V októbri 1952 pricháza do Sniny 17-ročný Karol Kasprišín. Sebavedomý mladý muž z Prešova. Čerstvý absolvent Strojárenskej školy Českomoravská-Kolben-Daněk v Prahe. Prijal ho vedúci výroby p. Setnička vo vtedajšom závode KOVO. Vraj dostal do Sniny umiestenku ako univerzálny obrábač kovov. Hneď si porozumel s brúskou, frézou i so sústruhom. Ale čo mal mladý chlapec robiť po práci v cudzom meste? Odchovanec Slávie Prešov a Bohemians Praha, ktorého trénoval vtedy známy tréner Biháryi, po práci vyšiel pred barák, kde bol ubytovaný a prvé, čo mu padlo do oka, boli chlapci na ihrisku pri píle naháňajúci sa za futbalovou loptou. Po chvíli bol medzi nimi a všetkým bolo hneď jasné, že majú medzi sebou trénovaného futbalistu. Na odporúčanie istého Onufera sa mal mladý Karol hlásiť u Michala Hreška. Ten už zariadil všetko potrebné. „O mesiac som už bol registrovaným hráčom za Sninu“ – spomína Karol Kasprišín. Medzi sninských dorastecov zapadol prakticky ihneď. Vojnu si odslúžil ako druholigový hráč v Dukle Plzeň a po návrate už život v Snine bežal na plné obrátky. V práci postupoval, kde niečo nefungovalo, tam nasadili Kasprišína – oddelenie technickej kontroly, technológia, náraďovňa… a medzitým sa stihol oženiť. Karol si pamätá na časy, kedy sa futbal hral ešte v takejto zostave.
Nepodarilo sa nám zistiť, kto boli vtedajší súperi, ale na ihrisku pri píle vládla úžasná nálada. Pamätáte sa ešte na nich? Napíšte nám – retrospektiva.eu@gmail.com
Nasledovali zlaté časy sninského futbalu. Športový život sa sústreďoval v parku pri kaštieli. Kúpalisko, kolkáreň, tenisové kurty, volejbalové ihrisko a futbalové ihrisko s prekrásnym trávnikom. O trávnik sa zaslúžil p. Holota, vtedajší hospodár. Vrátil sa z Ameriky, kde pracoval ako záhradník, takže starostlivosť o trávnik na ihrisku v Snine bola profesionálna. Vtedajší riaditeľ Vihorlatu p. Vekony si preto mohol dovoliť pozvať do Sniny na priateľsky zápas mužstvo Trnavy. Kabíny ešte neexistovali, ale aby Snina nepôsobila ako „valal“, domáci sa prezliekali na súkromných kurtoch rodiny Harmaňošovcov a hosťom poskytol svoj dom v blízkosti ihriska, pán Kopťar, ktorý bol veľkým priaznivcom futbalu.
V novej zostave Spartak Vihorlat Snina: Klekner, Matús, Ferko, Kračuník, Gerzanič, Bednárik, Miško, Šimkovič, Lahovič, Gerzanič, Juško, Komár, Durkaj, Krupa, Hreško, Kasprišín, Bocko, Brezovský, Kovaľ, Molnár, Gerboc, Kordiak
Čitateľom sa možno v mysli vynorí otázka, ako došlo k tomu, že ihrisko s prekrásnym trávnikom sa zmenilo na škvarové. Karol Kasprišín to objasnil. V zime bolo v Snine veľa záujemcov o hokej. Jednoducho zavolali hasičov, stačilo niekoľko mrazivých nocí a futbalové ihrisko sa zmenilo na hokejové. Hokejisti sa športovo vyžili, ale prekrásny trávnik to neprežil. V jari z neho ostala rozbahnená lúka. Niekoho napadlo, že z teplárne vo Vihorlate sa vyváža škvara ako odpadový materiál. Stačilo niekoľko vlečiek a v Snine vzniklo škvarové ihrisko, ako sa mu hovorí v spomienkach dodnes. Aj pán Karol dodnes nosí spomienku na toto škvarové obdobie v podobe čiernej jazvy na stehne, ktorá mu dodnes zdobí jeho rýchle nohy. Ale ani táto skutočnosť neposunula futbal v Snine do úzadia. A že sa futbalu v šesťdesiatych rokoch darilo. Svedčí o tom prvý medzinárodný zápas v Snine konaný roku 1955. Ihrisko pri nemocnici dovtedy nezažilo toľko divákov. 3500 Sninčanov i ľudí z okolia si vtedy prišlo pozrieť slávnych bielo-modrých majstrov Dynama Kyjev v zápase proti domácej Snine.
Dynamo Kyjev v Snine.
Počas otvoreného družného rozhovoru mi nedalo nespýtať sa Karola Kasprišína, ako prišiel k prezývke Gypsoš. Usmial sa a najprv mi vysvetlil, ako vyzerala futbalová lopta v minulom storočí.
Bolo to ťažké, ale vzácne, kožené čudo, ktoré si vyžadovalo patričnú starostlivosť. Vtedajšia lopta sa po nafúknutí „fízovala“ /zatvárala/ švihľom. Bol to tenký kožený pásik a práca s ním si vyžadovala precíznosť a dobrý zrak. Vtedajší hospodár p. Matús st., ktorý mal túto činnosť na starosti, nepripravil loptu dokonale a pri fízovaní ostali na lopte tvrdé hrany. V prvom polčase som hlavičkou dal gól a ostala mi od lopty na čele bolestivá rana. Ale pokračoval som v hre aj v druhom polčase. Opäť som dostal dobrú prihrávku, opäť som dal gól z hlavičky, ale tentoraz už hlava nevydržala náraz koženej hrany lopty. Diváci burácali, ale súčasne sa z hľadiska ozývali obavy o moju hlavu. Už spomínaný fanúšik p. Kopťar vtipne zahlásil – nič mu nebude, tá hlava je gypsová.
Karol Kasprišín
Hlava sa zahojila, prišli do módy lopty bez fízovania, ale prezývka Gypsoš mu ostala navždy. Bolo to krásne futbalové obdobie, kedy spoznával so spoluhráčmi a rodinnými príslušníkmi celé Slovensko.
Sninskí futbalisti na výlete.
Pribúdali roky a Karol Kasprišín v roku 1964 ukončil svoju úspešnú hráčsku kariéru, ale futbalu sa venoval aj naďalej, ako tréner sninských dorastencov. Profesne rástol, od roku 1972 pracoval na OTS a ako odbytový technik úspešne prezentoval výrobky Vihorlatu v Československu aj v zahraničí. Jeho prepojenie s futbalom pokračovalo aj v práci. Občas sa mu ušlo aj takéto privítanie: Vítajte súdruh Gypsoš!
Karol Kasprišín ako odbytový technik OTS .
Večne veselý Karol Kasprišín v súčasnosti.
Do zaslúženého dôchodku odišiel z materského podniku ako vedúci dopravy. Dnes svieži osemdesiatnik si užíva zaslúžený odpočinok a teší sa spolu so svojou manželkou Helenkou dvom synom a trom vnúčatám.
Autorka článku: Daniela Fridrichová
Farebná fotografia: Jozef Novák