Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia Verejnosť proti násiliu (VPN), Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) a Demokratická strana (DS). Po voľbách sa v roli hlavného kandidáta víťaznej VPN na predsedu slovenskej vlády ocitol Vladimír Mečiar, ktorý v tejto funkcii pôsobil od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991. Mečiar sa začiatkom roku 1991 dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. Dňa 3. marca 1991, v relácii STV (Slovenská televízia) s názvom Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Milan Kňažko s vyhlásením, že vedenie strany na čele s Fedorom Gálom sa snaží Mečiara obmedzovať v práci a cenzuruje ho. O dva dni neskôr, teda dňa 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN. Po vyostrení konfliktu parlament koncom marca 1991 odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády a nahradil ho Ján Čarnogurský. Platforma „Za demokratické Slovensko“ sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).
Na svoje pôsobenie v miestnej organizácii VPN v Snine spomína Daniela Haisová (1955):
VPN v Snine začali organizovať štyria alebo piati ľudia. Na ulici som sa náhodou stretla s Katarínou Augustínovou. V tom čase som pracovala ako pedagogička a patrila som k nadšencom, ktorí húževnato pracovali na šírení myšlienky VPN. Nebyť Kataríny, nevedela by som o tom, že sa niečo organizuje aj priamo v Snine. Slovo dalo slovo a stala som sa členkou miestnej organizácie, kde nás bolo už okolo dvanásť ľudí. Našou snahou bolo dať nejakým spôsobom najavo, že sa stotožňujeme s dianím v Prahe a Bratislave a súhlasíme s navrhovanými zmenami v štáte. Spočiatku sme si provizórne letáky pripravovali sami. Neskôr nám materiály tohto druhu posielali ľudia z centrály VPN v Bratislave, kde to riadil Fedor Gál. Ale na začiatku sme si naozaj všetko museli vyrobiť sami. A chodili sme po uliciach a otvorene sme sa rozprávali s okoloidúcimi ľuďmi. Takto sme šírili povedomie o VPN v našom meste. Neskôr sme organizovali mítingy na námestí, ale to už bol stanovený pevný program, boli sme dohodnutí, kto, čo a kedy bude hovoriť. To už muselo mať nejakú hlavu a pätu, ale ešte stále sa to robilo prakticky bez peňazí a väčšej podpory. Pri výrobe plagátov nám pomáhal človek – sympatizant, ktorý pracoval na propagačnom oddelení vo Vihorlate. A keďže sme boli kamaráti, tak sme sa dohodli na výrobe propagačných materiálov. Ako základ nám poslúžili prvomájové plagáty a transparenty. Na farby sme nemali, tak sme si ich z propagačného oddelenia „zapožičali“. Nikto to vtedy nijako neriešil. Šéfovia sa báli a robotníci držali s nami. Nikým nerušení pod rúškom noci sme na xeroxovacom zariarení pripravovali letáky, ktoré sme potom rozdávali ľuďom na námestí. Tam sme mali úlohy rozdelené. Jeden rozdával plagáty, druhý držal transparent, tretí zabezpečoval ozvučenie. Plagáty sme taktiež chodili vylepovať. Robili sme to v noci. Mesto sme si rozdelili na úseky podľa ulíc. Ja osobne som vylepovala plagáty v časti mesta od Partizánskej ulice po výpadovku na Belú nad Cirochou.
Vtedy tu boli také dva tábory ľudí, jedni boli za a druhí proti. My sme jeden deň plagáty polepili a na druhý deň hneď ráno ich komunisti poodlepovali. A tak nám vtedajší tajomník VPN vyrobil také lepidlo, ktoré jednoducho nešlo odlepiť. Kto mal záujem odlepiť plagát nalepený jeho lepidlom, musel ho po kúskoch nechtom alebo špachtľou pracne zoškrabávať. Bolo to v čase, keď sme už mali oficiálne plagáty z Bratislavy. Tie nám chodili poštou od Fedora Gála z ústredia VPN v Bratislave. Potom to už bolo jednoduché. My sme o plagáty požiadali a ústredie nám ich poslalo. Aspoň sme ich už nemuseli po nociach vyrábať vo Vihorlate. Raz sa mi stalo, že som lepila plagát, ktorý chcel jeden z okoloidúcich ľudí ihneď strhnúť. Ja som mu to pochopiteľne nechcela dovoliť. Dodnes neviem kto to bol, pamätám si iba, že mal na sebe hrubý prešívaný kabát. Surovo ma zdrapil a „robil so mnou poriadky“.
