Už v Starom zákone Boh židovskému národu prikázal zhotoviť archu zmluvy, v ktorej boli uložené ich najvzácnejšie náboženské predmety: dosky s desiatimi Božím prikázaniami, Áronova palica a manna. Na vrchu tejto archy boli zobrazení dvaja cherubíni, čo možno považovať za obdobu uctievania ikon v Novom zákone. Aj počas života Isusa Christa z tradície vieme o kráľovi Agarovi, ktorý bol malomocný a dopočul sa, že v Izraeli ľudí uzdravuje istý Isus. Poslal tak maliara, aby mu namaľoval Christovu tvár a veril, že keď ju uvidí, uzdraví sa. Maliar Isusa vyhľadal, ale napriek jeho veľkej maliarskej zručnosti nijako nemohol Christovu tvár namaľovať. Spasiteľ však vedel, čo maliar zamýšľa, zavolal si ho k sebe, priložil si plátno k tvári, na ktoré sa Jeho tvár odtlačila. Keď kráľ Agar tento nie rukou vytvorený obraz uvidel, uzdravil sa, nie však úplne. Od malomocenstva sa celkom očistil až po Christovom zmŕtvychvstaní a po tom, ako sa dal pokrstiť. Tento nie rukou stvorený obraz je považovaný za prvú ikonu Isusa Christa. Aj Presvätá Bohorodička bola vyobrazená na niekoľkých ikonách už počas svojho života. Dodnes sa zachovali jej ikony, ktorých autorom je apoštol Lukáš.
Ikony sú teda so životom ľudí spojené od nepamäti a vyvíjali sa k čoraz väčšej dokonalosti. Úcta k nim bola u kresťanov taká veľká, že časom ich niektorí začali považovať za modly, akým sa kedysi klaňali pohania a snažili sa úctu k ikonám obmedziť a neskôr úplne vymazať. Boli to tzv. ikonoborci a dôsledkom ich vyčíňania bolo v 7. a 8. storočí mnoho vzácnych ikon zničených. Otcovia Cirkvi sa museli v roku 787 zísť na 7. všeobecnom sneme v Necei, aby presne pomenovali pravidlá úcty k ikonám a ich vyhotovovania. Bolo napríklad ustanovené, že v Cirkvi sa môže používať iba dvojrozmerné zobrazovanie svätých, teda nie v podobe sôch a že pri klaňaní sa ikonám sa neklaniame materiálu, z ktorého boli vyrobené (drevu, papieru, či stene), ale tomu, kto je na ikone zobrazený. Postupne sa z maľovania ikon stalo ikonopisecké umenie a prijali sa presné pravidlá, podľa ktorých sa majú ikony písať. A písať preto, lebo z nich možno vyčítať teológiu, ktorá je v rôznych ich symboloch vyobrazená. Aj z toho dôvodu boli ikony nazvané teológiou vo farbách, či duchovným oknom do neba.
Pre duchovný život veriacich zohrávajú ikony veľmi dôležitú úlohu. Vďaka nim sa totiž môžu lepšie sústrediť na modlitbu, no a modlitba pred ikonou s úprimnou vierou často vedie k splneniu toho, o čo modliaci prosí. Takto sa mnohé ikony stáli divotvornými, lebo cez nich Boh, Bohorodička, či daný svätý konkrétne pomáhali ľuďom, ktorí sa pred nimi za niečo modlili. Ikony, alebo lepšie povedané, viera veriaceho, ktorý sa pred ikonou modlí sa neraz stali uzdravujúcimi z rôznych chorôb, ale aj pomocníkmi v tých najrôznejších ľudských problémoch a ťažkostiach.
Nie je preto žiadnym prekvapením, že pravoslávni veriaci nosia ikony, či krížiky všade so sebou a utiekajú sa skrze nich k Bohu, Presvätej Bohorodičke a svätým. V žiadnom prípade to však netreba považovať za akýsi talizman pre šťastie, ktorý má pre človeka magickú moc. Presne toto bolo totiž práve na 7. všeobecnom sneme striktne zakázané. Nosenie ikony pri sebe alebo krížika na krku treba brať ako nosenie fotografie milovanej osoby. Keď sa na ňu človek pozerá, bozkáva ju, či sa s ňom napríklad rozpráva, nerobí to kvôli papieru, na ktorom je fotografia vyobrazená. Tak aj veriaci človek nebozkáva a nemodlí sa k materiálu, z ktorého je ikona vyrobená, ale uctieva toho, kto sa na nej nachádza.
Rovnako tak aj predmety, ktoré vojaci nenosili ako talizmany určené na ich ochranu, ale ako modlitebné pomôcky, aby im boli nablízku ich nebeskí ochrancovia: Isus Christos, Presvätá Bohorodička alebo rôzni svätí. Všetci im tak v konečnom dôsledku pomohli aj ľahšie zomierať, lebo si ako veriaci ľudia uvedomovali, že všetko na tomto svete je márnosť a naša jediná domovina je v nebeskom kráľovstve.
Autor článku: prot. ThDr. Peter Soroka, PhD.
(Duchovný správca cirkevných pravoslávnych obcí Hostovice, Osadné a Parihuzovce)