Narodila sa v Snine v roku 1925, ani nie desať rokov po ukončení prvej svetovej vojny. V tom čase mohla mať Snina tak nanajvýš štyritisíc obyvateľov. Väčšina domov v meste bola drevená, pokrytá slamenou strechou. Centrum Sniny sa nachádzalo v okolí námestia pri rímskokatolíckom kostole. Jedinou fabrikou v meste bola píla na spracovanie dreva. To sa ťažilo v okolitých lesoch a do priestorov píly sa zvážalo úzkokoľajovou železnicou. Popri kostole bol dominantou mesta Rhollovský kaštieľ postavený v klasicistickom štýle. A ako sa žilo v období prvej Česko-Slovenskej republiky? To sa dozviete z úryvkov reminiscencií v súčasnosti najstaršej rodenej Sninčanky, pani Margity Ďuricovej.
Mama robila kuchárku v kaštieli. Okrem toho asi ako prvá chodila variť a piecť na svadby. Mala vlasy dlhé až po päty. Zakaždým si ich zatočila a vytvorila z nich takú „konťu“ – každý tie jej vlasy obdivoval. Ale viete, čo bolo roboty s ich umývaním a česaním? Mama ma brávala do práce so sebou. Bola veľmi šikovná. Mňa ako malé dieťa vložila do dreveného koryta na chlieb, jednou rukou miesila cesto a nohou ma v tom koryte kolísala. V kaštieli býval Papp, Steckel a ďalší páni. Hlavným gazdom v kaštieli – správcom dvora bol Valcer. V malom kaštieli bývali ľudia, čo sa starali o hospodárstvo – o kone a ostatný dobytok. Vchod do kaštieľa pre služobníctvo bol zboku. Vedľa kaštieľa boli maštale – tam boli ustajnené pánske kone, vozy a koče. Za kaštieľom bolo jazierko a nad jazierkom taká malá budova – slúžila ako práčovňa a sušiareň. V budove palenčiarne býval lesník Tokar. V parku rástli biele orgovány – volali sme ich „kocárky“. Mama neskôr robila kuchárku aj u starého doktora Hoffmana – otca Gabiho, Laca, Fera, Viktora a Jozefa. Ako deti sme mu nosili kvietky a on nám zvykol dať nejaké haliere, za ktoré sme si mohli kúpiť sladkosti. No a viete ako to bolo – ako deti sme boli niekedy až dotieravé a kvety za takú odmenu by sme mu najradšej nosili aj trikrát na deň.
Otec bol murárom. Väčšinou sa vtedy murovalo viac po dedinách ako v meste. A ľudia si vedeli často pomôcť aj sami. Tu nad cigánskou osadou bola „vaľkovňa“. Bola tam taká paseka a ľudia si tam chodili vyrábať vaľkové tehly sami. Tam sa hlina aj kopala, tam sa aj miesilo. A keď náhodou išiel dážď, tak vtedy tam nastal zhon – bolo treba všetko pozakrývať, aby nepálené tehly nerozmokli. Ľudia si tehly narobili sami a otca volali až keď trebalo murovať. Keď som mala dvanásť, či trinásť rokov, chodila som cez prázdniny na brigádu – plieť burinu na úzkokoľajku. Vtedy sme mali také malé motyčky, trávu trebalo podkopať a vytiahnuť von. Tráva nesmela byť na koľajniciach, ani medzi jednotlivými drevenými prekladmi – „drevené šľepire“ sme ich volali. Vtedy tam brigádovalo veľa žiakov. Trať sme začali čistiť pri vojenskom cintoríne a pokračovali až po Konské. Zo začiatku sme chodili hore úzkokoľajkou pešo, neskôr nás hore vyvážali na vagónikoch. Na Konskom prespávali pastieri, čo tam kone pásli – možno podľa toho bolo toto miesto aj pomenované. A po mesiaci, keď som dostala výplatu, to bola radosť. Prišla som domov a povedala som mame – aha, dostala som osem korún – a dala som jej ich. Otec bol neskôr vodičom mašinky. Medzi vagónikmi stáli brzdiari – „fejkeši“ sme ich volali. Mašinky boli asi len dve, ale tých vagónikov, čo sa za nich pripájalo, bolo veľa. Na Ciroche, kde je teraz spád, bol úzkokoľajový most. Pod ten sa chodilo kúpať. Ale okrem neho tam boli ešte dva menšie mosty – jeden hneď za fabrikou pri ihrisku a druhý pri ceste. Ono to tam nevyzeralo ako teraz, na jednom mieste bol kopček, inde priehlbina. Cirocha tiekla tak, ako sa jej chcelo, niektoré jej časti boli niekedy suché, inokedy cez ne pretekala voda.