Neskôr sa nám do Sniny podarilo pritiahnuť rôznych ľudí, medzi ktorými nechýbali ani vtedajšie osobnosti ako napríklad Milan Kňažko, či Vladimír Mečiar. Zorganizovali sme tu celoslovenský zjazd VPN, ktorý sa konal na Sninských rybníkoch. Najradšej však spomínam na Slavomíra Stračára a Mariána Čalfu. Tí tu mali doraziť dňa 16. mája 1990. Od začiatku to bolo plánované tak, že pôjde skôr o politické ako verejné podujatie, pretože akciu v tom čase ešte organizovala komunistická vláda. Stračár a Čalfa sa mali pohybovať iba po vyznačených koridoroch, ktoré mali zabezpečiť, aby sa dostali iba tam, kam ich vedenie Vihorlatu chcelo mať a nešli tam, kde ich vedenie nechcelo. No a my s Katarínou Augustínovou sme sa rozhodli, že tých dvoch dostaneme medzi obyčajných ľudí. A tak sme večer pred akciou išli do robotníckeho hotela, kde boli ubytovaní členovia ich ochranky a vybavili sme zmenu plánu. Vo Vihorlate učinili všetky opatrenia preto, aby sa delegácia dostala iba k vybraným ľuďom. S členmi ochranky sme sa museli skamarátiť a presvedčiť ich, aby sme tých dvoch mohli dostať medzi bežných ľudí. Inými slovami, dali sme si za úlohu narušiť vopred dohodnutý program. Delegácia mala priletieť na helikoptére. S ochrankou sme sa dohodli, že nám umožní odovzdať kyticu kvetov a ostatné už bude na nás a na ľuďoch. Ochrankári naozaj na druhý deň porušili nariadenie a umožnili sa nám stretnúť so Stračarom a Čalfom. Niesla som kyticu a ručne vyrobený plagát, na ktorý sme od nich žiadali podpisy na pamiatku. Nebyť prebdenej noci a dohody s ochrankármi, nikdy by sme sa tak blízko nedostali. A za nami kráčali ľudia, ktorým sme takto zabezpečili kontakt s prichádzajúcou delegáciou. Vtedy to brala aj kamera a tak sa sninská VPN zviditeľnila medzi širokou verejnosťou.
Vtedy Stračar povedal, že ešte jednu finančnú injekciu Vihorlat dostane. Za tieto peniaze si mali vytvoriť vonku kontakty, pretože pôjde o poslednú finančnú podporu zo strany štátu. A tak sa aj stalo. Peniaze dorazili, ale Vihorlat padol, lebo „tí šikovnejší“ si pozakladali vlastné firmy a ďalej sa zaujímali iba o vlastný profit. Vtedy Čalfa povedal jasne, že za tieto peniaze je potrebné vypracovať novú stratégiu podniku a nájsť nových odberateľov na vihorlatské výrobky.
Začiatok pádu Vihorlatu nastal vyhlásením: „Vihorlat si ubránime a nikoho tam nevpustime!“ Bolo to práve počas rokovaní s firmou Ford, ktorá tu mala záujem rozbehnúť prevádzku. Slavomír Stračár, ktorý bol odborníkom na zahraničný obchod, vtedy povedal: „Budete sedieť medzi holými stenami…“ A tak sa aj neskôr skutočne stalo. Na veci z pôvodnej produkcie sa na trhu nenašlo odbytisko a to, čo bolo vo Vihorlate cennejšie, rozkradli „tí najšikovnejší“.
Vtedy bola uzavretá dohoda o tom, že VPN nebude riešiť problémy Vihorlatu ani problémy vzniknuté na pôde podniku. Dnes už žiaľ záchrana podniku nie je možná. Možno keby sa na tom od začiatku systematicky pracovalo a dobré nápady by sa vtedy podchytili, možno by sa tam nejaká väčšia prevádzka uchytila a v tejto súvislosti by sa postupne dobudovala aj patričná infraštruktúra. Dnes by to možno bolo celkom inak. Vihorlat bol kolos, ktorý Sninu pozdvihol, ale teraz ju už nezachráni. Bez Vihorlatu upadol celý okres.
Rozprávanie dopĺňa Katarína Augustínová, rodená Čopíková (1953) slovami:
Niektorí ľudia si pojem demokracia vysvetľujú svojsky. Hľadia iba na svoje práva, ale zabúdajú na povinnosti. Miestnu organizáciu VPN v Snine tvorilo približne dvanásť ľudí. Spočiatku sme aj pódium na námestí skladali z debničiek, ktoré sme si vypýtali v predajni ovocia a zeleniny. Keď niekto išiel na takéto pódium rečniť, pomáhali sme mu na neho vyliezť aj zliezť a dávali pozor, aby nespadol. Snina vtedy patrila pod Humenné. Sninský okres vznikol až neskôr. Prvý snem, na ktorom sa sninská VPN zúčastnila, sa konal dňa 28. apríla 1990 v Martine.
