Zo spomienok najstaršieho Sninčana

Narodil sa v drevenom dome so slamenou strechou v blízkosti rímskokatolíckeho kostola v Snine. V súčasnosti ide o najstaršieho Sninčana narodeného a žijúceho v Snine. Reč je o Štefanovi Mariničovi (1923). Nepriazeň osudu zažil už v časoch detstva. Jeho rozprávanie dnes znie ako rozprávka, ktorá ešte pred necelým storočím bola pre mladého Štefana tvrdou realitou.

Štefan Marinič ako 25 ročný.

Dakedy v Snine horelo skoro každú noc. Boli tu skoro všade drevené domy pokryté slamou – župou. Pred ohňom nepomohol ani dobrovoľný hasičský zbor, ktorý tu organizoval Müller. Vtedy mal zbor vyše päťdesiat uniformovaných chlapov. Uniformy mali doma, nemali vlastnú stanicu. Ale cvičenia robievali. Mali takú ručnú striekačku. Okresným náčelníkom bol Durčinský. Ten chcel Sninu trochu pozdvihnúť. Chodieval sa prechádzať po uliciach s cigarou v ruke. A z času na čas nedofajčený sivár zastrčil do slamenej strechy. Jednej noci aj náš dom vyhorel. Vtedy som ešte nechodil ani do školy…

Pohľad na Sninu, 30. roky minulého storočia.

Pozemok pri kostole chcel od nás veľmi odkúpiť jeden žid. Núkal za neho veľa peňazí a tak sme mu ho predali. Mali sme ešte fundoš na Kozákoch a tam sme si postavili nový dom – ten bol na celej ulici jediný postavený z vaľkov a prikrytý eternitom. Všade okolo boli staré chyže. Mal som mladšiu sestru. Raz bola mama so sestrou na nejakom posedení v takom starom dome. To som už išiel do tretej triedy a sestra mala nastúpiť do školy. V zime sa topilo iba v jednej izbe. V chyži, v ktorej sedeli, bolo veľmi horúco a vonku bola veľká zima. Sestra bola slabo oblečená a keď vyšla z tepla do zimy, prechladla a zomrela…

Kostolné námestie, 30. roky minulého storočia.

Všade naokolo nášho domu stáli drevené domy so slamenou strechou. V jednom dvore stálo aj päť domov. Raz začalo horieť u susedov. Oheň preskakoval z domu na dom. Mamin brat Miško, môj ujko, bol u hasičov. Vodou polieval najmä naše dvere a okná, aby dom zachránil. Mama sa vtedy veľmi preľakla. Myslela, že zase vyhoríme. Utekala k Miškovým – k svojej mame. Bolo to v jeseni a bolo dosť chladno. Vtedy som už chodil do štvrtej triedy. Mama si vykasala sukňu a bežala cez vodu – cez Pčolinku. Bola rozhorúčená a voda bola studená. Krátko na to dostala zápal pľúc a zomrela…

Ulica v Snine, 30. roky minulého storočia.

Otec bol vtedy v Belgicku – tam pracoval. Prišiel domov a chcel ma vziať so sebou. Bol som sa s ním u Gubka fotiť na pas. Ale babka nechcela, aby som s otcom odišiel. Otec bol gavaliér, hrával karty. Dakedy ľudia chudobní boli, ale chlapi hrali karty o peniaze horšie ako teraz. Otec sa naspäť do Belgicka nakoniec vybral sám. Z Humenného do Košíc chodil rýchlik iba raz za deň. Otec večer odišiel do Košíc a ďalší spoj mu z Košíc išiel až ráno. Nejaké peniaze mu ešte zvýšili a tak sa vybral do krčmy na Bankov. A v tej krčme skončil. Aj s peniazmi, aj so životom. Vraj ho tam niekto zabil. Ja som bol ešte malý, nemohol som tam ísť a zisťovať, čo sa stalo. Otca pochovali v Košiciach, domov poslali len jeho kufor…

Sninskí chlapi pri pijatike.

