Pri príležitosti konania druhého ročníka podujatia Medzi troma hranicami bola vydaná rovnomenná publikácia s podtitulom Obraz Sniny a okolia v literatúre a v spomienkach. Posledná z celkovo piatich zaradených spomienok pochádza od pani Márie Račkovej (1939, Stará Ľubovňa), ktorá rozpráva o pracovnom i súkromnom živote v Snine.
Pochádzam z Podsadku – kedysi to bola samostatná obec, dnes je to mestská časť Starej Ľubovne. Po absolvovaní zdravotnej školy som pracovala na krčnom oddelení nemocnice v Humennom. Absolvovala som aj pomaturitné štúdium – nadstavbu z ošetrovateľskej starostlivosti. Riaditeľ humenskej nemocnice – doktor Karel Beneš ma poprosil, či by som nešla pracovať do závodnej ambulancie v Chemlone. Súhlasila som. Jedného dňa sa v Chemlone konala tanečná zábava, na ktorej som sa zoznámila s budúcim manželom Deziderom. Pochádzal z Kudloviec, z kedysi taktiež samostatnej obce, dnes mestskej časti Humenného. Pracoval vo Vihorlate v Snine. Zanedlho bola svadba. Asi dva mesiace po tom, čo sa nám narodila dcéra, sme dostali byt v Snine. Presťahovali sme sa tu presne 5. augusta 1963.
Po príchode do Sniny som prvých sedem rokov pracovala ako obvodná sestra u doktora Juraja Parihuziča. Raz som maródovala, mala som silnú chrípku a prišiel za mnou doktor Špánik s návrhom, že či by som nebola ochotná vziať funkciu vedúcej sestry na poliklinike. Jeho návrh som prijala. Vedúcou sestrou bola predo mnou Helena Vudmasková. Nemocnica s poliklinikou bola jedna inštitúcia. Jej riaditeľom bol Gabriel Hoffmann. Správcom bol Štefan Cimbák, vedúcim zdravotníkom Jozef Karľa. V nemocnici už existovali oddelenia a hlavný zdravotník zabezpečoval prevádzku jednotlivých oddelení i celej nemocnice. Emil Špánik bol obvodným lekárom, vedúcim lekárom na poliklinike a myslím, že zároveň aj zástupcom riaditeľa. Ja som bola vedúcou sestrou, pracovala som na centrálnej evidencii a mala na starosti pohotovostnú ambulanciu.
V tom čase boli na poliklinike dve odborné ambulancie – interná a pľúcna a tri obvodné ambulancie. Každá ambulancia mala svojho lekára a zdravotnú sestru. Štefan Harmaňoš bol interný lekár, Gabriel Hoffmann, okrem toho, že bol riaditeľom, pôsobil aj ako pľúcny lekár. U doktora Harmaňoša robila sestričku Helena Pavlíková. Doktor Hoffmann mal viac sestričiek, pretože vykonával aj dispenzárnu starostlivosť. Spomínam si na mená Brečková, Dunajová, Petrušková… V kalmetizačnom stredisku Kaliničová, Zubáľová… Na poliklinike sa nachádzal aj RTG štítkovač, najčastejšie röntgenovali doktori Harmaňoš a Hoffmann. Ako obvodní lekári tu pôsobili Emil Homza, Juraj Parihuzič a Emil Špánik. U doktora Homzu pracovala ako zdravotná sestra Mária Bodnárová, u doktora Parihuziča pracovala sestrička Anna Hrušková, u doktora Špánika Magda Filipová. V tom čase tu taktiež z Humenného dochádzala kožná lekárka Mihaličová, u ktorej pracovala sestrička Mária Mariničová, očná lekárka Ognárová, u ktorej pracovala sestrička Mária Ondiková a krčný lekár Štefan Jablonický, ten nemal stálu zdravotnú sestru. Neskôr bola na poliklinike zriadená riadna očná ambulancia, kde pracovala doktorka Anna Gerbocová a riadna krčná ambulancia, kde pracoval doktor Štefan Čopík so sestričkou Annou Križanekovou. V kartotéke pracovali Viera Špániková a Helena Fabianová, ktorej manžel bol vodičom sanitky. Šoférom doktora Hoffmanna bol Ján Baranik. Pôsobili tu aj traja zubári, ale tých si už žiaľ veľmi nepamätám.
