Retrospektíva

Na prelome storočí

Príbeh dnešnej obce Zemplínske Hámre sa začal písať na prelome 17. a 18. storočia. Dnes už nikto nevie povedať, kedy presne k tomu došlo. Medzi myšlienkou a jej realizáciou sa vždy nachádza časový úsek plánov a príprav. Nech už sú detaily a okolností vzniku osady akékoľvek, je možné povedať, že začiatkom 18. storočia sa v blízkosti mestečka Snina objavila železiarska osada, ktorá výrazným spôsobom dopomohla jeho rastu a hospodárskemu vzostupu.

Miestny zemepán Jozef Rholl, ktorý je považovaný za zakladateľa osady, sa na úpätí Vihorlatských vrchov rozhodol ťažiť železnú rudu a prevádzkovať neveľké železiarne. Ako sa zvykne hovorievať: „Odvážnemu šťastie praje.“ Už v roku 1824 sa na stranách topografického diela uhorského pedagóga Michaela von Kunitsa objavuje kapitola s názvom Snina, pozoruhodný priemysel v Zemplínskej stolici, prostredníctvom ktorej jej autor čitateľov informuje o návšteve Sniny, uskutočnenej v lete roku 1819. V texte je uvedené, že Jozef Rholl sa stal majiteľom Sninského panstva dvadsať rokov predtým, ako na pôdu jeho panstva vkročila noha spomínaného spisovateľa. Okrem iného sa v texte uvádza skutočnosť, že Jozef Rholl na svoje panstvo pozval a následne zamestnal šikovných a usilovných odborníkov. Kunits mal na mysli predkov súčasných obyvateľov obce Zemplínske Hámre, ktorí tu vďaka zamestnaniu v železiarňach našli nový domov.

Neveľké železiarne pod Sninským kameňom po čase prešli do rúk Jozefovho syna Štefana Rholla, po ktorom ich neskôr zdedila jeho dcéra Klára. Majiteľka železiarní sa vydala za Teodora Csákyho, čím nadobudla šľachtický titul. Železiarska výroba bola v tom čase na úpadku a ani všetky kroky, podniknuté pre jej záchranu, nedokázali železiarňam pomôcť. Potomkom niekdajších majstrov a odborníkov na železiarsku výrobu neostávalo nič iné, ako sa s touto nie príliš radostnou skutočnosťou zmieriť. Svoj dovtedajší spôsob života museli chtiac-nechtiac preorientovať na poľnohospodársku a remeselnícku výrobu.

Koniec 19. storočia v porovnaní s jeho začiatkom by bolo z pohľadu miestnych obyvateľov možné označiť ako neprajný alebo neuspokojivý. Zlaté časy hospodárskeho rastu a prosperity pominuli. Spolu s príchodom 20. storočia tu zavítali výdobytky modernej techniky. Za jeden z nich by bolo možné považovať zavedenie osobnej a nákladnej železničnej prepravy na železničnej trati Humenné – Stakčín. S touto traťou súvisela úzkokoľajová železnica križujúca lesy Vihorlatských vrchov. Po nej premávali lesné lokomotívy ťahajúce vagóniky naložené drevnou hmotou, či kamennou sutinou. Výrazným krokom v oblasti komunikácie bolo zavedenie telegrafu v poštovom úrade v Snine a Stakčíne. Nové storočie však okrem pokroku prinieslo aj niekoľko mimoriadne ničivých vojnových konfliktov.

Človek a vojna

Jedným, no určite nie jediným vojnovým veteránom pochádzajúcim z dnešnej obce Zemplínske Hámre, bol i Ján Cenkner. Narodil sa dňa 24. júna 1900 a krstné meno dostal po svojom otcovi. Jeho mama, Mária Júlia Cenknerová rodená Stanicsarová povila celkovo šesť detí. V tej dobe nešlo o neobvyklý počet. Najstaršou bola Mária, ktorá žila iba veľmi krátko. Dožila sa iba jedného roka. Neskoršie sa narodili ďalšie deti – Štefan, Ján, Rozália, Mária a najmladší Jozef.

