Retrospektíva

Tento rok si s veľkou pompou a slávou pripomíname významné výročie – 700 rokov prvej písomnej zmienky o našom meste. Aj toto je dôvod, prečo si spomenúť na našu nedávnu históriu, na ľudí, ktorí v tomto meste žili a zanechali tu svoju stopu.

Tak ako my dnes, aj oni tu prežívali svoje osudy, pracovali, zakladali rodiny, zveľaďovali toto mesto. Najznámejšieho Sninčana Ernesta Rosina a jeho príbeh už Snina pomaly spoznáva, v tomto článku vás chceme zoznámiť s osudmi ostatných členov rodiny Rosinovcov.

Manželia Eva a Herman Rosinovi.

Ernestovi rodičia Herman Rosin a Eva rodená Veytzen žili v dome č. 44, ktorý sa nachádzal na dnešnej ulici 1. mája. Mnohí pamätníci si pamätajú tento dom ako tzv. železný obchod. Herman Rosin bol obchodník a v dome, kde býval s rodinou, prevádzkoval aj svoju živnosť – obchod so zmiešaným tovarom. Predával drobnosti, ktoré ľudia k svojmu životu potrebovali. Klince, petrolej, mydlo. Obchod veľmi nevynášal, Herman bol nútený obchod financovať z úverov, ktoré musel splácať a tak rodina žila skromne. Postupne sa im narodilo šesť detí – štyria synovia Alexander, Anton, Eugen, Ernest a dve dcéry – Irena a Klára, ktorá je však v matrike zapísaná ako Hermína.

O najstaršom synovi Alexandrovi toho veľa nevieme. Po návrate z bojísk 1. svetovej vojny, do ktorej bol ako  mladý chlapec povolaný, sa vysťahoval do USA. Druhý syn Anton sa pred 2. svetovou vojnou vysťahoval do Veľkej Británie, kde vstúpil do armády. V Snine zostal žiť syn Eugen, ktorý sa narodil v roku 1905. Zamestnal sa na notárskom úrade, kde pôsobil ako úradník. Oženil sa s o dva roky mladšou  Elenou Jakobovičovou a z ich manželstva pochádzali dve dievčatká. Noemi Ernestyna, ktorá sa narodila v roku 1935 a Anna Estera, narodená v roku 1938. Dnes by sme povedali, taká normálna mladá rodinka. V roku 1942 začali deportácie slovenských občanov židovského pôvodu a tento rok zarezonoval aj životmi mnohých Sninčanov, mnohým priniesol smrť a utrpenie. Eugenovu manželku Elenu deportovali ako prvú z rodiny transportom Humenné – Poprad – Lublin dňa 10. mája1942. Eugen aj s dcérkami ju nasledovali o 15 dní neskôr. Neprežil nikto z nich, Noemi mala sedem rokov, Anna štyri. Hermanova dcéra Irena, o rok mladšia ako Eugen, sa v roku 1930 vydala za autodrožkára Artura Treppera z Gelnice. O desať rokov neskôr bolo manželstvo Krajským súdom v Levoči rozlúčené. Irena deti pravdepodobne nemala. Do Sniny sa už nevrátila. Odsun ju zastihol v Prešove, bola deportovaná do pracovného tábora vo Vyhniach a následne do Židovského pracovného tábora v Seredi. Viac radosti do rodiny priniesla mladšia dcéra Klára, ktorá  sa narodila v roku 1910. Ako 25 ročná sa v roku 1935 vydala za Ing. Viliama Silbera. Strojársky inžinier Viliam Silber bol o tri roky starší a pochádzal z Humenného. Pracoval ako súkromný úradník, dnes to voláme manažér, v strojárskej firme Omnia v Prahe, kde zaviedol výrobu guličkových ložísk. Jeho otec Jakub Silber bol majiteľom stolárskej dielne v Humennom. Mladá žena nasledovala svojho manžela do Prahy, kde sa im v roku 1936 narodil syn Tomáš. Klára sa zamestnala v obchode s odevmi a Viliam stúpal po kariérnom rebríčku, až mu jeho zamestnávatelia zverili strojárenskú výrobu na Slovensku, konkrétne v závode vo Vyhniach. V čase deportácií Viliam nebol doma, jeho manželku a syna transportovali dňa 24. apríla 1942 do koncentračného tábora Terezín. O tri dni neskôr ich transport oboch odviezol do poľskej Izbice, odkiaľ už nebolo návratu. Izbica bola prestupným táborom pre vyhladzovacie tábory v Poľsku. Malý Tomáš mal v tom čase šesť rokov a ešte ani nechodil do školy. Ing. Viliam Silber sa zachránil útekom na Slovensko, kde mu priatelia vybavili ako židovi prezidentskú výnimku. Prišiel pracovať do strojární vo Vyhniach, kde sa po roku 1945 stal riaditeľom. Život inžiniera Silbera, jeho vzostupy a pády si zaslúžia samostatný príbeh. V rokoch 1946-47 údajne založil malý strojársky závod v Snine.

