V novembri minulého roku bola v Múzeu v Zemplínskych Hámroch prezentovaná publikácia s názvom Spomienky na roky dospievania s podtitulom Zemplínske Hámre očami Jozefa Barnu, ktorá obsahovala tri prílohy. Tie sme sa rozhodli dodatočne a na pokračovanie priblížiť i čitateľom Sninských novín a online časopisu Retrospektíva.
Zemplínske Hámre – prírodné pomery, možnosti turizmu a rekreácie
Zemplínske Hámre ležia pod severným svahom Vihorlatských vrchov. Nad obcou sa týči mohutný a ťažko zameniteľný Sninský kameň. Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším slovenským vulkanickým pohorím. Dvíhajú sa do výšok nad 1000 metrov. Kým z vrcholu samotného vrchu Vihorlat sa nám ponúka pohľad na južnú stranu Východoslovenskej nížiny, sever a vnútrajšok pohoria ukrýva tajomný bukový les. Toto pohorie kontrastov, zaujímavých rezervácií s vzácnou kvetenou a živočíšstvom, jazier, skalných útvarov, rašelinísk a s mnohými ďalšími prírodnými zvláštnosťami, bolo v roku 1973 vyhlásené za Chránenú krajinnú oblasť a neskôr, v roku 1999 došlo k rozšíreniu a úprave hraníc chráneného územia. V súčasnosti má výmeru 17 485 hektárov a rozprestiera sa v okresoch Snina, Humenné, Michalovce a Sobrance. Najvyššie miesto tvorí Vihorlat s nadmorskou výškou 1 076 metrov, najnižšie okraj lesa pri obci Jovsa 162 metrov nad morom. Približne 90 % územia zaberajú lesné ekosystémy, predovšetkým bukové a jedľovo-bukové lesy, kde hlavnú drevinu predstavuje buk lesný (Fagussylvatica). Jedine na lokalite Jedlinka ešte aj dnes rastie pôvodná jedľa biela (Abiesalba) – je to však posledné miesto jej výskytu v celom pohorí. Obec Zemplínske Hámre je východiskovou obcou na turistiku vo Vihorlatských vrchoch. Spolu je tu až 19 km značených turistických trás, na ktoré sa turisti môžu napojiť priamo na konci obce pri turistickom informačnom centre, ktoré je otvorené od roku 2015.
Sninský kameň – kamenný strážca Zemplínskych Hámrov
Najčastejšie vyhľadávaným cieľom turistov je Sninský kameň. Prírodná pamiatka Sninský kameň bola vyhlásená vo výmere 5,59 hektárov v roku 1982 na ochranu skalného útvaru vo forme plošinového lávového vrcholu s biocenózami xerothermnej flóry s výskytom endemického druhu kostrava vlčia vihorlatská (Festucaovincassp. vihorlatica) a ďalších vzácnych druhov, ako rozchodník ročný (Sedumannum), vudsia skalná (Woodsiailvensis), zvonček okrúhlolistý (Campanularotundifolia), plamienok alpínsky (Clematisalpina) a iné. Sninský kameň predstavuje morfologicky výrazný skalný hrebeň s dvoma vrcholovými plošinami. Leží v nadmorskej výške 1005 metrov nad morom. Ide o zvyšky lávového prúdu, ktorý je budovaný andezitmi s doskovitou odlučnosťou a vypína sa nad okolité bukové lesy takmer kolmými stenami do výšky približne 15 až 20 metrov. Zo Sninského kameňa je nádherný výhľad na údolie rieky Cirochy, vihorlatské lesy a Východoslovenskú nížinu. Je to jeden z najkrajších výhľadov na celom východnom Slovensku. Eróziou po ukončenej sopečnej činnosti sa okrem Sninského kameňa vytvorili i ďalšie početné skalné útvary, z ktorých sú najznámejšie Janíčkova skala a Skalné mesto pod Nežabcom. Sninský kameň je častým turistickým cieľom a je križovatkou turistických chodníkov, ktoré sem vedú z obce Zemplínske Hámre (po zelenej značke), zo Sniny cez Rovienky (po modrej značke), Cez sedlo Tri table (825 metrov nad morom) je napojenie k Morskému oku a k obci Remetské Hámre, východným smerom na Nežabec (1 023,4 metrov nad morom) a obec Podhoroď. Od Morského oka sem vedie aj náučný chodník.