V budove okresného úradu sídlil Červený kríž. Vlastne v tej istej budove sídli aj dnes. Zdravotnú sestru tam robila Božena Jelínková. V roku 1937 alebo 1938 som bola na birmovku a ona šla za moju birmovnú mamu. Birmovka sa v tom čase v Snine konala raz za sedem rokov. Ľudová škola bola v starej budove na námestí pri kostole. Do meštianky som chodila na pílu – tam boli drevené baráky a v nich mala meštianska škola triedy. Riaditeľom bol Miko – ten býval s rodinou v dome u Mariniča. Mal malého synčeka a na toho som z času na čas chodievala dávať pozor. Pamätám si aj na učiteľa Marošíka – nebol úplne v poriadku – často bil deti. A chodieval pozorovať hviezdy. Medzi Sirkaňou a Maguricou stála taká pozorovateľňa – hvezdáreň – odtiaľ chodil pozorovať nočné nebo. Na hviezdy tam chodievalo pozerať viacero ľudí. Keď Stakčín v roku 1939 zabrali Maďari, približne v týchto miestach prechádzala hranica. K tej hranici sme chodili s Maďarmi vymieňať rôzne veci. Raz nás tam aj chytili. Boli sme tam vymieňať živé kurčiatka za slaninu – tej mali Maďari veľa. Kurčiatkam sme nôžky zviazali, no aj tak sa nám rozutekali po lese. Len tak skackali. Začali sme ich chytať a kto mal vedieť, že hranica je už tam hneď za stromom? Zrazu sa tam zjavil vojak, zahrešil a pýtal sa skade sme. Povedali sme, že zo Sniny. A nie ste náhodou zo Stakčína? A my zase, že my sme zo Sniny. A koho zo Sniny poznáte? A my, že veľa ľudí. A ako sa volá farár? Ondriáš. A ako sa volá notár? Koťo. A tak nás pustili.
Židia bývali od železničnej stanice až po kostolné námestie. Rochlic mal sklady s pivom. Pri Ciroche mal ľadovňu – tam chlapi chodili rúbať ľad na chladenie piva. Ľad im vydržal dlho, lebo ho zasypali pilinami, ktoré tam naviezli z píly. Neumann bol pekárom, mal veľa detí. V takom malom domčeku, hneď pri Neumannovi, býval Dym. V Snine žilo veľa gazdov, ale aj niekoľko remeselníkov. A páni – tí sa inak správali, inak sa obliekali. A na píle bývali „barabi“. Ale medzi nimi v tých drevených barakoch bývalo aj veľa Sninčanov. S manželom sme sa zoznámili v Humennom na zábave – bol husárom – nosil také červené nohavice. Chvíľu po svadbe sme bývali na píle, potom na Vyšnom konci.
Margita Ďuricová, rodená Staroščáková (1925) sa vydala v roku 1943. V roku 1944 odišla s manželom do Krupiny. Po desiatich rokoch sa do Sniny opäť vrátila. V roku 1954 nastúpila do Vihorlatu a tam – v Cechu I. pracovala až do odchodu do dôchodku. Margita Ďuricová je matkou jednej dcéry (Mária), babkou jedného vnuka (Bohuš) a jednej vnučky (Ivana), prababkou troch pravnukov (Alex, Boris, Matej) a jednej pravnučky (Zuzana) a praprababkou dvoch prapravnukov (Adam a Jakub).
Autor článku: Mgr. Ján Bocan