Huby sú neodmysliteľnou súčasťou kolobehu života v prírode. Spolu s baktériami odstraňujú odumreté zvyšky rastlín a živočíchov tým, že ich rozkladajú na najjednoduchšie minerálne súčasti ekosystému. Bez tejto ich činnosti by bol život v prírode nemožný. V opačnom prípade by sa organické látky neprestajne hromadili a mohol by vzniknúť nedostatok biogénnych prvkov, ktoré tvoria živú hmotu. Na samotnej mineralizácii organických látok sa zúčastňujú takmer všetky druhy vyšších aj nižších – saprofytických húb, teda tých, ktoré sa živia odumretými organizmami. Mykorhízne huby, ktoré vytvárajú symbiotický vzťah s rastlinami, majú veľmi dôležitú úlohu v lesníctve. Stromy a huby tvoria navzájom závislé životné spoločenstvo, ktoré je základom existencie lesa.
Človek sa o huby zaujímal od ranných čias a dôb svojho vývoja. Plodnice rôznych húb, v prírode také nenápadné, iste upútavali už pravekých zberačov lesných plodov najmä vtedy, ak sa vyskytovali vo veľkom množstve. Vlastná skúsenosť naučila zberača rozoznávať medzi jedlými a nejedlými druhmi húb. Na príslušníkoch svojho kmeňa spoznal aj ich jedovaté účinky. Najstaršie zachované pamiatky, ktoré svedčia o tom, že človek mal záujem zbierať a využívať huby, sú napríklad aj nástenné jaskynné maľby z mladšej doby kamennej na Čukotke. Na skalných stenách jaskýň sú vyobrazené ľudské postavy a nad ich hlavami schematické plodnice húb. Názory na to, o aké huby vo výjavoch ide, sa rozchádzajú. Jedni sa domnievajú, že sú to hríbovité huby, iní tvrdia, že na obrazcoch ide o muchotrávku červenú (Amanita muscaria) v oblasti Beringovej úžiny. Aj iné národy vedeli už od pradávnych dôb, že niektoré druhy majú takzvaný halucinogény účinok. Z týchto húb pripravovali prevažne šamani a kňazi nápoje, ktoré využívali pri rôznych náboženských obradoch.
Na prelome 17. a 18. storočia nastalo oživenie a rozvoj prírodných vied. Za vrchol úsilia o utvorenie systému rastlín je možné považovať diela „Systema naturae“ z roku 1735 a „Species plantarum“ z roku 1753 autora Karola Linného (1707-1778), ktorými položil základy modernej botaniky. Mykológia prišla na rad až o storočie neskôr. Zakladateľ mykológie Christian Hendrik Persoon (1751-1836) prezývaný taktiež „Knieža mykológov“, vydal v roku 1801 dielo s názvom „Synopsis methodica fungorum“, ktoré otvorilo éru modernej vedeckej mykológie.
Trochu sme si priblížili funkciu rastu húb a ich význam v prírodnom ekosystéme a samotnú cestu k mykológii. Na Slovensku a v našich krajoch sa huby zbierali taktiež od nepamäti. Svedčí o tom aj bohaté množstvo ľudových názvov húb. Huby sa využívali nielen ako obživa alebo doplnok k strave, ale aj ako liečebný prostriedok. Miestni starousadlíci a naši obyvatelia si z nich pripravovali chutné pokrmy a doplňovali si tak sezónnu kuchyňu ich zberom, sušením a uskladňovaním na zimné obdobie. Veľa ľudí sa dokonca zberom húb aj živilo. Vráťme sa teda k samotnej téme, ktorú som chcel rozšíriť o ďalší poznatok s historickým podtextom. Už v dávnejšom čase, konkrétne za panovania cisárovnej Márie Terézie (1717-1780), sa niektoré huby vyvážali z krajov ich bohatého výskytu (teda aj z Karpát) až do Viedne, či Pešti. Trúdnik klobúčkatý bol vyhľadávaný hlavne u veľmožov a členov cisárskej rodiny pre jeho blahodárne účinky a chuť. Výkup prebiehal vo väčších mestách a huby určené na vývoz sa vykupovali v sušenom stave. Tento trend prevládal ešte aj pred prvou svetovou vojnou. Preto sa veľa (aj v našom kraji) nazbieraných húb dostalo až na stoly vtedajšej aristokracie a cisársky dvor. Už vtedy sa huby spracovávali a podávali ako delikatesa. Trúdnik klobúčkatý bol vykupovaný vo veľkých objemoch a pre svoju chuť a liečebné vlastnosti bol doslova cenený zlatom.
Už niekoľko desaťročí sa ako laik venujem skúmaniu miest výskytu jednotlivých viac-menej klasických druhov húb. Sústredil som sa na trúdnik – „baraniu hlavu“, keďže mi prirástol k srdcu ako vysoko cenená, ba priam trofejná huba. K hľadaniu a vytvoreniu vzťahu k hubám a celkovo k lesným plodom ma viedol môj otec, ako i jeho-ich otec – môj dedo, i pradedo. Práve preto používam slovné spojenie „od nepamäti“. Ako sa tak počas hubárskej sezóny prechádzam overeným terénom a hľadám huby na „hubačke“ (v mojom prípade skôr huby hľadajú mňa), tak nachádzam na hubárskych miestach plné nádielky tohto lesného potešenia. Miesta, kde sa huby nachádzajú a rastú, každý skúsený hubár dôverne pozná a patrične zveľaďuje, dozerá a ak príde vhodný čas, odovzdáva ich spolu so skúsenosťami svojim nástupcom (najčastejšie svojim blízkym z rodiny). V mojom prípade to bolo tiež tak, o čom svedčia moje hubárske úspechy a preto ako správny hubár pravidelne obchádzam svoje miesta „hubovíšť“ a hubárskych zákutí.
