Vážení čitatelia!
V mesiaci november si pripomíname 110. výročie bojov Veľkej vojny v našom meste. Dňa 24. novembra 1914 sa začala trojdňová bitka Snina – Stakčín – Kolonica, ako ju vtedy nazvala dobová tlač. V dnešnom článku nás do tejto bojovej vravy prenesú spomienky honvédskeho nadporučíka Dr. Ervina Bokora.
Bitka pri Snine
V polovici novembra 1914 som sa po dvojtýždňovej dovolenke vrátil na bojisko. Nazbieral som nové sily a moja duša bola stále plná sladkého opojenia čerstvých spomienok na domov. Spolu s niekoľkými mojimi kolegami, dôstojníkmi sme boli nasmerovaní do obce Sianky, ktorá sa nachádza za Užokom v haličskej zemi. Museli sme vystúpiť z vlaku v dedinke Kostryna, lebo Sianky a Užocký priesmyk už boli v ruských rukách. V horách na hraničnom hrebeni sa odohrávali kruté boje, v ktorých naše vojská krok po kroku podľahli tlaku ruskej presily. Po dni a pol nečinného čakania nám len oznámili, že do údolia Kostrynskej Roztoky, ktorá je vzdialená sotva pol hodiny, dorazilo jadro nášho pluku. Tu bude nové miesto zhromaždenia pluku, ktorý bol v bitke pri Volosianke takmer rozdrvený a rozpadnutý. Vyrazili sme teda do Kostrynskej Roztoky. Počasie už bolo chladné. V tieni sa na hnednúcich lúkach trblietalo biele imelo, mdlý úsmev poludňajšieho slnka sa márne pokúšal preskúmať tiché lesy. V smutnej predtuche pominutia sa príroda sklonila k smútku…
V Kostrynskej doline však vládol život. Sedmohradskí vojaci bezcieľne potulujúci sa v čiastočne nových, čiastočne starých obnosených šatách, prichádzajúce trény naložené jedlom a pitím, vypriahnuté kuchynské vozy veselo fajčiace a unavené kone, priviazané k stromom, ponúkali nevšedný pohľad miestnym obyvateľom dedinky, pravda tým niekoľkým ľuďom, ktorí sa nezľakli hroziacej ruskej invázie a zostali vo svojich biednych príbytkoch. Obec Kostrynská Roztoka pozostáva len z niekoľkých roztrúsených domov.
V jednom sa usalašil štáb pluku, prichádza k nám kapitán R., súčasný veliteľ pluku a víta nás. Ako hovorí, sme veľmi potrební, pretože straty pluku, ako v posádke, tak aj u dôstojníkov, sú veľké. Presná výška strát sa zatiaľ nedá určiť, pretože k nám stále prúdia vojaci, ktorí sa odtrhli od svojich oddielov. Naozaj, tu a tam na horskej stráni vyčnieva medzi žltými listami sivá uniforma. Z hory Studnica schádzajú skupiny vojakov, často pozostávajúce len z dvoch alebo troch ľudí. Blúdili po neznámych miestach, po neschodných a až doteraz skrytých cestách. Po príchode ich unavené oči hľadajú kuchynský voz, ich mrmlajúce pery si pýtajú chlieb…
Väčšina mužstva a dôstojníci tretieho práporu sú stále nezvestní. Sediac na južnom slnečnom svahu netrpezlivo čakáme na ich príchod. Už prichádzajú! Vpredu nadporučík P. – veliteľ, za ním skupina v počte niekoľkých rôt – to je zvyšok práporu. Moje oči pátrajú medzi dôstojníkmi. Musia tam byť moji bývalí kamaráti, ktorých som nechal na bojisku. Ako ich ubudlo! Je medzi nimi sotva pár známych tvárí, jeden-dvaja dobrí kamaráti, ktorí mi padajú na plecia od radosti, že sa opäť vidíme. Deň prebiehal reorganizáciou a zadeľovaním pluku. V čase, keď dokončujeme túto prácu, sa už začína stmievať.