Ani rodičia Herman a Eva svoje deti a vnúčatá neprežili. Deportovaní boli 13. júna 1942. Ich vlak zastavil vo vyhladzovacom tábore v Sobibore. Ako starci už neboli užitoční na nič. Priemerná dĺžka života väzňov v Sobibore bola tri dni. Z Rosinovcov žijúcich na Slovensku prežil vojnu len Ernest Rosin.

Vľavo hore Eugen, vedľa neho Anton a Klára, dole v strede Ernest.

Snina v roku 1942 nemala ani 5000 obyvateľov. Sninčanov židovského pôvodu tu žilo v tom čase oficiálne 419. Sninská židovská komunita nebola ortodoxným izolovaným spoločenstvom. Jej členovia žili medzi majoritou, pracovali na úradoch, v obchodoch, boli medzi nimi učitelia, lekári. Židovské deti navštevovali všeobecné štátne školy. A tak ako je to dnes, aj medzi nimi boli ortodoxní veriaci, takí, ktorí synagógu navštevovali len v „nedeľu“ a aj neveriaci. Mnohí z nich konvertovali na kresťanskú vieru už roky pred začiatkom vojny a raritou neboli ani zmiešané manželstvá, napr. druhá manželka Ing. Gustáva Pappa bola židovského pôvodu.

Druhá svetová vojna poznačila naše mesto nielen materiálne, ale aj duchovne. Rozdelila občanov na viac kategórií. Zopár miestnym dala šancu bezprácne a ľahko prísť k neveľkému majetku, časť občanov bola zbavená všetkých ľudských práv i životov, ostatných zanechala v biede, nedostatku, ale pri živote. Štatistiky deportovaných občanov nášho mesta uvádzajú,  že medzi Sninčanmi, ktorí boli vyvezení do koncentračných a vyhladzovacích táborov, bolo okolo 240 detí do 12 rokov. Magdaléna Grossová, Margita Davidovičová, Jakub Diamant, Alexander Feder, Abraham Gross, Erika Sacherová, Gizka Salamonová, Zlatica Rothová, Jakub Roth, Ervin Roth, Heinrich Roth, Magda Rottensteinová, Alexander Rubin, Bernat Rossner, Ervin Moškovič, Bernat Moškovič – niektorí boli na svete pár týždňov, ostatným rodičia nestihli zapáliť ani prvú sviečku na torte. Šance na prežitie týchto sninských detí boli mizivé, pri ich menách je len strohá poznámka – zavraždený.

Niekto múdry raz povedal, že treba poznať a zaujímať sa o svoju minulosť. Pretože ten, kto svoju minulosť nepozná, bude si ju musieť prežiť ešte raz. Aj preto vznikol tento článok. Aby sme pamätali…

Autorka článku: JUDr. Iveta Bžánová