V čase Jánovho narodenia niesla jeho rodná osada pri Snine názov Jozefova Hámra. V tej dobe už o sláve rodinou Rhollovcov po dlhé roky budovaných železiarní pod Sninským kameňom, bolo možné rozprávať iba v minulom čase. Železiarska výroba bola definitívne ukončená a miestne obyvateľstvo sa muselo zmieriť so skutočnosťou, že zlatá éra rozvoja Sniny a jej priľahlého okolia sa chýli ku koncu. Obyvatelia Jozefových Hámrov sa začali venovať poľnohospodárstvu a bežným remeslám. Do novodobej histórie sa im podarilo zapísať ako schopným a šikovným uhliarom. V roku 1911, keď sa Sninský veľkostatok dostal do rúk grófa Jozefa Degenfelda, mal už Ján Cenkner jedenásť rokov a navštevoval ľudovú školu v rodnej obci. Tu absolvoval prvých šesť tried, ktoré ho vybavili základným súborom poznatkov, z ktorého dokázal čerpať po celý život. A keď je pravda, že najlepšou školou do života je skúsenosť – Jánove životné štúdium sa v tomto momente ešte len začínalo.

V tom istom roku vypukla vojna medzi Talianskom a Osmanskou ríšou, vedená pod zámienkou ochrany talianskych záujmov v severnej Afrike. Vojna, ktorá trvala viac ako rok, odhalila slabosť Osmanskej ríše najmä v oblasti vojenského námorníctva. A tak sa v nadchádzajúcom období stalo územie Balkánu centrom vojnových konfliktov. Na začiatku roku 1912 sa z Bulharska, Čiernej Hory, Grécka a Srbska stali spojenci, ktorí vytvorili takzvaný Balkánsky zväz a vstúpili do vojny proti Osmanskej ríši. Týmto spôsobom bola rozpútaná takzvaná prvá balkánska vojna, ktorá po roku viedla k porážke Osmanskej ríše. Avšak mier na balkánskom území netrval dlho a v roku 1913 vypukla takzvaná druhá balkánska vojna, v ktorej proti Bulharsku bojovali jeho bývalí spojenci z Balkánskeho zväzu a Osmanská ríša. Cieľom tejto vojny bolo usporiadať územné požiadavky krajín Bаlkánskeho polostrova. Vojna sa stala cieľom politických záujmov ďalších európskych krajín. Bulharsko bolo povzbudzované Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Víťazstvo Bulharska vo vojne by viedlo k zničeniu Balkánskeho zväzu a tým pádom by porazením Srbska mohlo Rakúsko-Uhorsko rozširovať svoje územia na Balkáne. Takáto politika sa nepáčila Rusku, ktoré bolo spojencom balkánskych národov. Druhá balkánska vojna, ktorá je v dejinách Bulharska známa ako Spojenecká vojna, bola definitívne ukončená po dvoch mesiacoch trvania. Avšak, stala sa predzvesťou tretej balkánskej vojny. Pohnútky na vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecko. Vhodná zámienka sa naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre konané neďaleko srbských hraníc. Následník trónu František Ferdinand d’Este sa ako hlavný inšpektor rakúsko-uhorskej armády zúčastnil manévrov a v ich závere navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. Dňa 28. júna 1914 bol na Františka Ferdinanda a jeho manželku počas cesty autom po sarajevskom nábreží spáchaný atentát, pri ktorom obaja manželia zahynuli. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok v priebehu jediného mesiaca rozšírenie vojny po celej Európe. Na jednej strane stáli štáty Dohody na začiatku vojny tvorenej Francúzskom, Ruskom a Spojeným kráľovstvom, ku ktorým sa neskôr pridalo Taliansko, Spojené štáty americké, Japonsko a ďalšie. Ich oponentom boli Ústredné veľmoci – Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ku ktorým sa neskôr pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalší. Vojna sa tak rozrástla do globálnych rozmerov a až do roku 1939 bola známa pod názvom Veľká alebo Svetová vojna.