Posádka v provizórnych stanoch sa už ukladá na odpočinok. My, dôstojníci ležíme pri táborákoch, rozprávame sa o minulých zážitkoch a nádejach do budúcna. Sme mimo bojovej línie, netreba sa báť prekvapení. Nálada je depresívna. Nečudo, keď po toľkej námahe máme toho Rusa opäť na krku. Na svätú zem vlasti postavil svoje ničiace nohy. Naše nádeje, ktoré nám nakrátko prebleskli, že Rusi boli nadobro vytlačení z krajiny, vyšli naprázdno. Ovocie prvého víťazstva v Užoku a triumfálny postup až po San vyšli navnivoč! Snáď, kým sneh zakryje holiny vysokých hôr, kým biely závoj zakryje bohaté roviny Dunajskej nížiny, vtedy budeme aj my úplne rozdrvení vojakmi Bieleho cára…
Moja úbohá krásna zem uhorská, čo ťa potom čaká? Akoby sa aj okolité hory zatriasli touto myšlienkou, zachvejú svoje vrkoče, od čoho hučia a plačú lysé lesy. Akoby nám len vietor prinášal povzdych uhorskej zeme: „Neopúšťajte ma! Chráňte ma, synovia moji!“
Už nie je príjemné rozprávať sa, chvíľu len ticho sedíme a sledujeme plápolajúce plamene, kým potlačené emócie a pochmúrny smútok v našich srdciach prepuknú v pieseň. Pri jednom ohnisku jemne a bolestne zaznie smutný tón. Dvaja vedú melódiu, poručík G. a práporčík K., prvý je večne veselý chlapec, tmavé a veľké oči druhého majú hlboký smútok. K nim sa pridávajú dôstojníci v tichom sprievode. Toto je slávnostná, spontánna magická chvíľa táborového života, v ktorej smútok, nádej, vzdor a zúfalstvo spájajú druhov do jedného pocitu. Je to jeden z tých momentov, ktorý spája srdcia lepšie ako dlhé roky ľahostajného kontaktu. Ozývajú sa sladko-smutné melódie a tábor ich počúva, les a hory ich pozorujú, dych čerstvého vánku ich zdvihne a nesie so sebou. Ktovie kde! Snáď do vzdialeného domova…
Niekoľko dní po tomto večeri strávenom s mojimi druhmi sa náš pluk utáboril v obci Černohlava. Po krátkej šarvátke pri obci Viška sme tu zostali uväznení a na výšinách nad dedinou sme mienili opätovne prijať boj s Rusmi. Ale 24. novembra ráno zrazu dostali dva naše prápory rozkaz na pochod do Malého Berezného a odtiaľ do Kolonice a Stakčína. Rusi prerazili cez priesmyk Ruské sedlo a ich predvoje už ničia Humenné! Treba im za každú cenu zabrániť zostúpiť na Dunajskú nížinu!
Kráčali sme veselo, sviežo, lebo prišla správa, že „moskali“ sa tentoraz prepočítali. Napredovali príliš rýchlo a skončili v pasci na myši. Ich ústup je už ohrozený! Rýchlo! Musia byť odrezaní, aby nemohli ujsť – žiaden z nich! Náš pochod bol v skutočnosti behom na bojisko. Úsvit 25. novembra nás už vítal hlukom neďalekej delostreleckej bitky. Smerom na juh sme dorazili na hranicu Kolonice a hneď sme sa rozvinuli do boja. Bitka pri Snine bola jednou z najlepších bitiek z našich karpatských bojov. V porovnaní s rozsahom dnešných ohromných bojov rozhodne nebola veľká, prevyšovali ju aj väčšie bitky na začiatku vojny – tá pri Ľvove, či pri Bochni – ale svojím dopadom nebola o nič menej dôležitá ako ostatné. Po silnom boji sme druhýkrát vytlačili Rusov z Uhorskej pôdy v čase, keď už dúfali, že sa im podarí rýchlym tempom prevalcovať ochrannú baštu Karpát a zostúpiť na bohatú nížinu ešte pred začiatkom zimy. Ich zámer sme rozbili na kusy. Časť votreleckej divízie bola zničená, niektorí z nich boli zajatí a zlomok opäť utiekol z krajiny s krvavou hlavou.