Viera Španíková, Mária Račková a Monika Halasová pri práci.
Revolučné odborové hnutie (ROH) bolo popri riaditeľstve orgánom, ktorý zastupoval pracujúcich zamestnaných v nemocnici. V rámci ROH existovali rôzne komisie národného poistenia a keď napríklad niekto maródoval viac ako desať dní, tak členovia komisie chodievali, najčastejšie s dezertom alebo kyticou, k maródom na návštevy. Na návštevy sa chodilo aj pri príležitosti narodenia dieťaťa, kedy bolo zvykom kupovať kvety alebo knihu a pri úmrtí, kedy bolo úlohou komisie kúpiť veniec a podobne. Vtedy sa to volalo súdružská návšteva. Na takéto návštevy boli vyčlenené peniaze. Na jednu návštevu pripadalo v tej dobe približne dvadsaťpäť korún. Raz som bola navštíviť pani Rozáliu Andrejčákovú, ktorá bola zamestnaná ako pôrodná asistentka pracujúca v teréne. Bola to taká zaujímavá funkcia, dnes to možno vyznieva až neuveriteľne. Svoju pôrodnú asistentku mala Belá nad Cirochou, Pčoliné, Stakčín, Starina, Ulič… V Snine boli myslím dve alebo až tri. Okrem pani Andrejčákovej si pamätám aj na pani Havriškovú. Jedného dňa vedúci zdravotník utrpel smrteľný úraz – zrazilo ho auto a zomrel. Krátko potom, nepamätám presne, či to bol mesiac, či dva, som v zastúpení vykonávala funkciu vedúcej sestry. Túto funkciu po mne oficiálne prebrala zdravotná sestra Ernestína Pargáčová, ktorá v tom čase pracovala ako vedúca závodných jaslí na sídlisku. Ja som vtedy z polikliniky odišla na jej miesto. V tej dobe mohli v jasliach pracovať iba detské sestry. Pracovalo tam sedem sestier a dve pestúnky. Absolvovala som ďalšie pomaturitné štúdium – tento krát týkajúce sa výchovy detí.
Čo sa týka jaslí, tak prvé mestské jasle, o ktorých viem, že existovali, boli jasle blízko Staničnej ulice. Budova bola pekná, no počas asanácie zbúraná. V miestach, kde pôvodne stála, bol neskôr postavený hotel pre robotníkov. V tom čase tu boli dobudované aj druhé mestské jasle neďaleko rímskokatolíckeho kostola. Dnes v priestoroch týchto jaslí sídlia detské ambulancie. Dvoje jasle v meste vybudoval aj závod Vihorlat. Prvé závodné jasle boli na sídlisku, dnes v ich budove sídli Centrum sociálnych služieb Zátišie. Druhé závodné jasle boli zriadené prakticky neďaleko tých prvých. V ich priestoroch neskôr sídlili rôzne súkromné firmy, v súčasnosti sú priestory bývalých jaslí prázdne a myslím, že sú ponúkané na predaj alebo do prenájmu. Aj pobočka závodu Jas mala v Snine vlastné jasle. Tie sa nachádzali v jednej z bytoviek pri starej pekárni za železničným priecestím, neďaleko potravín „U Filovej“, dnes predajňa potravín COOP Jednota. Pracovala som ako vedúca v prvých, neskôr aj v druhých závodných jasliach podniku Vihorlat.