Ján Cenkner mal možnosť pocítiť ničivosť prvej svetovej vojny už na prelome rokov 1914 a 1915, kedy sa na určitý čas centrom bojov medzi rakúsko-uhorskou a ruskou armádou stalo územie okresu Snina. Vtedy totiž na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu – na takzvanom haličskom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo a v novembri 1914 prenikli za Karpaty. Počas jediných bojov Svetovej vojny na území dnešného Slovenska, boli ruskou armádou obsadené východoslovenské mestá Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Snina, Stropkov a Svidník. Boje v Karpatoch prebiehali počas celej zimy až do mája 1915, kedy sa až v súvislosti s nemeckým protiútokom podarilo Rakúsko-Uhorsku zatlačiť ruskú armádu späť za Karpaty.

Rakúsko-Uhorsko bolo tvorené Rakúskym cisárstvom a Uhorským kráľovstvom a keďže tieto dve krajiny boli spojené osobou panovníka a spoločným ministrom zahraničia, financií a vojny, tak armáda tejto monarchie sa označovala ako cisársko-kráľovská armáda. Bojaschopní muži odišli na front. Civilné obyvateľstvo sa muselo postarať o to, aby polia boli i naďalej osievané a obrábané. Armáda vyžadovala mäso a obilie. Kone boli zrekvírované, za pluh nebolo čo zapriahať. Chudoba v regióne bola na sklonku Svetovej vojny nemerateľná.

Povolávací rozkaz neminul ani dospievajúceho roľníckeho chlapca Jána Cenknera. A tak sa Ján ešte ako neplnoletý ocitol sa na bojisku Veľkej vojny. Informácie o priebehu vojny sa medzi obyvateľmi regiónu šírili iba ústnym podaním. Ľudia teda boli ako-tak informovaní o dianí na frontoch, ale nemali dostatok informácií o osudoch svojich bojujúcich otcov a synov. Po odchode Jána Cenknera z Hámrov a jeho nástupe do armády nastalo ticho. O jeho osude na bojiskách Svetovej vojny vieme málo. Na konci vojny sa po bojoch v blízkosti francúzskeho mesta Verdun dostal do zajatia. Stalo sa tak dňa 9. októbra 1918.

Légie a vznik Česko-Slovenska

V časoch Veľkej vojny bolo územie dnešného Česka súčasťou rakúskej a územie dnešného Slovenska súčasťou uhorskej časti dualistickej monarchie v období od 1867 do 1918 známej pod názvom Rakúsko-Uhorsko. V rakúskej časti monarchie boli všetky snahy o zrovnoprávnenie českého národa už v zárodku potierané. Privilegovanú časť obyvateľstva tu tvorili Nemci. Predstaviteľmi privilegovanej časti uhorského obyvateľstva boli Maďari. Tí myšlienku akýchkoľvek národnostných menšín vrátane Slovákov žijúcich na území Uhorska celkovo odmietali. Práva a snahy ostatných národov žijúcich v monarchii, ktoré túžili po samourčení, neboli počas celej jej existencie uznané. Národné prejavy akéhokoľvek druhu boli perzekuované. V Rakúskej časti monarchie bola za jediný úradný jazyk považovaná nemčina, v Uhorskej časti monarchie ním bola maďarčina.

Po vypuknutí Veľkej vojny nikto netušil, aký dlhotrvajúci, vyčerpávajúci a najmä ničivý konflikt  bude táto vojna – horšia než ktorákoľvek vojna predtým, predstavovať. V čase jej vypuknutia sa mnoho Čechov a Slovákov nachádzalo z prevažne sociálnych, politických, či náboženských dôvodov mimo územie monarchie. A práve títo, často národne uvedomelí jednotlivci sa pod tlakom vízie oslobodenia českého a slovenského národa spod vlády Nemcov a Maďarov, usilovali o možnosť bojovať proti Rakúsko-Uhorsku.

