Ikona vo vojne

Vojna je deštruktívnym fenoménom, ktorý sa bohužiaľ objavuje v ľudskej spoločnosti so železnou pravidelnosťou od jej prvopočiatku až po súčasnosť. Jej výsledkom sú zničené hodnoty, sídla, infraštruktúra, priemysel, ale predovšetkým ľudské životy. Od nepamäti prinášala každá vojna tisícky, neskôr státisíce a milióny padlých vojakov, ale aj civilistov. Práve prvá svetová vojna bola posledným konfliktom, v ktorom zomrelo viac vojakov než civilistov. Každý ďalší vojnový konflikt odvtedy sa už viac-menej vyznačuje nevyberavým masakrovaním civilných obetí.

Prvá svetová vojna bola masovým konfliktom. Jednotlivé zúčastnené veľmoci povolali milióny svojich občanov do armády. Vytrhli ich z ich domáceho prostredia a poslali na rôzne bojiská. Počiatočné nacionalistické nadšenie z vojny veľmi rýchle vychladlo. Prvé masové strety priniesli státisíce padlých. Tí čo prežili, vytriezveli veľmi krutým existenciálnym spôsobom. V pekle zákopov vo Flandrách, v barinách Haliče, či v zamrznutých karpatských horách sa tisíce vojakov snažili prežiť a uchovať si duševné zdravie akýmkoľvek spôsobom. Mnohí z nich sa utiekali k náboženskej viere. Drvivá väčšina z masy nasadených vojakov pochádzala z vidieka, z roľníckych rodín, pre ktoré bola náboženská viera samozrejmosťou. Preto bolo úplne normálne, že v batôžku každého vojaka sa skrýval nejaký náboženský predmet, ktorý pre dotyčného vojaka veľa znamenal.

V jednotlivých náboženstvách sa preferovali iné veci. Pre vojakov rímskokatolíckeho vierovyznania bol často takýmto predmetom ruženec. Pre vojakov protestantských vierovyznaní zase vreckový výtlačok biblie. Pre pravoslávnych vojakov bola takýmto symbolom ikona. Prevažná väčšina ruských vojakov bola pravoslávneho vierovyznania, aj keď našli sa tu zástupcovia mnohých iných náboženských vierovyznaní, veď v cárskej armáde neslúžili iba Rusi, ale bol to hotový babylon národov a národností.

Priemerný vojak každej, nielen ruskej armády, pramálo vedel o skutočných dôvodoch tohto konfliktu. Vedel to, čo mu bolo povedané v duchu propagandy, že má verne bojovať za vlasť, za panovníka a samozrejme za Boha. V každodennej realite krutej vojny títo vojaci pochopili, že v skutočnosti bojujú hlavne za seba a svojich kamarátov. Bojujú, aby prežili nasledujúci deň. Všetko ostatné bolo pramálo podstatné. Počas kratučkých chvíľ oddychu, či tesne pred strašným útokom, častokrát siahli po ikone, ktorá pre nich v danej chvíli znamenala všetko. Modlili sa za svoju ochranu, aby  prežili všetky frontové strasti, ale modlili sa aj za svojich blízkych doma. A práve v tom spočíval ďalší silný rozmer ikony. Ikona nebola len náboženským predmetom. Každému vojakovi pripomínala jeho domov. Ikona bola darčekom od matky, otca, či manželky a každý pohľad na ňu pripomenul utrápenému frontovému vojakovi jeho blízkych, chvíle strávené s rodinou, či bežné činnosti spojené s mierovým životom. Z týchto dôvodov si každý vojak svoju ikonu chránil, pretože bola preňho veľmi dôležitá a prípadnú stratu na bojisku veľmi ťažko niesol. V takýchto prípadoch prišlo na rad zákopové umenie.

Ukážky zákopového umenia tzv. „trench-art“.

Vo všetkých armádach nasadených v prvej svetovej vojne sa rozmohla svojpomocná výroba rôznych osobných, spomienkových, či ozdobných predmetov. Je pochopiteľné, že si vojaci vyrábali aj náboženské predmety z čohokoľvek, čo mali k dispozícii. V každom prípade či už ikony darované alebo vyrobené plnili veľmi dôležitú úlohu a mali pre veriacich vojakov nenahraditeľný význam.

Autor článku: PhDr. Radoslav Turík
(Podpredseda Klubu vojenskej histórie Beskydy)

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.