V minulosti bývali pre pracujúcich organizované spoločné výlety najmä po Slovensku, pamätám sa na výlet vo Vrbovom, boli sme na rôznych hradoch alebo v jaskyniach. Pri príležitostiach ako napríklad pri 25. pracovnom výročí alebo 50. výročí životného jubilea, chodili jednotlivci na rôzne výlety a rekreácie. S manželom sme boli napríklad v Juhoslávii, v Nemecku alebo v Rusku. Hradila to buď Okresná odborová rada alebo Krajská odborová rada, niekedy aj Slovenská odborová rada. Cestovali sme prakticky zadarmo. Bol tam síce nejaký minimálny poplatok, ktorý bolo potrebné uhradiť, ale tá suma bola vzhľadom na to, čo všetko sme pochodili a videli, naozaj zanedbateľná.
Kamarátili sme sa s Ladovanovými. Boli to naši rodinní priatelia. Anna pochádzala z Veľkej Poľany a Jozef pochádzal z Vrútok, ale pracoval ako financ v Sulíne, neďaleko Starej Ľubovne. Neskôr prišli bývať do Sniny. Ladovanoví mali dve dcéry – Soňu a Magdu. Magda je moja rovesníčka, v Starej Ľubovni sme spolu chodili do školy. Raz sme sa stretli vo vlaku smerujúcom do Sniny. Začali sme sa spolu rozprávať a zistili sme, že Ladovanoví žijú v Snine a my sme sa akurát do Sniny vtedy nasťahovali. V tom čase tu bolo veľa detí a málo jaslí. S manželom sme chodili do práce a dcéru sme namiesto jaslí vodili k starej pani Ladovanovej, ktorá jej robila pestúnku. Spočiatku sme tu skoro nikoho nepoznali. Potom, keď sme tu začali pracovať, adaptovali sme sa a dcéra Valika začala chodiť do riadnych jaslí.
Vedľa bývalej židovskej synagógy, v ktorej bol v tom čase obchod s potravinami, sa nachádzal aj obchodík s ovocím a zeleninou. Robila tam Mária Bajusová. Mala predpísané nejaké injekcie, ku mne prišla, aby som jej ich pichala. Takto sme sa zoznámili. Bola obchodníčkou a zoznámila ma s ďalšími obchodníčkami – s pani Bajusovou z hračkárstva, s pani Cimbákovou z kusového textilu, s pani Füzerovou z mäsiarstva, s pani Mariničovou z galantérie, s pani Motyčkovou z odevov, s pani Pavliskovou z textilu, s pani Mesárošovou, ktorá pochádzala z Dlhého nad Cirochou a taktiež tu predávala textil a podobne. Manžel chodil do večernej školy. Najprv zmaturoval na gymnáziu, potom si dorobil maturitu aj na priemyslovke. Ešte na gymnáziu sa kamarátil so spolužiakom Júliusom Gavronom – manželom učiteľky z materskej školy, Márie Gavronovej. Július pracoval v Poľnohospodárskom výkupnom závode, ktorého kancelárie sa nachádzali neďaleko starého hodinárstva. Pracoval tam aj Štefan Bajus, manžel Márie Bajusovej. Manžel Dezider a Štefan Bajus boli kamarátmi – rybármi. Chodili sme teda na spoločné rybačky – najčastejšie na Domašu alebo Šíravu.
Bývali sme v tehlovej bytovke za železničným priecestím. V byte pod nami bývali manželia Kimloví. Mária bola Češka, za slobodna sa volala Švarcová. Pochádzala zo sklárskej rodiny. Pracovala v humenskom Chemlone. Pavel Kimle bol Slovák, robil konštruktéra vo Vihorlate. Rozprávali spolu po česky. Pavel sa venoval všetkému možnému, bol motoristom, poľovníkom, rybárom, turistom. Doma mal cennú knižnicu, veľké množstvo odbornej literatúry. Bol to starší bezdetný pár. Kamarátili sme sa, lebo prišli do Sniny vtedy ako my. U Kimlových sme neskôr nechávali vnuka, keď sme potrebovali niekde súrne odbehnúť. Janík hrával s pani Kimlovou karty a nechával ju vyhrávať. Mala doma zásuvku plnú rôznych kuriozít a nechávala ho v tej zásuvke prehrabávať sa. Pani Kimlová ho mala veľmi rada.
Autorka spomienky: Mária Račková
Prepis a štylizácia: Mgr. Ján Bocan