Prakticky ešte v roku 1914 sa v rámci ruskej armády sformovala česká jednotka známa pod názvom Česká družina o sile štyroch rôt. Tvorilo ju 620 československých dobrovoľníkov, medzi ktorými sa nachádzalo 16 Slovákov. Išlo o prvú československú jednotku na strane dohodových mocností. Členovia jednotky boli využívaní prevažne ako prieskumníci disponujúci znalosťou rakúsko-uhorskej armády a dorozumievacieho jazyka. Jednotka sa v prieskumoch a bojoch osvedčila a v krátkom čase sa k nej pridávali ďalší dobrovoľníci a taktiež českí a slovenskí zajatci, sústredení v ruských zajateckých táboroch. V roku 1916 bola vďaka mimoriadnym úspechom a zásluhám Česká družina pretvorená na štandardnú vojenskú jednotku – Československý strelecký pluk. Ruské velenie povolilo nábor nových členov z radov Čechov a Slovákov a tak sa do jednotky hlásili stovky, či skôr tisíce vojakov, najmä z prostredia zajateckých táborov. Československý strelecký pluk bol čoskoro premenovaný na 1. československý pluk a v krátkej dobe sa utvoril i 2. československý strelecký pluk. V roku 1917 boli oba tieto pluky zlúčené do Československej streleckej brigády. Krátko po vyhlásení Februárovej revolúcie v Rusku vznikol základ pre vytvorenie 3. československého streleckého pluku. Československá strelecká brigáda disponujúca troma plukmi bola presunutá do oblasti ukrajinského Zborova, kde sa v bojoch vyznamenala a získala si tak sympatie ruskej Dočasnej vlády. Ruská armáda sa pod vplyvom revolúcie nachádzala v štádiu prepukujúceho rozkladu, čo umožnilo vznik Československého armádneho zboru o sile dvoch divízií. Po Veľkej októbrovej revolúcii, počas ktorej sa boľševici násilne zmocnili vlády a zvrhli demokratickú Dočasnú vládu, Československý armádny zbor vyhlásil neutralitu voči vnútroštátnym pomerom a vplyvom v Rusku. Úlohou príslušníkov Československého armádneho zboru bolo prejsť územím Ruska do Vladivostoku, odkiaľ mali byť lodnými transportmi presunutí na západný front. Sovietska armáda prejavila voči predstaviteľom Československého armádneho zboru otvorené nepriateľstvo, a tak si Česi a Slováci museli cestu do Vladivostoku vybojovať. Počas ťažkých bojov sa im podarilo ovládnuť skoro celú transsibírsku magistrálu. Počas bojov sa dozvedeli o vzniku Česko-Slovenskej republiky. Ale situácia nebola jednoduchá a ich postup priamočiary. Do vlasti sa dostali až lodnými transportmi v roku 1920.

Vo Francúzsku vznikla česká jednotka prakticky hneď na začiatku vojny. Tvorilo ju približne 300 dobrovoľníkov. Bola vytvorená v rámci Cudzineckej légie, kde bola zaradená do práporu s označením C, 2. pochodového pluku. Podľa pozdravu „Nazdar!“ bola nazývaná ako „Compagnie Nazdar“. V roku 1914 bola „Rota Nazdar“ nasadená do bojov v Champagni, o rok neskôr v Arrasi, kde po ťažkej bitke prakticky zanikla. V celej francúzskej Cudzineckej légii slúžilo v rokoch 1914 až 1918 približne 600 slovenských a českých dobrovoľníkov. V roku 1916 sa predstaviteľom československého zahraničného odboja Tomášovi Garrigue Masarykovi a Milanovi Rastislavovi Štefánikovi podarilo u francúzskej vlády dosiahnuť predbežnú dohodu týkajúcu sa vytvorenia československého vojska vo Francúzsku. Ešte v roku 1917 bol francúzskou vládou udelený súhlas k vytvoreniu česko-slovenského vojska vo Francúzsku. Následne došlo k zostaveniu česko-slovenskej brigády o sile najskôr dvoch, neskôr až štyroch plukov.

