Z histórie uhliarstva v Snine II.

Je potrebné spomenúť, že uhliarstvo malo vplyv aj na neustále osídľovanie tunajších miest a obcí. Uhlie sa vo veľkom pálilo a následne spracovalo vo vysokých peciach. Neustále sa zvyšujúci dopyt po uhlí mal za následok prílev nových paliarov-uhliarov, ktorí sa v našich končinách natrvalo usadili. Vráťme sa na miesta, kde sa aj v našej blízkosti uhlie nie len pálilo, ale taktiež využívalo. Lokalita „Dzedová“ bola zaujímavá nielen ako miesto panských poľovačiek uskutočňovaných v 18. a 19. storočí, ale i z pohľadu viacerých ďalších historických udalostí, ktoré sa udiali v tejto časti chotára, pálenie uhlia nevynímajúc. Viacero výpovedí-potvrdení sa nám podarilo získať od staršej generácie usadlíkov prostredníctvom osobných rozhovorov. Nasledujúci príspevok sa nám podarilo zostaviť na základe výpovede Agnesy Ontkovičovej, rodenej Matisovej (1913-2005) potvrdenej Štefanom Ontkovičom (1948) a dlhoročným skúseným poľovníkom, drevorezbárom a ochrancom prírody Štefanom Bognerom (1956).

Ako už bolo spomínané v predchádzajúcom článku, miesta milierov a kolíb boli na Solišti a Konskom. Ešte aj dnes je na týchto miestach možné objaviť zabudnuté hrnce a drobné úlomky rozbitej keramiky. A netreba zabúdať aj na náradie, ktoré uhliari používali pri svojej práci. Ich pracovný inventár tvoril tzv. „sersan“ (náradie), ktoré si každá partia uhliarov prinášala alebo vyrábala ihneď po príchode na „uhlisko“ (miesto pálenia uhlia). K prinesenému náradiu patrila železná sekera, drevená lopata, drevené hrable, motyka, krompáč, „košarik“ (prútený košík), nebožiec, obojručná píla, „gargala“ (polievačka) alebo vedro, rebrík, sane na ťahanie dreva a nádoby na varenie stravy. Všetko toto náradie bolo vynášané alebo vyvezené na miesta, na ktorých sa malo začať s výstavbou milierov.

Podobne to bolo aj s potravinami. Uhliari si zvykli priamo na mieste chovať kravičku, či kozičku, ktoré sa pásli hore na paši. To všetko im uľahčovalo zadovažovanie potravy pri práci v hore. Prevažnú časť potravín ako bola múka, chlieb, strukoviny, kapusta, „geršle“ (jačmenné krúpy), ryža, marmeláda, slanina, cibuľa, cesnak, údeniny a mäso si nakupovali v primeranom množstve v miestnych „sklepoch“ (obchodoch) a zásoby si doplňovali v blízkych dedinkách. Kým nedostali peniaze za vypálené uhlie, mohli si dovoliť iba múčne jedlá. Zemiaky si uhliari donášali z domova a niekedy aj slaninu a masť, aj to iba v prípade, že si stihli vykŕmiť doma sviňu. Kuchynský inventár bol veľmi jednoduchý. Na rovnom pni miesili cesto, varili v železnom hrnci alebo na „šerpeni“ na troch nôžkach (medený alebo liatinový hrniec stojaci na troch nôžkach). V menších hrnčekoch pripravovali zápražku. Jedli z drevenej, prípadne hlinenej misy spočiatku drevenými, v neskoršej dobe aj kovovými lyžicami. Najčastejšie sa varili jedlá, ktoré nevyžadovali zložitú prípravu. Boli to napríklad bandurkovo-čúhané (trené zemiakové) halušky omastené slaninou alebo maslom a syrom. Ak chceli narýchlo uvariť halušky, varili ich z obyčajného trhaného cesta a nazývali ich lenivými haluškami, pretože kuchár bol lenivý škrabať a trieť zemiaky. Ďalej to bola zapražená fazuľa s „geršľami“, s ryžou, so zemiakmi alebo slaninou. Pečené zemiaky v šupke so syrom, tvarohom, maslom a soľou. Kohút-jedlo boli oškrabané zemiaky nakrájané na kolieska opekané v masti s paprikou, cesnakom a cibuľou. „Zámeška“ uvarená z kukuričnej múky, omastená slaninou alebo maslom, ktorá sa jedla s kyslým alebo sladkým mliekom. Pagáče s jedlou sódou zabalené v papieri a pečené na ohni alebo aj posúchy omastené maslom či džemom. Mäsová polievka s haluškami bola len zriedka. Niekedy si uhliari pripravili aj pirohy plnené syrom alebo lekvárom. Niekedy si navarili aj husté sýtené polievky – léveše. Dávnejšie si nosili potraviny v „dvatrakových kobeľach“ (bolo to vrece z domáceho plátna), na rohoch  ktorého boli prišité dve „frambie“ (popruhy). Až po prvej svetovej vojne začali používať „hatižaky“ (batohy).