Morské oko – Vihorlatská slza
Za druhý najčastejšie vyhľadávaný cieľ môžeme považovať jazero Morské oko. Vznik jazera je datovaný do obdobia doznievania sopečnej činnosti vo Vihorlatských vrchoch – kedy došlo k mohutnému zosuvu východného svahu Motrogonu a Jedlinky, čím došlo k prehradeniu doliny potoka Okna. Vytvorila sa tak prirodzená bariéra a zahradená časť sa naplnila vodou. Táto blankytne modrá slza Vihorlatu sa rozkladá v nadmorskej výške 618 metrov, zaberá plochu približne 14 hektárov, pri maximálnej dĺžke 750 a šírke 312 metrov. Jeho najväčšia hĺbka sa pohybuje v rozpätí do 25 metrov. V južnom cípe je umelo vybudovaná hrádza, z ktorej vyteká jeden odtokový vodný tok, potok Okna. Pri pohľade zo Sninského kameňa (1 005 metrov nad morom) má podobu nepravidelnej hviezdy s piatimi cípmi. Na ochranu prírodných hodnôt bolo jazero spolu s okolitými bukovými lesmi v roku 1984 vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu s piatym stupňom ochrany. Celková výmera rezervácie je 108,48 hektárov, z toho vodná plocha je 13,8 hektárov. Najstaršie oficiálne pomenovanie jazera sa dochovalo v rukopisnom elaboráte v roku 1784 (tzv. jozefínske mapovanie) v podobe Blatné jazero (Blattoteich) a potoky, ktoré do neho ústili, niesli názvy Malý potok (Malý bach) a Veľký potok (Veľký bach). Pod pomenovaním Morské oko sa jazero prvý krát uvádza až na mapách z obdobia tzv. františkánskeho mapovania, z roku 1826. Keďže názvom morské oko sú v odborných kruhoch označované jazerá ľadovcového pôvodu a jazero vo Vihorlatských vrchoch takým nie je, vedci sa mu snažili dať iné pomenovanie napríklad Beskydské jazero (rok 1876), Sninské jazero či Remetské jazero (rok 1907). Nakoniec bol v roku 1933 prijatý oficiálny názov Veľké Vihorlatské jazero, ktorý platí dodnes, no tento názov sa u laickej, no často ani u odbornej verejnosti skoro vôbec nepoužíva. V okolí Morského oka rastú karpatské subendemity – kostihoj srdcovitý (Symphytumcordatum), zubačka žliazkatá (Dentariaglandulosa), či deväťsiľ Kablikovej (Petasiteskablikanus). Môžeme tu nájsť aj východokarpatské druhy – scopólia kranská (Scopoliacarniolica), telekia ozdobná (Telekiaspeciosa), srnovník purpurový (Prenantespurpurea). Z uvedených rastlín je nápadná predovšetkým telekia ozdobná – považujeme ju za symbol Vihorlatského pohoria. Morské oko je zaujímavé nielen svojím vznikom, polohou a krásou, ale aj tajomným životom pod vodnou hladinou. V pobrežnej zóne jazera bolo zaznamenaných takmer 100 druhov bezstavovcov – podeniek, veslonožiek (Copepoda) a lastúrnikov (Ostacoda). Z vyšších kôrovcov je tu zastúpený rak riečny (Astacusastacus). Brehy potokov a vlhké biotopy jazera obývajú viaceré druhy chrobákov – bystruška kožovitá (Carabuscoriaceus), či fúzač alpský (Rosaliaalpina). Jazero a okolité prítoky sú domovom 13 druhov rýb. Najdominantnejší je v súčasnosti v jazere jalec hlavatý (Leuciscuscephalus), z ďalších sa tu vyskytuje hrúz škvrnitý, belička európska, pstruh potočný a pstruh dúhový. Je to najväčšie nekrasové jazero v Karpatoch a zároveň tretie najväčšie prírodné jazero na Slovensku (po Štrbskom plese a Veľkom Hincovom plese vo Vysokých Tatrách). Dominantnou horninou vo Vihorlate je andezit, v okolí Morského oka sa vyskytuje aj železná ruda (v minulosti ju tiež v okolí ťažili). Významným mineralogickým náleziskom je lokalita Kapka – zaznamenaných tu bolo viac ako 60 druhov minerálov. Historické záznamy hovoria o tom, že v priestore medzi Morským okom a Remetskými Hámrami sa nachádza priepasť s názvom Bezodná diera a veľký vodopád na potoku Okna (obidva prírodné útvary zanikli pravdepodobne v roku 1827, keď sa vyliali vody z jazera). Hrádza jazera pozostáva z hrubých balvanov, cez ktoré miestami presakuje voda. V osemdesiatych rokoch 19. storočia bola horná časť hrádze spevnená tak, aby umožňovala regulovať stav vody v odtoku – v riečke Okna. Po obmedzení výroby v železiarňach v Remetských Hámroch bola hrádza prebudovaná tak, že odtok vody z jazera sa už nedal regulovať. V súčasnosti má hrádza dĺžku 33 metrov a jej šírka v korune dosahuje 12 metrov.