Z množstva vojnových zajatcov českej a slovenskej národnosti na území Talianska vzniklo československé vojsko. Stalo sa tak po rokovaniach Česko-Slovenskej národnej rady s talianskou vládou v jari v roku 1918. Česi a Slováci tvoriaci toto vojsko sa zúčastnili napríklad aj ťažkých bojov na Piave, kde z dôvodu nečakaného čiastočného obkľúčenia utrpeli citeľné straty. Po vzniku Česko-Slovenska boli československé jednotky vlakovými transportmi odoslané do vlasti.

Dňa 25. októbra 1918 sa k Česko-Slovenskej legionárskej armáde vo Francúzsku prihlásil aj vojak Ján Cenkner. Za legionára bol oficiálne vyhlásený dňa 17. novembra 1918. Dňa 23. decembra 1918 bol vytvorený 23. česko-slovenský strelecký pluk spadajúci pod Veliteľstvo pechoty 5. česko-slovenskej divízie. K 9. rote tohto pešieho streleckého pluku, ktorému velil Georges Poirée, bol zaradený i Ján Cenkner. Po vyhlásení Česko-Slovenskej republiky boli česko-slovenskí legionári stiahnutí z frontu a vlakovým transportom presunutí do vlasti. A tak sa aj Ján Cenkner po skončení Svetovej vojny dostal domov.

V časoch republiky

Po ukončení Veľkej vojny bolo územie niekdajšieho Uhorska rozdelené medzi nástupnícke štáty, medzi ktorými figurovalo i Česko-Slovensko. Avšak proces utvárania spoločnej republiky Čechov a Slovákov nemožno nazvať priamočiarym a bezproblémovým.  Dňa 16. novembra 1918 bola vyhlásená Maďarská demokratická republika, ktorá mala priniesť liberálno-demokratické reformy. Predstavitelia maďarského národa sa domnievali, že ak Slovákom a Rumunom ponúknu autonómiu a používanie samourčovacieho jazyka, podarí sa im udržať maďarský štát v historických uhorských hraniciach z doby vojne predchádzajúcej. Dňa 21. marca 1919 štátnu moc v Maďarsku prevzala komunistická strana, ktorá ustanovila Maďarskú republiku rád, na čele ktorej stála vláda proletariátu. V apríli 1919 sa maďarská armáda pokúsila dobyť Slovensko a Sedmohradsko, čím vyvolala vojnu medzi Česko-Slovenskom a Rumunskom. Počas tejto vojny sa Maďarom na krátky čas podarilo obsadiť časť východného a južného Slovenska a podľa vzoru Maďarskej republiky rád tu vytvorili Slovenskú republiku rád s diktatúrou proletariátu na jej čele. A keďže išlo o odtrhnutie časti Slovenska od českých krajín, opätovné získanie a pripojenie Maďarmi obsadeného slovenského územia vstúpilo do histórie pod názvom maďarsko-česko-slovenská vojna alebo zjednodušene boje o Slovensko.

Jednotky legionárov, ktoré dorazili do Česko-Slovenska z Francúzska a Talianska boli v roku 1919 nasadené do bojov s maďarskou armádou. Vojnou vyčerpaný Ján Cenkner, ktorý slúžil v 23. streleckom pluku 1. česko-slovenskej divízie vo Francúzsku, pokračoval teda v bojoch proti Maďarom, ktorí sa so zbraňou v ruke pokúšali pripraviť Slovákov o budúcnosť Slovenska. Prichádzajúci legionári patrili medzi vycvičených, uniformovaných a navyše vyzbrojených frontových vojakov, pred ktorými mali Maďari už počas prvých útokov veľký rešpekt. Slovenská republika rád ako bábkový štát plne kopírovala maďarské vzory – počnúc súdmi, štátnou správou, armádou a končiac výškou miezd zamestnancov. Po ústupe maďarskej armády sa tento bábkový režim de facto zrútil. Ján Cenkner bol veľmi rád, že krátka existencia Slovenskej republiky rád v dobe od jej vzniku dňa 16. júna 1919 do jej zániku dňa 7. júla 1919 žiadnym výrazným spôsobom nezasiahla do života obyvateľov jeho rodnej obce. Po demobilizácii, ktorá prebehla dňa 26. mája 1919 v Užhorode sa vrátil do Sninských Hámrov, kde mienil nájsť aspoň na krátku chvíľu po dlhú dobu odopieraný odpočinok.