Bez ohľadu na to, aké krásne bolo naše víťazstvo, bolo ho treba tvrdo vybojovať za cenu ťažkých strát a obetí. Rus sa na kopcoch okolo Sniny urputne bránil a boj vzdal až vtedy, keď jeho nádeje na pomoc od Lupkowa boli zmarené. Bitku charakterizoval bojový štýl začiatku vojny. Nedostatok technického vybavenia malo nahradiť nasadenie ľudských zdrojov. Bolo to tak nielen na ruskej, ale aj na našej strane. V skutočnosti bol Rus ešte opatrnejší a pokiaľ sa cítil čo i len trochu slabší, obmedzil sa na obranu. Pre nás bolo heslom: Postup vpred, útok a šturm! Dôkladnú palebnú prípravu sme nepoznali, aspoň sme na ňu nemali trpezlivosť. Nejaký vnútorný nepokoj nás hnal, aby sme čo najskôr videli, ako sa krok po kroku rozhodne osud v tejto bitke. Rovnaké pocity boli či už v malom vojenskom tábore alebo ako aj medzi veľkými národmi. Každý chcel vyriešiť veľké zúčtovanie za niekoľko mesiacov a bol zdesený
myšlienkou, že vojna sa môže ťahať roky.
Sotva sme dosiahli našu pozíciu v Kolonici, keď už sme dostali rozkaz nadviazať spojenie so 73. brigádou južne od Sniny. Takže vpred, po krytom, zalesnenom teréne s roklinami! Náš postup bol rýchly, len tu a tam sme si v rokline oddýchli, aby sme oklamali ruské delostrelectvo, ktoré nám pár kanónmi neustále skenovalo cestu. Je pravda, že nám veľa škody nenarobilo, jeho granáty mali zásah buď pred nami, inokedy za nami. Zdalo sa, že len hádali, kde sme, namiesto toho, aby nás s istotou zamerali.
Okolo tretej hodiny popoludní sme dorazili k pozíciám ruskej pechoty. Prieskumov a informácií týkajúcich sa situácie bolo veľmi málo. Naše hliadky boli pred nami sotva čo by kameňom dohodil. Preto potom takmer náhodou, ani za čas mihnutím oka sme našli nepriateľa ukrývajúceho sa v lese. Naše dva prápory, ktoré dovtedy pochodovali v uzavretých radoch, sa rozostúpili do neusporiadanej rojnice, v smere len tak náhodnom, odkiaľ sme počuli výstrely z pušiek. V nasledujúcom momente sme už útočili – slepo vpred. Pár Rusov nariekajúcich z krvácajúcich rán a sem-tam ležiacich mŕtvych tiel naznačovalo, že prvá ruská pozícia bola rozdrvená jedným ťahom.