Vráťme sa ešte k uhliarskym obydliam. Uhliari si najčastejšie stavali koliby, zemlianky, či neveľké chyžky. Stavali si ich blízko „uhliska“. Uhliarske príbytky boli odvodnené, dokonale prikryté a chránené proti zrážkovej vode. Menšie koliby boli iba provizórnymi úkrytmi približne 180 až 220 centimetrov nad zemou, veľké koliby boli zapustené v zemi a mali aj dvere alebo vrátka. Chyžky obsahovali kamenné múry a cez strechu bol vyvedený komín. Veľkosti príbytkov zodpovedali početnosti uhliarov. Tie menšie slúžili na ubytovanie dvoch až troch uhliarov, do väčších sa vmestili štyria až šiesti. Nebolo neobvyklé, že uhliari spali i v mechoch na návršiach z lístia alebo čečiny, prípadne na vlastnoručne zhotovených slamníkoch. Pod hlavu si najčastejšie podkladali topánky a nohy si ohrievali pri ohni. 

Uhliari pri práci využívali už spomenuté náradie a neoddeliteľnou súčasťou ich pracovného vybavenia bola „taliga“ (drevená kára), malé sánky s ľudským poťahom, alebo veľké sane, ktoré sa upínali za koňa. Drevo sa zväčša zvážalo na saniach, na ktoré uhliar dokázal naložil približne pol kubického metra dreva. Sane sa používali kvôli strmosti kopcov v horách – všade tam, kde nebolo možné použiť kolesovú káru. Na jedného koňa pripadali až troje sane. Kým na jedny sane nakladali, kôň odvážal druhé plné sane na „štet“, kde ho už čakali tretie prázdne sane. Vyložené drevo sa na malé vzdialenosti prevážalo kolesovým vozíkom. Vypálené uhlie prebral od uhliarov šafár-zástupca, agent podnikateľa, či miestny zemepán. Pred prvou svetovou vojnou sa uhlie preberalo a meralo v lese na vrecia. Neskoršie sa začalo uhlie páliť len na váhu a pri odoberaní vreca sa kalkulovalo s priemernou váhou (určenou ako priemer štyroch až piatich plných vriec). Jedno obyčajné vrece suchého uhlia vážilo zhruba 25 až 30 kilogramov. Inými mernými jednotkami boli „hekta“ (hektolitre) alebo „kadzice“ (dve uhliarske vrecia – 100 litrov alebo 80 kilogramov). Podľa uhliarskeho hodnotenia dobre drevené uhlie, vypálené zo suchého zdravého dreva, vydávalo zvonkový zvuk (cvengot). Hovorilo sa mu, že „čerčelo jak pľaška“.

Keďže výroba dreveného uhlia nebola lacná, na priemyselné účely sa začalo nahrádzať kamenným uhlím. Dreveným uhlím, ktoré sa pálilo v našom kraji, bola zásobovaná napríklad chemická továreň v Perečíne a početné množstvo kováčov v širokom okolí. Prevažné množstvo uhlia sa v medzivojnovom období a počas druhej svetovej vojny vyvážalo do cudziny (Švajčiarsko, Nemecko, Taliansko). Nepatrná časť sa nechávala a využívala doma ako pohonná látka pre automobilové a motorové plynové generátory (v mlynoch pri mláťačkách, v elektrárňach, či strojových dielňach a podobne). V chemickom priemysle sa drevené uhlie využívalo pri výrobe pušného prachu, čistiacich prostriedkov, dreveného liehu, dreveného octu, acetónu a podobne.

Nakoniec by bolo vhodné spomenúť aj platové podmienky uhliarov. Hoci uhliari zarábali pomerne viac ako drevorubači, ich práca nebola zďaleka tak honorovaná, ako by si bola zaslúžila. Uhliari patrili medzi najviac vykorisťovaných robotníkov. V roku 1677 mala jedna debna dreveného uhlia cenu 27 grajciarov, v roku 1747 to bolo 39 grajciarov a v roku 1765 bola cena za 27 kilogramov dreveného uhlia stanovená na jednu zlatku. Koncom 19. storočia sa za mech vypáleného uhlia platilo 6 halierov a za privezenie uhlia od miliera k úzkokoľajovej železnici po 2 haliere za každý mech. V Kamienke bola robotníkom v roku 1910 za pálenie uhlia vyplácaná denná mzda 2 koruny a 40 halierov. Počas prvej svetovej vojny sa platilo za mech dreveného uhlia 32 až 40 halierov a za uhlie vypálené z brezového dreva až 70 halierov. Po vzniku Česko-Slovenskej republiky sa za 100 kilogramov vypáleného uhlia platilo 20 korún a počas hospodárskej krízy, ktorá tu vrcholila v rokoch 1930 až 1932, táto cena klesla na 2 až 3 koruny. Počas druhej svetovej vojny sa cena za drevené uhlie opäť vyšplhala na 20 korún.

Uhliarstvo, podobne ako železiarstvo a baníctvo, patrilo k náročným a nedoceneným remeslám. Našou snahou a úlohou tohto článku bolo zozbierané poznatky rozšíriť do povedomia širokej verejnosti a odovzdávať ich ďalším generáciám.

Autor článku: Dominik Ontkovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.