Ani sa nenazdal, rok ubehol ako voda. Prišlo leto a Jánovi Cenknerovi bol doručený rozkaz, na základe ktorého bol povolaný do výkonu základnej vojenskej služby. A tak dňa 9. augusta 1920 odcestoval do Michaloviec, kde bol na základe zdravotnej klasifikácie „A“ odvedený a následne pridelený k 4. rote 28. pešieho pluku. Tu nadobudol odborný výcvik a získal funkciu nabíjača ťažkého guľometu. Po dvoch rokoch vojenskej služby bol dňa 30. septembra 1922 preložený do zálohy.

Istý čas pôsobil ako zamestnanec štátnych lesov v Mukačeve. Dnes sa toto mesto nachádza na Ukrajine, no v tej dobe sa nachádzalo na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola súčasťou vtedajšej Česko-Slovenskej republiky. Po čase sa vrátil do rodnej obce. Tu sa rozhodol ostať a pracovať, založiť rodinu, vychovávať deti. V tom čase už v Sninských Hámroch žilo niekoľko rozrastajúcich sa rodín Cenknerovcov. A tak ako bývalo zvykom, rodiny s najpočetnejším priezviskom zvykli disponovať rôznymi prídomkami. Napríklad Jánov najstarší brat Štefan získal prídomok „Kráľ“. I v súčasnej dobe je tento prídomok v podaní „Cenkner – Kráľ“, prípadne „Cenknerová – Kráľka“ medzi obyvateľmi obce stále živým prídomkom. Dnes už nikto presne nevie, ako k tejto prezývke Štefan prišiel. Pravdepodobne ju získal po skončení prvej svetovej vojny. Traduje sa, že nejaký skutočný kráľ podal Štefanovi ruku. Akékoľvek okolnosti a detaily týkajúce sa tejto vznešenej udalosti žiaľ do dnešných dní upadli do zabudnutia. Prezývky alebo lepšie povedané prídomky slúžili ako pomôcka pri rozlišovaní príslušníkov určitých mnohopočetných rodov spoločného mena. Ján Cenkner si napriek skutočnosti, že sa neskôr stal otcom desiatich detí, nevyslúžil žiadnu. Oženil sa v roku 1929. Za manželku si vzal Jozefinu Vaceľovú, ktorá sa postupne stala matkou jeho piatich synov – Alberta, Jozefa, Jána, Gustáva a Emila Cenknera – a šiestich dcér – Paulíny, Anny, Kataríny, Heleny, Alžbety a Jozefíny.

Nastupujúcu Veľkú hospodársku krízu sa mladej rodine podarilo prežiť aj vďaka získanému štatútu legionára, ktorým Ján Cenkner disponoval a v čase prvej Česko-Slovenskej republiky sa na túto skutočnosť patričným spôsobom prihliadalo. Jeho službu v česko-slovenskej légii ocenili i predstavitelia štátu, za dôkaz čoho by bolo možné považovať medailu za službu v česko-slovenskej légii vo Francúzsku, ktorá mu bola v medzivojnovom období udelená.

