Nikdy som nebola, ani nie som fanúšičkou futbalu. Skôr ma zaujímala kultúra a spoločenské dianie. Ale keď príde reč na doby minulé, nemám problém si v mysli vybaviť desať mien sninských futbalistov šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Boli súčasťou nás všetkých, celého mesta. Rodení Sninčania, aj tí cezpoľní. Hovorilo sa o nich medzi dievčatami na SVŠ-ke, medzi učiteľmi na priemyslovke, šičkami v JAS-e, spojármi, hnojármi, v celom Vihorlate… Každý mal svojho favorita, obľúbenca, kolegu, uja, či suseda – futbalistu.
Nie je možné pospomínať na všetkých, ale pokúsim sa o to na pokračovanie s niekoľkými, dnes už historickými fotografiami. Tých najstarších, ktorí sú ešte medzi nami, skúsim osloviť. Tak na štart mená dvanástich: M. Bocko, J. Jankaj, V. Tkáč, D. Andrejčák, P. Kováč, K. Kasprišín, L. Mihalík, J. Dunaj, J. Urda, V. Popik, D. Barta a Š. Molnár.
Niekoľko rokov zvádzali Spartakovci zo Sniny boj o postup do divízie a konečne sa im to podarilo v jari 1961. Svedomité a tvrdé tréningy, bojovnosť a túžba po víťazstve charakterizovali aj vtedajšieho divízneho nováčika. Vtedy v priemere 23-roční mladí muži zvíťazili nad Lokomotívou Humenné, čo prinieslo mužstvu očakávaný cieľ. Veľkú radosť mali Sninčania, o čom svedčí aj to, že svojich hráčov vyniesli z ihriska na rukách. Jedným z najpopulárnejších hráčov bol v tom čase Dezider Andrejčák /*1938/.
Dezider Andrejčák niekedy na začiatku futbalovej kariéry.
Dezider Andrejčák – rodák z Topoľovky pri Humennom bol prvorodené dieťa roľníckych rodičov. Detstvo do siedmych rokov prežil u babky. Bol to veľmi živý chlapec. Futbal začal hrať popri pasení kráv na Topoľovských lúkach. Mladosť prežil v Prešove, kde sa vyučil za vodoinštalatéra. Vojenské povinnosti si splnil v českom mestečku Příbram, kde začala aj jeho futbalová kariéra. Po skončení vojenskej služby hral za Tatran Humenné. V septembri 1960 sa dal zlanáriť ako mladý, nádejný futbalista. Ako mladoženáčovi mu ponúkli prácu v podniku Vihorlat a jeho manželka Anička nastúpila ako učiteľka na Poľnohospodárske odborné učilište. S príchodom manželov Andrejčákovcov do Sniny sa traduje táto príhoda:
Spočiatku nemali kde bývať, tak im personálny námestník Vihorlatu pán Klekner poskytol dočasné ubytovanie na slobodárke. Mladý párik sa mal hlásiť u vedúceho slobodárne pána Fanfaru. Keďže išlo pre nich o nezvyčajné priezvisko, mladý Dežko zazvonil na domovníčku a spýtal sa jej, kde nájdu „pána farára“. Pani Pacolová sa začala smiať, že tu nikdy žiadny farár nebol. „Choďte po chodbe a vedľa je kancelária a tam je vedúci Fanfara, ktorého hľadáte.“
Od tejto historky ubehlo niekoľko desaťročí. Dezider Andrejčák prežil v Snine krásny život. Budovateľské časy, výchova dvoch úspešných dcér, práca bezpečnostného technika v závode Vihorlat, dopisovateľská činnosť a to všetko bolo popretkávané jeho najväčším koníčkom – futbalom.
Dezider Andrejčák pri odpočinku na lavičke /zľava Dezider Andrejčák, Emil Spišiak, Eugen Kasana, Michal Dunaj, Jozef Staviščák/.
Dezider Andrejčák bol vyznamenaný ako najlepší športovec Sniny. Za aktívnou činnosťou dal bodku v roku 1973 ako 35-ročný, ale futbalu sa venoval naďalej ako tréner v Stakčíne, Dlhom nad Cirochou a v rodnej Topoľovke.
Celý život bol verný svojmu presvedčeniu. V roku 1990 bol právom zvolený do farskej rady a pôsobil ako poslanec. Dodnes je to človek s pevným charakterom a veľkým srdcom, ktorý nikdy nenadával a nesťažoval sa. Aj keď sa blíži jeho osemdesiatka a zdravie už občas neslúži, je tu stále pre svoju rodinu a svojho Pána. Len on pozná jeho najtajnejšie zákutia, vidí do jeho srdca a počuje jeho prosby.
Dezider Andrejčák v súčasnosti.
Dežko, ako ho poznáme dnes, stále s chlapčenským úsmevom a láskavým pohľadom. So športom a futbalovou loptou už stihol oboznámiť i svojich päť vnúčat. Verím, že si čoskoro „zakope“ aj s pravnukom Danielom.
Autorka článku: Daniela Fridrichová
Farebná fotografia: Jozef Novák