Od prvého vydania knihy Patria nostra, partia ostrá s podtitulom Zo života príslušníka cudzineckej légie, ktorá bola vydaná v malom náklade uplynulo trinásť rokov. Presne pred desiatimi rokmi bola uskutočnená dotlač. V súčasnosti je možné knihu klasifikovať ako vypredanú a pre čitateľov nedostupnú. Na obálke figurujú mená dvoch autorov. Rudolf Čižmárik (1949-2008) – básnik, prozaik, publicista a prekladateľ a Jozef Staviščák (1956) – dnes už bývalý príslušník cudzineckej légie narodený a žijúci v Snine. Po prečítaní knihy sme sa rozhodli urobiť s Jozefom Staviščákom rozhovor, počas ktorého nám zodpovedal na nasledujúce otázky:
Ako došlo k autorskej spolupráci Čižmárik-Staviščák? Prezraďte o tom niečo bližšie.
V prvom rade je potrebné načrieť hlbšie do minulosti a spomenúť si na výnimočnú osobu pôsobiacu v Snine – Martu Juškovú – kultúrnu pracovníčku, ktorá organizovala malé javiskové formy – súťaže v prednese revolučnej prózy, poézie a podobne. Práve Marta objavila vo mne dovtedy nepoznané umelecké vlohy týkajúce sa recitácie a vďaka nej som sa dostal až na celoslovenskú súťaž. Na tej som recitoval báseň Stvorenie slnka od Rudolfa Čižmárika, ktorú napísal v roku 1977. Báseň mi vybrala Marta. V tej dobe som autora básne nepoznal. Zhodou okolností Čižmárik sedel v hodnotiacej komisii. Bolo to niekedy v prvej polovici 80. rokov. V čase, keď som už pôsobil ako legionár, som počas dovolenky v Snine stretol Andreja Smoláka a Rudolfa Čižmárika, pričom Andrej mi Rudolfa predstavil. Nedalo mi a ihneď som mu povedal, že poznám jeho báseň a úryvok z nej som mu hneď na mieste odrecitoval. Rudo mi daroval knihu s názvom Horiaca ruža s dedikáciou – „Venujem človeku, o ktorom by som rád napísal knihu“. Práve tam by sa dali hľadať zárodky literárnej spolupráce. Bolo to v roku 1995. Podľa Ruda by bolo zaujímavé spísať príhody legionára a vydať ich vo forme knihy. Zážitky z légie som si zapisoval do denníkov, mal som zvlášť zápisky z Juhoslávie, zo Sarajeva, podrobne som písal čo a kedy som robil, napríklad aký konvoj sme sprevádzali, kde a kedy došlo k výtržnostiam a prestrelkám… Tieto denníky som posunul Rudovi na spracovanie a nakoľko som bol v tom čase stále v činnej službe, vhodnosť a nevhodnosť jednotlivých zápiskov sme spoločne telefonicky konzultovali. Keď som nestíhal udalosti zapisovať, nahrával som si denník na magnetofónové pásky, ktoré som Rudovi posielal. Vzájomnú spoluprácu hodnotím ako veľmi plodnú, Rudo mi fandil ako legionárovi, ja jemu ako spisovateľovi. Kniha sa čitateľom páčila, dokonca sme začali pracovať aj na knižnom pokračovaní. Rudovou úlohou bolo perom v ruke zapisovať príbehy, ktoré som ja prežíval so zbraňou v ruke. Keby som to mal jednak zažívať a písať všetko sám, kniha by možno nebola až tak čitateľsky príťažlivou, práve Rudo knihu obohatil o jej umelecký rozmer. Do knihy sme nemohli napísať všetko. Bolo potrebné vyberať iba určité časti zápiskov, či nahrávok, kniha nakoniec prešla zo strany légie tvrdou legionárskou cenzúrou, či náhodou neobsahuje citlivé informácie. V čase vydania knihy som mal za sebou trinásť rokov služby v légii.