Napriek tomu, že bývalí legionári boli uprednostňovaní pri výbere na posty štátnych úradníkov a v rámci kompenzácie im boli udeľované rôzne výhody, práce v našom beztak chudobnom regióne bolo málo a v ťažkých dobách hospodárskej krízy sa bolo potrebné vedieť obracať. V jeho do dnešných dní dochovanej pracovnej legitimácii sa nachádzajú odtlačky pečiatok vtedajších zamestnávateľov, medzi ktorými v čase medzi dvoma svetovými vojnami nachádzame napríklad tieto – Josef Riedrich / Stakčín; Správa stát. Lesů Kamenice / Polesní Huta; Zemplínske lesné hospodárstvo / úč. spol. ; Jan Penzenstadler a Spol. / Lesnípodnikatelé / Siňak; Juraj Potucký / obchodník / Beňatina; Josef Tomeš / Medzilaborce; Karla Josefa Škody / Správa velkostatku / Medzilaborce Slovensko, Vyšnorybnický lesný závod s. s r. o. ; Pavel Diller / vyrobateľ dreva / Medzilaborce; Heinrich Blum / Stakčín; Latorica lesní manipulace / Paseky Siňak – Šuric; L. Schiffer a E. Atlas / Drevovyrabateľstvo – Holzproduktion / Snina; Heinrich Singer / Snina; Jos. Procházka, Praha / Výroba dřev. Uhlí: Medzilaborce; Henrik Singer / výroba dreveného uhlia / Snina (Slovensko); Chaim Freier / Medzilaborce; Adolf Rosenberg / Holzhändler / Michalovce; D. Graubert / výroba dreva a drev. Uhlia / Humenné. Dva pracovné záznamy sa nachádzajú bez odtlačku pečiatky, obsahujú iba podpisy zamestnávateľov  – Wilhelm Graubert; Wilie Mantel. Okrem toho je zo záznamov zrejmé, že s prestávkami bol zamestnávaný v Mukačeve a v Poľane pri Svaľave na vtedajšej Podkarpatskej Rusi. V pracovnej legitimácii nachádzame i odtlačok okrúhlej pečiatky s nápisom Čs. státní dětský domov v Mukačeve.

Ďalšie vojnové konflikty

V jari 1939 bola budúcnosť Slovenska opäť ohrozená. Vojaci maďarskej armády po obsadení Karpatskej Ukrajiny nerešpektovali východnú hranicu Slovenského štátu a pokračovali v obsadzovaní východných častí okresov Snina a Sobrance. Tento konflikt vstúpil do histórie pod názvom Malá vojna. Je známe, že do boja proti maďarským agresorom boli povolaní aj legionári v zálohe, ale dnes už nevieme s istotou povedať, či sa týchto bojov zúčastnil aj Ján Cenkner. V čase, keď Maďarom bolo Nemcami ponechané územie na východe Slovenska, ktoré stihli do vyhlásenia prímeria obsadiť, štátna hranica prechádzala medzi Malým a Veľkým Sninským kameňom. V blízkosti tejto hranice držali neskôr hliadku maďarskí žandári s dlhými kohutími perami zastoknutými v klobúkoch. Obyvatelia Zemplínskych Hámrov, ktorí zvykli chodiť naprieč Vihorlatskými lesmi na návštevy príbuzných do Remetských Hámrov, boli počas tejto cesty žandármi zastavovaní a kontrolovaní.

V jeseni 1939 vypukla ďalšia vojna, ktorá zasiahla svet neuveriteľnou intenzitou a ničivosťou. Od tejto chvíle sa o niekdajšej Veľkej alebo Svetovej vojne uskutočnenej v rokoch 1914 až 1918 začalo rozprávať ako o prvej a o nasledujúcej vojne s omnoho katastrofickejšími následkami, ako o druhej svetovej vojne. Ján Cenkner na bojiská tejto vojny už povolaný nebol a časy vojny prežil v rodnej obci. V tom čase, ako vyplýva z odtlačkov pečiatok v jeho pracovnej legitimácii pracoval pre nasledujúce subjekty – Zemplínske lesné hosp. úč. spol. / Lesný úrad; D. Graubert / zužitkovanie dreva, výroba dreveného uhlia / Humenné, Slovensko; Priemyselná a obchodná úč. spol. / Lesná manipulácia / Jablonka – Világy; Veľkoobchod s drevom / Michalovce; Priemyselná a obchodná úč. spol. / Strážske / Lesná manipulácia Vyš. Oľka; Ján Mlej / obchod s drevom a dreveným uhlím / Vyšná Radváň.

