Michal bol veru rúči rezbár. Nielen v Starine, ale i v širokom okolí mu páru nebolo. Dláto sa zvŕtalo po dobre vysušenom dreve a on si pritom veselo pískal. Aj žena Jela bola spokojná. Nenávisť a bieda ich dom vždy z diaľky obchádzali. Žili si v láske a svornosti. Raz za mesiac Michal zapriahol koňa, na voz naložil misy, taniere, varechy i lyžice, vystískal Jelu a vybral sa na trh do poľskej Haliče. Keď sa dostal na tretiu zákrutu od rodnej Stariny, pritiahol Pejka za uzdu, zakričal: „pŕŕ!“ a v diaľke vyzeral svoju milú. Jela stála na kopci nad dedinou a mávala šatkou. „Nech ťa Boh ochraňuje!…“ opakovala za ňou hora.
Až po štyroch či piatich dňoch sa Michal zjavil na gazdovskom dvore. Vysmiaty zaštrngotal dukátmi a zasa sa pustil do roboty. Február bol v polovici. Kraj pod Beskydom prikryl snehom. Vonku si vyspevoval mrazivý severák a ustarostená Jela utierala pot z Michalovho čela. Ten neustále opakoval: „Jela, nechaj ma už. Nemôžem tu takto v posteli vylihúvať! Chystaj mi jedla na tri dni. Zajtra pôjdem do Baligrodu, za starým židom, tovar popredať.“ „Ty si sa asi naozaj pomiatol! Kde by si chcel ísť? Veď ako fakľa celý horíš, len sa pozri na seba ako vyzeráš!“ „Neboj sa, však voľačo vydržím! Predám tovar a do konca týždňa som doma aj s dukátikmi.“ „Ty blúzniš! Nikam ťa nepustím a basta!“ „Jela, peniaze potrebujeme. Včera sme vyplatili pánovi doktorovi posledný groš!“ „Neboj sa, požičiame si. Nejako tú zimu prežijeme.“ upokojovalo ho Jela. Ale márne. „Čo si hlúpa? Kto by nám len požičal. Zima je už príliš dlhá. Všetci v dedine trpia hladom. Nikto nám nič nedá. Pôjdem a hotovo! Ani ty, ani choroba ma nezastavia.“ uzavrel debatu Michal.
Len čo kohút po prvýkrát zakikiríkal, Michal už vstával z postele. Ťažko, stonajúc ako starý chlap. „Jela, Jela, žena moja, no kde si? Batoh mi chystaj, o chvíľu odchádzam,“ vykrikoval po chyži. Keď sa nikto neozýval dodal: „No kde si sa podela?!“ Nikto mu však neodpovedal. Keď vošiel do stajne, mráz mu po chrbte prebehol. Pejka tam nebolo. A na dvore nebolo ani voza. Rozbehol sa do sypanca. Keď videl, že nachystaného tovaru nieto, začal horekovať. „Jela, Jeločka moja, čože si mi to urobila? Do záhuby si sa vohnala, len aby si mňa uchránila.“ Bo pochopil, že jeho žena sa na ďalekú cestu do Poľska namiesto neho vybrala.
Už týždeň ubehol od vtedy, čo Jela opustila muža i dom. Už týždeň chodil Michal po dedine ako bez duše. Aj choroba ušla pred jeho neznesiteľným smútkom. Keď sa zvečerilo, zobral do rúk lampáš a so sklonenou hlavou kráčal na vysokú horu. Tá sa týčila nad rodnou dedinou ako ochrankyňa. „Keby si mi bola moju Jelu ochránila,“ šepkal jej Michal, keď si sadal pod starý dub, čo si rástol na jej vrchole.
Nikto nevedel, čo sa s Jelou stalo. Jedni rozprávali, že ju zbojníci prepadli, druhí, že v lesoch zablúdila a divá zver ju roztrhala, ďalší, že cestou zamrzla a boli aj takí, čo hovorili, že sa v Poľsku za bohatého gazdu vydala. Nik nevedel, aká bola skutočná pravda. Isté však bolo, že ju odvtedy nikto viac v Starine nevidel. Ale Michal každučký deň, keď si slnko sadalo na horu, vzal do rúk lampáš a pomalým krokom šľapal nad dedinu. Tam zapálil svetlo a celú noc vyčkával. Vravel: „To aby Jela nezblúdila z cesty, keď sa bude domov vracať.“ Ale Jela stále nechodila.
V tom čase neďaleko Stariny, na neveľkej hore zvanej Kláštorisko, žili mnísi. Bol mrazivý február, keď sa ozval buchot na bránu ich kláštora. Stál tam vychudnutý, slabo oblečený Michal a prosil, aby ho prichýlili, že bude verne slúžiť im i Bohu. Nevládal už ďalej žiť sám, v dome bez ženy. Od svitu do mrku usilovne pracoval. Po celý deň jediného slovka nepreriekol. A keď sa zotmelo, vtedy vzal do rúk lampáš a v tichosti odišiel. Vrátil sa až nad ránom, keď slnko spoza hory vykukovalo.
Keď sa minul ďalší rok, povedal Michal mníchom: “Keď sa moja Jela vráti domov, do Stariny, povedzte jej, že nech mi odpustí, že som na ňu nevyčkal. Už som nevládal bez nej žiť. Povedzte jej, že ju počkám na druhom svete.“
Ďalšieho rána už Michal skutočne neuzrel. Pochovali ho v jeho rodnej dedine. Plameň lampáša z hory nad Starinou však aj po Michalovej smrti osvetľoval cestu okoloidúcim. To sa tam mnísi schádzali. Každý večer zapálili lampáš, presne tak, ako to on robieval. A tak hora, dvíhajúca sa nad starou obchodnou cestou, vedúcou cez Ruské sedlo až do Poľska, sa stala ochrankyňou všetkých pocestných. Meno jej dali po nešťastnom, osudom zráňaným gazdovi Michalovi – Gazdo raň.
Malej kaplnky, ktorú tam mnísi neskôr postavili, už niet. A ani svetlo lampáša vám už neosvieti nočné potulky krajom. Ostal už iba tento príbeh v pamäti ľudu a vznešená, stále mlčiaca hora nazývaná Gazdoraň.
Autorka článku: Iveta Buraľová
Veľmi krásny dojímavý príbeh. Ďakujem zaň.