Mal som desať rokov a ostal som sám. Býval som u babky – u Miška, na Podhore, neďaleko mosta cez Pčolinku, blízko cigánskej osady. V ľudovej škole mi boli triednymi učiteľmi Kováč, Mestická, Bergerová a nakoniec Babilonský – ten bol aj riaditeľom školy. Boli to všetko Slováci, no učil tam aj jeden Čech – Kněžour sa volal. Na chodbe bola taká drabina, po ktorej sa išlo na pôjd. Cez tú drabinu decko prehol a bil trstenicou. Potom som išiel do meštianky. Do prvej triedy som chodil k Müllerovi. Bol to dom s prístavbou, v ktorej bola jedna trieda. Bolo to v blízkosti Stupavskej krčmy – vtedy ju vlastnil Herškovič. Toho cez vojnu odviedli a po vojne krčmu kúpil Onufer. Ďalšia trieda meštianky bola u Rosina. Nakoniec meštianku u Müllera zrušili a zriadili ju v drevených barakoch na píle. Budova pre meštiansku školu bola postavená až za Slovenského štátu. Hoci ma učenie bavilo a v škole mi to aj išlo, nemohol som ísť ďalej do učenia…

Pohľad na drevené baraky sninskej píly,
v ktorých boli v 30. rokoch minulého storočia zriadené dve triedy meštianskej školy.

V Snine žilo veľa židov – Dym, Frentlik, Lebovič, Srulovič a ďalší. Bergida bol krajčír. Grünstein mal veľkú krčmu – bola to hneď prvá budova vpravo od mosta cez Cirochu smerom ku kostolu. Súčasťou budovy bola aj sála, v ktorej sa premietalo. Keď som mal asi päť rokov, bol som tam s mamou na jedno premietanie. Vtedy som ešte nechodil do školy. Nebol to film, ako ho poznáme dnes, premietali iba statické obrazy. Oproti Grünsteinovi býval Katz. Neďaleko neho Kronoveth – v jeho dome bolo neskôr Roľnícke skladnícke družstvo. Jeden Rochlic mal sklady s pivom, druhý obchod s takými drobnosťami – hneď neďaleko ľudovej školy, stačilo prejsť len na druhú stranu ulice. Brat Herškoviča, čo mal Stupavskú krčmu, mal na hlavnej ulici poschodovú budovu. Po vojne v tej budove bol Zbor národnej bezpečnosti. Moškovič býval tam, kde teraz stoji obchodný dom Herkules. Tiež mal krčmu. Tú budovu potom kúpil Miľo Gič. V sobotu mali židia zakázané robiť akékoľvek práce, dokonca aj klásť oheň. Pamätám si na Rosinovú. Tá ma raz zavolala podpáliť oheň v peci. Všetko mala prichystané, trebalo len podpáliť. Dala mi za to orechy. Ani jeden nebol zdravý…

Ernest Rosin pred domom,
v ktorom bola zriadená jedna z tried meštianskej školy.

Roboty nebolo. Náčelník žandárov piatim sninským chlapcom vybavil učenie v Čechách. Cimbák a Ondica sa tam vyučili za krajčírov, Andrejčík, Bajus a Hudák za pekárov. S pečením chleba sa tu vtedy nedalo uživiť – chlieb si piekol doma každý sám. Pekáreň v Snine mal Neumann. Ten každé ráno naložil do veľkého koša čerstvé rožky a Harič ten kôš nosil celý deň na pleciach a rožky predával. Aby ich rozpredal, neraz došiel až do Pčoliného. Vyučení chlapci sa s tým, čo sa v Čechách naučili, trochu zmohli až po vojne. Založili si živnosti a začali pracovať. Ale zakrátko im tie ich podniky znárodnili. Ja som do svojich osemnástich rokov pásol kravy. Po vzniku Slovenského štátu bola možnosť ísť do práce do Nemecka. A tak som išiel…

Štefan Marinič sa po vojne vrátil do Sniny. Tu sa zamestnal a oženil. Vychoval tri deti (Anna, Ján, Štefan). Je dedkom deviatich vnúčat a pradedkom ôsmych pravnúčat.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.