Pri príležitosti konania druhého ročníka podujatia Medzi troma hranicami bola vydaná rovnomenná publikácia s podtitulom Obraz Sniny a okolia v literatúre a v spomienkach. Druhá z celkovo piatich zaradených spomienok s názvom Spomienky na môj mimopracovný život v Snine pochádza od pána Augustína Staška (1928, Vinné – 2016, Snina), ktorý rozpráva o svojom príchode do Sniny, o spoločenskom živote, rozvoji motorizmu a o odbornom vzdelávaní v našom meste.
Po ukončení Priemyselnej školy strojníckej v Košiciach a absolvovaní dvojročnej povinnej vojenskej služby som v októbri 1951 nastúpil do zamestnania v strojárskom závode Vihorlat Snina. V závode ma prijali s potešením. Výstavba závodu pokračovala a pre rozvoj výroby bolo potrebné zabezpečiť technické kádre.
Spoločenský život
Po nástupe do pracovného pomeru mi zamestnávateľ poskytol ubytovanie v miestnom kaštieli, v priestoroch ktorého mal v tom čase Vihorlat zriadenú ubytovňu. Išlo o otrasné ubytovanie. Býval som v izbe, kde okrem desiatich dvojposchodových postelí nebol ani jeden stôl, stolička, či skriňa. Jednoducho nič. Navyše izba bola bez kúrenia a bez vody. Po nejakom čase sa mi podarilo nájsť podnájom u pána Gejzu Horňáka – učiteľa na dôchodku a bývalého senátora, bývajúceho na Staničnej ulici. Do podnájmu sme sa presťahovali spoločne so spolupracovníkom Griščíkom. Nebývali sme tam však dlho. Raz v nedeľu večer, keď sme prišli k domu, našli sme náš nábytok spolu s našimi súkromnými vecami vyhodený na dvore. Do našej izby sme sa nemohli dostať, pretože na dome bol vymenený zámok. Následne sme zistili, že v noci pána Horňáka spolu s manželkou vysťahovali kdesi na dedinu do drevenej šopy a do jeho domu boli nasťahovaní dvaja príslušníci Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Boli sme nútení ubytovať sa v drevenom baraku, v ktorom mal Vihorlat zriadenú provizórnu slobodáreň. Spoločenský život v Snine v rokoch 1951 až 1952 sa nachádzal na veľmi nízkej úrovni. V meste sa v tom čase nachádzali dve krčmy – „U Kašpara“ a „U Mariniča“, kde sa nachádzalo aj malé kino. Voľný čas sme si spolu so spolupracovníkmi krátili prechádzkami a výletmi do blízkeho okolia, napríklad výstupmi na Sninský kameň a návštevami Morského oka. Po určitom čase bola na Sídlisku I. dostavaná slobodáreň, v ktorej som sa ubytoval. Ubytovanie tu bolo na požadovanej úrovni – jedno a dvojposteľové izby vybavené kúpeľňou, toaletou a ústredným kúrením. Naproti slobodárni pre mužov bola čoskoro dokončená aj slobodáreň pre dievčatá. Tu sme so spolupracovníkmi prežívali svoje mládenecké životy, práve tu vznikali prvé lásky i manželstvá. V roku 1952 vznikol Závodný klub Revolučného odborového hnutia (ROH), pri ktorom začal vyvíjať činnosť divadelný krúžok s názvom Pokrok. Vedúcim krúžku bol pán Brunacký. Z odohraných divadelných hier si spomínam na hry Odplaty, Bratia, Horúca kaša, Surovô drevo alebo Lakomec. Asi najväčší úspech zaznamenala hra Aloisa Jiráska, Vojnarka. Predstavenia sa spočiatku konali na provizórnom javisku v závodnej jedálni. Medzi divadelných ochotníkov patrili napríklad Onderčín, Timko, Bocan, Kráľ, Kazecká, Zajacová, Pavlisková, Mačalová, Baková, Labancová, Babej, Griščík a nakoniec i ja. V šesťdesiatych rokoch, kedy už stála budova Závodného klubu ROH na Sídlisku I., divadelný krúžok úspešne rozvíjal svoju ďalšiu činnosť pod vedením doktora Kamenického. Vzhľadom na vysokú úroveň ochotníkov, hrávali sa skutočne náročné hry ako napríklad Zdravý nemocný od Jean Baptiste Poquelin Molièra alebo Tanec nad plačom od Petra Zvona. K hercom tejto éry divadelného krúžku patrili napríklad inžinier Kacvinský, doktorka Kamenická, Gábor, Kramolišová, Kramoliš, Harmaňoš, Pavlíková, Hesteric, Bocan, Timko a Mikloš. Neskôr na javisku závodného klubu hosťovali rôzne profesionálne telesá, činnosť zahájilo nové kino, začali sa organizovať rôzne spoločenské akcie, zábavy a tradičné strojárske plesy. A tak sa po rokoch v Snine rozvinul čulý spoločenský život.