Ako som spomenul už v úvode, chcel by som predstaviť hubárom známu a dosť vyhľadávanú hubu, poniektorými nanajvýš cenenú, no nie všade rastúcu a v minulosti aj draho vykupovanú „Federgombu“ – vejárovitá huba, barania hlava, baranina, kura, kuročka, v atlase húb uvádzaná ako Trúdnik klobúčkatý (Polyporus umbellatus). Táto huba má hrubý mäsitý hlúbik, ktorý je rozkonárený na väčšie množstvo hlúbikov, z ktorých vyrastajú pórovité plodnice s menšími, či väčšími klobúčikmi. Bohaté trsy dorastajú do rozmerov až 500 milimetrov. Klobúčiky majú priemer zhruba od 10 do 40 milimetrov, sú plocho klenuté, na okrajoch sfarbené do krémovej farby so sivastými až sivohnedými vláknitými šupinkami. Hlúbiky sú belšie, centrálne valcovité, v hornej časti lievikovité. Dužina trúdniku je biela, šťavnatá, mäsitá, krásne voňajúca a výbornej chuti. Prachové výtrusy sú biele. Trúdnik začína rásť začiatkom júna a končí v septembri. Jeho výskyt je častý hlavne v zmiešanom bukovo-hrabovom lese, ale nachádza sa aj v čistom poraste bukov, hrabov, či dubov.
Plodnice trúdnika vyrastajú zo sklerócia (podhubia, ktoré sa z časti nachádza v nadzemnej časti), ktorého jednou zo schopností je dobre na seba viazať vodu a uchovať si zásobu pre vývin plodníc aj v suchšom období. To predstavuje výhodu pre samotný rast baranej hlavy v mesiacoch, kedy sa hubám dosť nedarí. Ale na všetko má samozrejme vplyv aj miesto, kde trúdnik rastie, najmä to, či rastie v tieni alebo polotieni. Každý skúsený hubár vie, že trúdnik rastie iba na miestach, kde má vhodné podmienky a teda nie všade! Preto je dosť vyhľadávaný a samozrejme hubár, ktorý pozná miesta výskytu, ich dozerá ako oko v hlave. Jeho sklerócium je dosť náchylné na akékoľvek poškodenie a je teda potrebné dávať veľký pozor, aby sa pri samotnom zbere trúdnika nepoškodilo. Veľa hubárov robí veľkú chybu pri zbere plodníc, ak ich odrezáva nožíkom, či z dôvodu nedočkavosti alebo obavy, že sa o dané miesto delí s niekym ďalším, ich zbiera celkom malé. Trúdnik sa zberá v časovom rozmedzí štyroch až piatich dní, počas ktorých skúsený hubár miesta jeho výskytu pravidelne obchádza. Trúdniky sú vďačné aj tým, že na jednom mieste môže narásť aj niekoľko plodníc naraz. Niekedy sú väčšie ako opálka (prútený kôš). Raz sa mi na jednom mieste podarilo objaviť jedenásť kusov, ktoré som nevedel naraz dopraviť domov.
Po zbere je trúdniky potrebné poriadne očistiť a spracovať, prípadne ich do samotného spracovania uchovať na chladnom mieste. Asi najčastejšia príprava trúdnika je vo forme chutnej polievky. No vynikajúca je aj „mačanka“ – omáčka, prípadne sa podáva aj v restovanej podobe ako príloha k mäsu. Trúdnik je samozrejme vynikajúci aj po sterilizácii do fliaš v slanom alebo kyslom náleve, prípadne zamrazený a čakajúci na ďalší konzum. Veľa hubárov využíva aj možnosť vysušenia. U každého je samotné spracovanie na jeho vlastnej fantázii, chuti a možnostiach. A prečo je táto huba taká vzácna? Pretože má vynikajúce chuťové vlastnosti a je nenáročná na spracovanie. Je potrebné spomenúť i veľmi dôležitý fakt (ktorý potvrdzuje veľké množstvo hubárov), že trúdnik je aj veľmi zdravá a liečivá huba. Viacero mykológov, lekárov a ľudí zaoberajúcich sa jeho výskumom sa zhodlo na skutočnosti, že trúdnik môže mať i vďaka látkam obsiahnutých v dužine a plodniciach, no najviac v samotnom skleróciu, protirakovinové účinky.
Disponuje taktiež antioxidačnými a antivírusovými vlastnosťami, podporuje imunitu a rast vlasov. Niektorí mykológovia i predstavitelia laickej verejnosti nazývajú huby, ktoré dlho hľadajú alebo sa ťažko dajú nájsť, hubami trofejnými. Nesmierne si ich cenia a tešia sa každému úlovku, ktorý nám príroda za menšiu a niekedy i väčšiu námahu hľadania i trpezlivosti ponúka. Hubárčenie ako záľuba, či hobby pretrváva aj v dnešnej dobe. Túto záľubu je možné vnímať ako vhodnú psychohygienu a relax zároveň. Každopádne, i k tomuto koníčku je potrebné pestovať chuť a vzťah.
S pozdravom do novej sezóny, ktorá sa už začala, veľa šťastia a bohatých úlovkov Vám praje…
Dominik Ontkovič