Majestátny Vihorlat a jeho rašeliniská
Za záujmom turistov nezaostáva ani najvyššie miesto vo Vihorlatských vrchoch, samotný Vihorlat 1076 metrov nad morom, hoci ho priamo z obce Zemplínske Hámre nie je vôbec vidieť a dominantnejší je z južnej strany pohoria. Táto národná prírodná rezervácia bola vyhlásená v roku 1986 vo výmere 50,89 hektárov na zachovanie a ochranu vrcholovej a podvrcholovej časti, ktoré predstavujú typické ukážky prirodzených lesných a nelesných spoločenstiev s výskytom teplomilných a významných horských druhov rastlín vo Vihorlatských vrchoch. Z geomorfologického hľadiska je Vihorlat typickou ukážkou územia vulkanického pôvodu. Významné rastlinné druhy: soldanelka uhorská (Soldanellahungaria), plamienok alpínsky (Clematisalpina), nevädza horská (Centaureamontana), rozchodník ročný (Sedumannum), vudsia skalná (Woodsiailvensis) a iné. Postupným zazemňovaním jazier vznikli vo Vihorlate rašeliniská Postávka, Motrogon-Hypkania, Ďurova mláka. V južnej časti Vihorlatu nájdeme rašelinisko Pod Tŕstím. Prvotne sa vyvinuli ako jazierka v nádržiach, ktoré sa vytvorili v údoliach erodovaním mäkkých hornín a posunutím materiálu pri zosuvoch, ktoré boli vo Vihorlate veľmi časté. Pôvodne jazierka neboli veľmi hlboké, pretože suťový materiál, ktorý údolie zahradil, bol pre vodu dobre priepustný. Plytké jazierka zarastali veľmi rýchlo vodným rastlinstvom, ktoré po odumretí dalo vznik slatinnej rašeline. Rastú tam vzácne druhy rastlín ako rosička okrúhlolistá (Droserarodundifolia), plavúnec zaplavovaný (Lycopodiellainundata), páperník pošvatý (Eriophorumvaginatum) a iné.
V najsevernejšej časti Vihorlatu obklopuje bukové lesné porasty vývojovo najstaršie a najcennejšie rašelinisko Postávka o výmere 1,59 hektárov. Rašelinisko má mierne vyvýšený stred, typický pre vrchoviskové rašeliniská. Zo strán je ohraničené andezitovými svahmi a sutinovou bariérou, na južnej strane podmáčané prameňmi, jeho maximálna hĺbka je 21 metrov. Rašelinisko Hypkania obklopuje lesný komplex bukových a jedľovo-bukových kvetnatých lesov vrchu Motrogonu. Hypkania má výmeru 2,09 hektárov. V južnej časti rašeliniska pramení potôčik, ktorý ho zavodňuje. Súčasťou rezervácie je aj jazierko Kotlík. Vývojovo je mladšie ako rašeliniská, ktoré sa nachádzajú v jeho blízkosti. Stále tu však ešte nedošlo k úplnej premene jazera na rašelinisko. Vzniklo zahradením doliny zosuvným materiálom. Vodná plocha zaberá 1,03 hektárov. Hladina vody počas roka kolíše, čo závisí od zrážok, stekajúcej vody z okolitých svahov a v súčasnosti aj z umelo vytvoreného potôčika odtekajúceho z rašeliniska Hypkania. Vodná hladina je tu pomerne vysoká, preto zazemňovací proces bude zrejme prebiehať pomaly. Jazierko Kotlík je z hľadiska fauny významné výskytom mlokov. Najmenšie rašelinisko Vihorlatských vrchov Ďurova mláka, má výmeru 0,27 hektárov a tvorí najmladšie sukcesné štádium vývoja slatinných spoločenstiev severnej časti pohoria Vihorlat. Vyvinulo sa v terénnej depresii. Prírodná rezervácia s názvom Pod Tŕstím predstavuje jedinú lokalitu s výskytom slatinných spoločenstiev v južnej časti Vihorlatu. Jej rozloha je 7,40 hektárov, z toho slatinné spoločenstvá zaberajú 1,85 hektára. Rastlinstvo tvoria spoločenstvá prechodných rašelinísk a slatín, vyznačuje sa pôvodnou druhovou pestrosťou. Z dôvodu ochrany vzácnych druhov na rašeliniská nie sú vyznačené turistické trasy.
Vihorlatit – minerál, aký inde vo svete ešte nenašli
Okrem bohatej fauny a flóry v lesoch okolo Zemplínskych Hámrov ukrývajú Vihorlatské vrchy aj bohaté nerastné poklady. V minulosti sa tu ťažila železná ruda, no oblasť ukrýva aj ďalšie zaujímavé minerály a horniny. Medzi tie najznámejšie a najtypickejšie určite patrí vihorlatit – novoobjavený minerál na našom území a celkovo aj vo svete. Každý nerast je originálny svojím chemickým zložením, svojou štruktúrou a fyzikálnymi vlastnosťami ako je tvar, farba, tvrdosť a podobne. Z územia Slovenska vzišli viaceré prvé nálezy minerálov, ktoré boli dosiaľ nepopísané pre svetovú vedu. Veľmi často sa nové minerály pomenúvajú podľa obce alebo lokality, kde sa našla vzorka, a tak to bolo aj v prípade vihorlatitu, ktorý objavili v roku 2005 na území obce Poruba pod Vihorlatom, na južnej strane Vihorlatských vrchov. Vihorlatit (Bi24Se17Te4) je zlúčeninou bizmutu, selénu a telúru. Vihorlatské vrchy sú typová lokalita – miesto prvého nálezu a zároveň aj zatiaľ jediná lokalita na svete, kde sa vyskytuje. Tento vzácny nerast je možné vidieť aj v Múzeu v Zemplínskych Hámroch.
Autorka textu: Ing. Zuzana Burdová