Rozvoj motorizmu
V päťdesiatych rokoch bol v Snine zriadený Okresný výbor Zväzu pre spoluprácu s armádou (Zväzarm). Jedného dňa som bol na popud okresnej vojenskej správy pozvaný ako dôstojník automobilového vojska v zálohe na Okresný výbor Zväzarmu. Tam som bol pracovníkmi Krajského výboru Zväzarmu z Prešova požiadaný o pomoc pri zriadení Okresného automotoklubu v Snine. Nakoľko bol motorizmus mojím koníčkom, súhlasil som. Hneď na mieste ma vymenovali za takzvaného Náčelníka klubu. Mojou úlohou bolo organizovať záujemcov o prácu v klube a rozvíjať aktivity klubu. V tom čase bol medzi mládežou záujem najmä o motocykle. V pivničných priestoroch v slobodárni na Sídlisku I. sa mi pre účely klubu podarilo získať dve miestnosti. V prvej bola zriadená učebňa, v ktorej sa školili záujemcovia o získanie vodičského preukazu za účelom riadenia motoriek. Krajský výbor Zväzarmu klubu zapožičal motorku Jawa 250 s dvojitým riadením, a tým pádom sa mohlo začať s praktickým školením. Vyškoliť a priviesť ku skúške sa mi podarilo približne 50 záujemcov. Okrem toho som individuálne pripravil 10 uchádzačov na skúšky na vedenie osobných motorových vozidiel. V druhej miestnosti bola zriadená garáž motoriek a malá dielnička určená pre ich údržbu a opravu. Krajský výbor Zväzarmu totiž klubu poskytol päť motocyklov, prostredníctvom ktorých sme sa zúčastňovali takzvaných terénnych motocyklových súťaží. Konkrétne v Snine sme zriadili dva takzvané Sninské okruhy a naši jazdci sa zúčastňovali aj súťaží v Košiciach, Prešove a Bardejove. Za náš automotoklub súťažili napríklad doktor Mareš, doktor Hudec, Hrubovčák, Kopecký, Jeremiáš a nakoniec i ja, Augustín Staško. V tom čase úspechy v Snine zaznamenal aj Rádioklub na čele s Hrebeňom. Aj takouto mimopracovnou činnosťou sa nám darilo zviditeľňovať Sninu.