A ako vnímate knihu s odstupom času? Môžu sa čitatelia tešiť na jej pokračovanie?
Knihu vnímam ako neucelenú, nevyjadruje totiž všetko, čo by som chcel, aby vyjadrovala. Ako som už spomínal, v čase písania sme si nemohli dovoliť zaradiť do knihy všetko. Museli sme dávať veľký pozor na to, čo sa do knihy dostane. Možno aj preto kniha pôsobí dojmom roztrúsených fragmentov spomienok, niektoré časti sme vynechali, pretože v tej dobe išlo o nejaké tabu, respektíve napísaním určitých vecí by mohlo dôjsť k vyzradeniu vojenského tajomstva (mená, dátumy a podobne). Dnes by som určité spomienky mohol doplniť a opísať ich oveľa šťavnatejšie, ako v minulosti. Pri písaní knihy sme v ničom neklamali, ale mnohé veci sme zatajovali. Druhý diel sme začali písať omnoho reálnejšie a otvorenejšie. Žiaľ, celé to naše snaženie ostalo niekde v nedokončenom textovom súbore. Po Rudovej smrti som sa tomu prestal venovať a taktiež som nechcel zaťažovať Rudovu rodinu otázkami o osude načatého diela. Navyše nikdy som neuvažoval nad tým, že by Čižmárikove miesto zapisovateľa mohol zaujať niekto iný, takže aj preto nad pokračovaním knihy reálne nerozmýšľam.
Ako vyzerá váš život dnes? Keby ste mali možnosť niečo vo svojom už prežitom živote zmeniť, využili by ste ju a ak áno, čo by to bolo?
Po tom, čo robím a čomu sa venujem v súčasnosti, po tom všetkom som dávno túžil – oženil som sa, postavil chatku, mám psa… No poviem otvorene, že civilnému životu sa mi ťažko prispôsobuje. Légia je môj život. Stále to tak bolo a stále to tak bude. Všetko, čo človeka v légii naučia je kamarátstvo, solidarita a loajalita. Mnoho ľudí v civile o takýchto šľachetných hodnotách nemá ani predstavu. Nie nadarmo sa hovorí, že légia je rodina. Keď má legionár zdravotné problémy – légia vybaví lekársku starostlivosť, keď má legionár finančné ťažkosti – légia vybaví pôžičku z banky, légia drží nad legionármi ochrannú ruku… V civilnom živote je človek na všetko sám. Ak má človek problémy, ostatní ľudia sa ho väčšinou stránia, namiesto toho, aby sa mu snažili pomôcť. Môj život bol od rannej mladosti veľmi farebný, určite nebol ľahký a bezproblémový, no keby som mal možnosť, rozhodne by som na ňom nič nemenil. Keď som mal šestnásť rokov, bol som nespravodlivo obvinený a odsúdený za čin, ktorý som nespáchal. Asi to sa na mne najviac podpísalo a stal sa zo mňa rebel. Najväčším krokom v mojom živote bolo vstúpenie do légie. Chcel som radikálnym spôsobom zmeniť dovtedajší život. Po pätnástich rokoch strávených v cudzineckej légii môžem povedať, že sa mi to skutočne podarilo.
Francúzska cudzinecká légia (Légion étrangère) je elitná jednotka francúzskej armády založená v roku 1831. Pôvodne vznikla ako jednotka zahraničných dobrovoľníkov, ktorých primárnou úlohou bola ochrana francúzskeho koloniálneho panstva. Oficiálnym mottom legionárov je – Česť a vernosť (Honneur et Fidélité), za neoficiálne motto je považované – Légia je naša vlasť (Legio Patria Nostra).
Jozef Staviščák vstúpil do légie v roku 1990. V aktívnej službe vytrval celých pätnásť rokov, čo je skutočne veľmi obdivuhodné. Dostať sa do cudzineckej légie nie je jednoduché, zo Sniny sa do légie dostali okrem Jozefa ešte dvaja Sninčania, obaja tam pôsobili po päť rokov.
Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Jozef Staviščák