A slova sa opäť ujíma Daniela Haisová a v rozprávaní pokračuje:
Vtedy sme mali na krátku chvíľu v rukách moc navrhovať a dosadzovať ľudí na rôzne posty. Snažili sme sa vyberať zodpovedne. Ale práve vtedy sa to začalo kaziť. Snažili sme sa dať priestor ľuďom vzdelaným a inteligentným, ktorí však neskôr boli zmanipulovaní Mečiarom. A tak našu dobrú vôľu využili na budovanie vlastného prospechu. Zatiaľ čo oni sa po našich chrbtoch dostali k rôznym finančne výhodným postom, my sme sa vrátili k svojej pôvodnej práci. A mohli sme len ticho sledovať, čo sme to vlastne spôsobili a vzniku čoho svojou naivitou prispeli. Rodiaca sa politika sa neuberala takým smerom, ako sme si predstavovali. Asi jediný, kto sa VPN nesnažil zneužiť a pôvodnej myšlienke ostal verný, bol Blažej Krajník. Slávna sninská VPN sa nenápadne rozplynula.
Mečiarovi sa vtedy podarilo pretransformovať VPN na HZDS. Do vlády sa dostal skrz VPN a potom to premenil na vlastnú stranu. Nastala doba, že ľuďom v strane bol ich vlastný názor vymenený za rôzne posty. Ale boli to vyslovene posty za poslušnosť. Celé HZDS bolo iba o Mečiarovi a jeho predstave politiky. História sa zvykne opakovať a my už preto slovám politikov jednoducho neveríme. Rozprávajú stále to isté – polopravdy, ktoré im v danom okamihu vyhovujú.
K slovu sa dostáva aj Vladimír Augustín (1951), ktorý uvádza:
Úlohou hnutia VPN pri jeho založení bolo priviesť Slovensko k demokratickým voľbám a po voľbách malo zaniknúť. Išlo o občiansku iniciatívu, hnutie sa nikdy nemalo stať politickou stranou. Toto však dodržané nebolo. Ale sninská VPN po voľbách rozpustená bola. Spravili sme to tak, ako to bolo plánované na začiatku. Po rozpustení sme ešte vyčistili celé mesto od plagátov, ktoré sme predtým povylepovali.
Primárnou úlohou VPN nebolo vymeniť vedúcich pracovníkov, ale umožniť túto výmenu uskutočniť, keď to ostatní pracovníci považovali za potrebné. Zo začiatku sme preto ako VPN chodili na rôzne rokovania. Mali sme poradný hlas. Neskôr nás už nikto nepočúval, pre nikoho sme neboli zaujímaví a upadli do zabudnutia. Dnes je doba, kedy sa všetko spochybňuje a môže sa kľudne stať, že aj tieto naše slová niekto spochybní. Taká je doba a my s tým nič nenarobíme.
Zo začiatku bola odvaha tým najdrahším atribútom revolúcie. Potom, keď odvaha zlacnela, našlo sa veľa nadšencov, ktorí vycítili príležitosť využiť situáciu vo svoj vlastný prospech.
A rozprávanie o pôsobení sninskej VPN zakončuje Katarína Augustínová:
Treba však povedať, že okrem ľudí, ktorých sme mali možnosť dať na kandidátku, sme vyvíjali iniciatívu aj inde. Napríklad sme dávali návrhy na zmenu názvov ulíc v meste. A niektoré z týchto návrhov skutočne prešli. Bývalá Gottwaldova ulica bola premenovaná na Študentskú ulicu. Bol to môj vlastný návrh, pretože zdola-nahor je to samá škola, tak prečo by sa táto ulica nemala nazývať Študentskou?
Čiže niečo tu po sninskej VPN predsa len ostalo. Pamätám sa ešte na to, že niektoré úlohy sa vtedy prerokovávali za takzvaným okrúhlym stolom, za ktorým sedeli predstavitelia všetkých strán a rozprávali o tom, aké návrhy budú predložené na mestskom zastupiteľstve. Celé sa to konalo na mestskom úrade. Napríklad ešte v roku 1990 sme sa za okrúhlym stolom zaoberali navrhnutím redakčnej rady, ktorá by dokázala zostaviť knihu o meste Snina. Kniha síce bola vydaná až oveľa neskôr, ale prvé rokovanie o nej prebiehalo ešte v časoch, keď sme boli VPN…
Autor článku: Mgr. Ján Bocan