Odborné vzdelávanie
Nakoľko Vihorlat zápasil s nedostatkom technických pracovníkov, Krajský národný výbor (KNV) v Prešove uložil riaditeľovi Strednej priemyselnej školy (SPŠ) v Prešove zriadiť elokované pracovisko v Snine. V lete 1953 ma oslovil riaditeľ priemyselnej školy s prosbou, či by som nepomohol so zriadením elokovanej triedy v Snine. Napriek tomu, že som bol v tom čase pracovne veľmi vyťažený, súhlasil som. Stal som sa triednym učiteľom elokovanej triedy študentov večerného štúdia. Okrem toho, že sa mi podarilo zabezpečiť učebňu v priestoroch odborného učilišťa, oslovil som učiteľov z radov technikov v podniku a taktiež učiteľov slovenčiny a ruštiny učiacich na miestnej základnej škole. Prvého septembra sme začali s výučbou. O tento typ vzdelávania prejavili veľký záujem nielen zamestnanci závodu, ale aj zástupcovia vojenskej správy a príslušníci ZNB. V roku 1955 sme vyradili 16, v roku 1957 to bolo 32, v rokoch 1958 a 1959 po 25 absolventov. V roku 1956 vďaka štvorročnému štúdiu Vihorlat získal prvých maturantov. Učiteľský zbor v tom čase okrem mňa tvorili napríklad inžinieri Šulc, Ferenc a Ondika, Brunacký, Janák, Kaščák a Babej. Bol som triednym všetkých ročníkov. Len pre zaujímavosť uvediem, že mojou odmenou za starostlivosť o riadny beh štúdia bolo 40 korún udelených v rámci triedneho príplatku. Keďže tried pribúdalo, riaditeľ prešovskej SPŠ mi ponúkol zamestnanie v škole. Mal som pôsobiť ako zástupca riaditeľa elokovaného pracoviska v Snine s podmienkou, že odídem z Vihorlatu. Práca v závode ma bavila a videl som v nej perspektívu rastu. Na ponúkanú funkciu som v tom čase nemal ani potrebné vysokoškolské vzdelanie. Do ponúkanej funkcie som preto riaditeľovi školy odporučil mladého inžiniera Fecha.
Augustín Staško počas cechovácie.
V roku 1960 začala pôsobiť samostatná Stredná priemyselná škola strojnícka v Snine, ktorá okrem denného štúdia zabezpečovala výučbu aj večernou formou. Práve vo večernej škole som niekoľko ďalších rokov pôsobil ako externý učiteľ. V roku 1962 bol pod patronátom Stavebnej fakulty Vysokej školy technickej (SF-VŠT) v Košiciach zriadený takzvaný Podnikový inštitút v Snine. Išlo o šesťsemestrálne pomaturitné štúdium. Štúdium je možné porovnať s dnešným bakalárskym štúdiom – absolventi dostávali titul Diplomovaný technik. Na štúdium sa prihlásilo dvadsať uchádzačov, no štúdium sa šťastlivo podarilo ukončiť iba deviatim. Ostatní sa vzdali v priebehu odvolávajúc sa na vysokú náročnosť štúdia. Absolventom tohto štúdia umožnilo vedenie SF-VŠT pokračovať v štúdiu popri zamestnaní. V roku 1970 sa z pôvodných deviatich uchádzačov podarilo štúdium šťastlivo ukončiť iba trom, ktorí získali titul strojný inžinier. Týmito úspešnými študentmi boli Bodnár, Griščík a ja. Formou štúdia popri zamestnaní neskôr nadobudli titul i viacerí zamestnanci Vihorlatu. Po ukončení štúdia som naďalej s SF-VŠT spolupracoval, navrhoval som témy na diplomové práce, vypracovával recenzie a podobne. Po nejakom čase som bol dekanom SF-VŠT menovaný za člena štátnej skúšobnej komisie ako odborník z praxe na katedre tvárnenia. Túto funkciu som vykonával štyri roky. Neskôr vedenie VŠT v Košiciach prejavilo v rámci efektívnejšieho prepojenia teórie a praxe záujem zriadiť elokované pracovisko v Snine. Vedenie Vihorlatu s návrhom súhlasilo, a tak došlo k podpísaniu dohody, ktorú v Snine za VŠT podpísal profesor Pažák a za závod Vihorlat vtedajší riaditeľ, inžinier Huľo. Po vzájomnej dohode som bol menovaný za vedúceho ročníka. Mojou asistentkou bola inžinierka Griščíková.
Autor spomienky: Augustín Staško
Prepis a štylizácia: Mgr. Ján Bocan