Bežali sme ďalej. Získať prehľad, možnosť informovať sa o situácii zanikla, poriadok sa rozpadol. V lese zarastenom húštinou bolo vidieť len malé skupinky, ktoré sa zjavili a buď útočili alebo ustupovali. Nepretržitá streľba, hluk, nerozlúštiteľné slová – príkazy, kvílenie, stonanie, šialené syčanie guliek z pušiek letiacich sem a tam splynulo do zmäteného chaosu…
Od stromu k stromu, od kríka ku kríku prebiehal skutočný hon na ľudí. Preto sme sa len omámene rútili vpred s hlavami pobláznenými pachom krvi a dychom smrti. Mechanicky sme opakovali len jeden príkaz: Vpred! Vpred! Poručíka G. stretávam vo všeobecnej vrave, snaží sa byť veselý, vtipkuje, aspoň si to zdanie vynucuje, so stiahnutými ústami napodobňuje piskot guliek, pričom na mňa falošne žmúri…
Dostávame sa na malý kopec, za ktorým mizne pár ruských vojakov v behu. V tejto chvíli našu malú skupinku víta spoza kopca skutočné krupobitie guliek, mimovoľne a bez slova povelu padáme na zem a naši muži slepo pália vpred. Je nás len pár, krátka, nerovnomerná prestrelka trvá len pár sekúnd a spoza kopca vyskakuje hustý roj pechoty s krátkymi výkrikmi „Urá“, „Urá“ a rúti sa k nám, v behu zráža naše preriedené rady. Vyvinie sa krátky boj muža proti mužovi, v ktorom sa uplatnia bodáky, revolvery a pušky…
Poručík G., zasiahnutý guľkou, sa zrúti mŕtvy so zamrznutým posledným úsmevom na tvári. Môj veliteľ práporu, nadporučík Eperjessy, hneď vedľa mňa, dostane taký úder, že ako omámený leží na zemi. Pod pravou pazuchou cítim náhle teplo, začínam cítiť tŕpnutie v boku, v polo ľahu mi z ruky vypadáva lopatka, ktorú som pred sebou držal ako štít na svoju ochranu…
Vtom sa ku mne rozbehol ruský dôstojník v tvári so smrteľným odhodlaním, aký má človek počas útoku. A keď dorazil k našej skupinke, na minútu zaváhal. Keď videl, že som zranený, spustil vytasený meč a sklonil sa, aby mi pomohol na nohy. Naše oči sa stretli. Jeho modré oči zosmutneli a zmäkli…
Medzitým nás pár ruských vojakov odzbrojil. Dôstojník vydal krátke rozkazy, čo s nami robiť, a potom opäť chytil meč a odhodlane bežal ďalej. Dvaja ruskí vojaci nás rýchlo zaviedli do rokliny chránenej od streľby, kde som sa už vyčerpaný zrútil…
Čo sa mi stalo? Zatiaľ som si to nevedel uvedomiť. Cítil som len to, že som prešiel nejakou mimoriadnou, šokujúcou udalosťou, že len pred pár minútami som bol v hrdle smrti a mohol som len ďakovať dobrému Bohu za svoju záchranu. Až teraz mi celé telo zachvátila triaška, horúčkovito mi pulzovali žily, v mozgu mi bzučal strašný hluk, ktorý bol stále živený silnou, pomaly ustupujúcou paľbou z pušiek a hlučnou salvou ruskej batérie postavenej priamo na kraji lesa. Chcel som byť odtiaľto ďaleko, aby som nepočul hluk bitky, ktorý sa mi teraz zdal neznesiteľný a nevidel odpudzujúce zdesenie a strach na bledých tvárach ľudí okolo mňa. Ohmatal som svoj bok, vrchný kabát bol zašpinený, mokrý a s odporom som hľadel na svoje stiahnuté krvavé prsty. Rýchlo som zhodil svoj malý dôstojnícky batoh, bundu a blúzku. Nadporučík Eperjessy, ktorý už úplne precitol, mi rýchlo zaviazal krvácajúce otvorené rany. Kým sme s tým skončili, môj batoh zmizol spolu s pršiplášťom, vzal si ich nejaký Rus. Veľmi som sa o to nestaral, nehľadal som ich, aj tak by to bolo zbytočné.
Môj pohľad skôr zisťoval, kto z našich je okolo mňa. Okrem nadporučíka Eperjessyho som nemal pri sebe žiadnych ďalších kolegov dôstojníkov. V malom žľabe sa so mnou tiesnil len jeden dobrovoľník a ďalších asi desať vojakov. To boli tí, ktorí stáli pri nás a boli zajatí, no okrem nich, koľko tých statočných tam zahynulo! Dobrovoľník potvrdil, že poručík G. je mŕtvy a jeden z chlapcov tvrdil, že videl aj práporčíka K. padnúť. A v tejto smutnej situácii sa predo mnou mihol obraz toho pokojného táborového večera v lone doliny Kostrynskej Roztoky…
Žiaľ, tí dvaja speváci sú navždy umlčaní. Čaká nás, zajatcov, lepší osud? Nebolo by pre nás lepšie pokojne odpočívať na krvou nasiaknutom Sninskom bojisku?
Spracovali: Ing. Radovan Vrabeľ a Ing. Csaba Czimra