežňov, sa objavila ďalšia skupina deviatich mohýl (desiaty násyp je problematický) – aj tieto mohylové násypy radíme do okruhu kultúry východoslovenských mohýl.
Lýdia Gačková a kolektív: Archeologické dedičstvo Zemplína (Pravek až včasný stredovek), 2004
Kultúru východoslovenských mohýl pomenoval, popísal a uviedol do literatúry slovenský archeológ a univerzitný profesor PhDr. Vojtech Budinský-Krička, DrSc. (1903-1993). S výskumom východoslovenských mohýl začal v roku 1940. S prestávkami trval takmer pätnásť rokov. V roku 1948 viedol systematický archeologický výskum mohylového pohrebiska v obci Brekov. Objavil päť mohýl. Prebádaná bola najväčšia, žiarová mohyla. Počas výskumu boli objavené hlinené nádoby, množstvo čiastočne spálených ľudských kostí, črepy, kamenná sekera a početné odštepové kamenné nástroje. Na základe výskumu je možné usudzovať, že i hrad Brekov vznikol na mieste staršieho hradiska.
Vojtech Budinský-Krička spočiatku pôsobil ako pracovník Národného múzea v Martine, neskôr Československého Štátneho Archeologického Ústavu. V roku 1939 sa stal vedúcim Archeologického a Konzervátorského Ústavu v rámci Slovenského národného múzea a od vzniku v roku 1942 riaditeľom samostatného Štátneho Archeologického Ústavu. V období 1940 až 1950 pôsobil ako profesor na Univerzite Komenského. Zaoberal sa hlavne pravekom východného Slovenska. Významnou mierou sa zaslúžil o rozvoj slovenskej archeológie.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan