V úvodnom článku, ktorý sme venovali 90. výročiu futbalu v Snine sme čitateľov upozornili na to, že pripravujeme sériu článkov o sninskom futbale. Nikde sme však neuvádzali, že mienime systematicky spracovávať futbalovú históriu v meste – na to sa tu iste nájde nejaký odborník. Pred niekoľkými rokmi sa antológii miestneho futbalu začal venovať dnes už nebohý Štefan Miško, ale jeho zozbierané materiály sa stratili vo víre času. Rozhodli sme sa preto osloviť najstaršiu, stále žijúcu generáciu futbalových legiend a zistiť, ako sa im darí a ako svoju futbalovú minulosť vnímajú dnes.
Bolo skutočne veľmi ťažké vybrať najlepších hráčov. V Snine sa ich totiž počas zaznamenaných 90. rokov vystriedalo mnoho generácii. Boli a sú medzi nimi rodení Sninčania, aj tí, ktorí sa do Sniny prisťahovali kvôli práci, priženili sa tu, hráči z okolitých obcí, aj tí ktorí v meste odohrali len pár sezón. Rozhodli sme sa osloviť tých „oldies“ pánov, ktorí sú ešte medzi nami a sú ochotní podeliť sa o spomienky.
Pri listovaní v albume retrospektívy sme si uvedomili, že prví traja oslovení – p. Andrejčák, p. Vaľko a p. Kasprišín sú „cezpoľní“, o čom mnohí čitatelia ani nevedeli. Ale našli som rodeného Sninčana, pre ktorého predstavuje futbal jednu zo životných lások. Podarilo sa nám skontaktovať s pánom Štefanom Gerzaničom, ktorého meno rezonuje nielen u fanúšikov futbalu, ale mnohí ho poznajú aj ako maliara a výtvarníka. Manželia Gerzaničovci nás privítali v útulnom domčeku, kde na nás z obrazov dýchala vôňa domov starej Sniny a meandrov ešte nezregulovanej Cirochy a Pčolinky. Pri dobrej kávičke, za výdatnej pomoci pani Gitky, ktorá rozhovor oživovala množstvom fotografií, sa pán Štefan Gerzanič (1936) ponoril do začiatkov.
Nedávno som prekročil prah osemdesiatky. Keďže moji dvaja bratia zomreli, vyrastal som medzi štyrmi sestrami na gazdovskom dvore – denne v pracovnom nasadení. Popri škole, ktorú som mal veľmi rád, som pomáhal otcovi na poli, ktoré nás živilo. Už ako žiak na základnej škole Hviezdoslavovej som bol opantaný futbalom. Mojim vzorom mi boli starší sninskí futbalisti na ihrisku pri píle. Keď sa v roku 1949 otváral štadión pri nemocnici hral som už ako dorastenec predzápas proti VSŽ Košice. Prehrali sme síce 0:3, ale pamätám si, že som vtedy hral proti legende – Andrejovi Kvašňákovi. Nestihol som ešte uvažovať, čo bude so mnou po skončení školskej dochádzky, keď sa jedného dňa pri našom voze cestou na pole pristavil poštár „Džan“ Pavlík a povedal, že mám úradné písmo. Na moje prekvapenie a hlavne prekvapenie môjho otca som dostal pozvánku na talentové skúšky na výtvarnú školu. Mal v tom prsty môj učiteľ kreslenia pán König, ktorý vo mne objavil výtvarné nadanie. Talentové skúšky som úspešne spravil a v roku 1952 som začal študovať v Bratislave. V hlavnom meste som mal popri štúdiu možnosť venovať sa aj mojej láske – futbalu. Môj profesor grafiky dal na škole dokopy družstvo výtvarníkov, zúčastnili sme sa turnaja stredných škôl a dostali sme sa až do finále. Skončili sme síce druhí, ale zaujímavosťou bolo, že vo víťaznom družstve Elektrotechnickej školy hral vtedy ešte neznámy Jozef Golonka. Mňa, ako futbalistu si všimli v Lokomotíve Bratislava a až do skončenia školy som tam hral za dorastencov. Po návrate do rodnej Sniny som bol vo výbornej forme. Zamestnal som sa na OTK vo Vihorlate u pána Haisa. Mal som takmer dva roky odklad, ale v 1957 som musel narukovať. Nasledovala vojenská služba vo Vimperku kde som hral takmer celé dva roky za Iskru Vimperk. Po návrate do Sniny sa o mňa zaujímal už vtedy známy tréner Zoli Fazekaš, ale zápas v Humennom v roku 1960 sa mi stal osudným. Pre domácich som bol vtedy pohromou a z tribúny sa ozývalo – „skopnice toho maľara!”. Nasledoval nechcený okamih, bolo z toho potrhané väzivo v kolene, päťmesačná sadra a koniec hráčskej kariéry. Ale na futbal som nezanevrel. Urobil som si trénersky kurz II. triedy a Snina ma pozná ako dlhoročného trénera A-mužstva a dorastencov. Počas môjho pracovného preradenia som viedol futbalové mužstvo Medzilaboriec. Svoj život som prežil v ťažkom období, ale s troma veľkými láskami, s čím sa nemôže pochváliť každý – futbal, výtvarná tvorba a moja manželka Gitka. Na futbal mi ostali už len krásne spomienky a čestne uznanie od tajomníka československej telovýchovy a športu (čestný titul VZORNÝ TRÉNER za mimoriadne úspechy v trénerskej práci, za príkladné a nadšené plnenie povinností výchove športovcov) a boľavé koleno. Ako výtvarník som po sebe zanechal množstvo olejomalieb a drevorezieb. Moja manželka je mi oporou dodnes. Vychovali sme spolu dve dcéry, ktoré sa v živote nestratia a najväčšiu radosť nám robí český pravnuk Jindřisko.
Štefan Gerzanič
Š. Illes, J. Urda, V. Kochan, Š. Harmanoš, Š. Gerzanič, ???, šofér Terpák, D. Bárta, Š. Kozej
stojaci zľava-Štefan Gerzanič /tráner/, D. Andrejčák, J. Dunaj, J. Tomáš, D. Bárta, V. Kochan
spodný rad: V. Bizub,J. Jankaj, Š. Illes, V. Popík, A. Kepič
Súčasná fotografia – počas rozhovoru s Danielou Fridrichovou.
Rozprávaniu Štefana Gerzaniča nebolo konca. Vypočuli sme si množstvo príbehov protagonistami ktorých boli napríklad herec Vlado Müller, lúčničiar Štefan Nosáľ, ilustrátor učebníc Jozef Cesnak, mím Milan Sládek, či režisér a výtvarník Juraj Jakubisko. Jeho spomienky by pokojne vystačili na hrubú knihu.
Autorka článku: Daniela Fridrichová
Farebná fotografia: Mgr. Ján Bocan