Na sklonku druhej svetovej vojny – v čase, keď sa dozvedel o tom, že do obce čoskoro vkročí sovietska armáda, rozhodol sa spáliť legionársku uniformu. Ešte pred prechodom frontu tak skutočne učinil. Po tomto skutku vzal na rameno pušku a z obce utiekol. Možno dal vtedy na rady ustupujúcich Nemcov, ktorí slovenské obyvateľstvo vystríhali pred prichádzajúcimi Rusmi. Vtedy sa rozprávalo o tom, že vraj zastrelia všetkých chlapov, ktorí majú nejaké vojenské skúsenosti. Preto sa dedo príchodu Rusov obával. Vtedy sa mnoho Hámorčanov schovávalo v okolitých lesoch, zdržiavali sa najmä v lokalite nazývanej „Chyžka“ nachádzajúcej sa pod Sninským kameňom. V tomto priestore si dokonca vykopali zemľanky, v ktorých istý čas pobývali. Až po prechode frontu sa obyvatelia obce odvážili vrátiť sa do svojich príbytkov…

Deda si žiaľ osobne nepamätám, no z detstva si pamätám pána Kotusa, ktorý bol jeho kamarátom – spolubojovníkom a nakoniec aj česko-slovenským legionárom vo Francúzsku. Na ruke mal vytetovaný maďarský znak hovoriaci o ich spoločnej príslušnosti k rovnakej jednotke armády bývalej monarchie. Vravel mi, že zo Zemplínskych Hámrov boli v légiách celkovo šiesti chlapi. Babka spomínala na to, že Nemci napriek tomu, že rozpútali vojnu, si k obyvateľom obce zachovali ľudský prístup. Hladným deťom pochádzajúcim z chudobnejších rodín dávali v čase vojny najesť. Pri naberaní polievky načierali naberačkou až na dno, aby vychudnutým deťom dopriali čo najviac mäsa. Deťom okrem toho zvykli z času na čas darovať aj nejaký ten cukrík alebo kúsok čokolády. Takýmto prístupom k obyvateľstvu sa nemohli pochváliť Maďarmi obsadené obce nachádzajúce sa hneď vedľa vo východnej časti okresu. Maďarská arogancia a tvrdé postoje voči miestnemu obyvateľstvu sa stali povestnými. Rusi pri prechode frontu ničili a rabovali. Možno to bolo spôsobené práve tým, že prvú líniu tvorili najmä trestanci, ale to nič nemení na skutočnosti, že sa to tak skutočne dialo. Stará mama ďalej spomínala na chvíľu, keď počas prechodu frontu ukladala plačúce dieťa k spánku, prišiel za ňou Rus a povedal, že keď dieťa nestíchne, tak ho zastrelí. Dedo sa v tom čase schovával v okolitých lesoch. Boli to pohnuté časy. Deda sa to síce netýka, ale babka mi raz rozprávala o tom, že počas vojny videla ponad obec prechádzať nemeckých vojakov idúcich v sprievode s ťavami.  Na každej ťave viseli dve drevené debny. Kráčali smerom k lokalite „Chyžka“, naspäť sa vracali s nenaloženými ťavami. Nechcelo sa mi tomuto rozprávaniu veriť, preto som sa jej opýtal, že skade vie, ako taká ťava vyzerá. Odpovedala mi, že ťavu videla na obale amerických cigariet. Myslela cigarety značky Camel. Popri ťavách vraj kráčali zranení vojaci a celé to pôsobilo dojmom, akoby cieľom pochodu mal byť lazaret. Pôvodná „chyžka“ pri Bystrom potoku dnes už nestojí. V týchto miestach bola neskôr postavená poľovnícka chatka, ktorú pri schádzaní zo Sninského kameňa s pokračovaním v smere na Sninské rybníky nie je možné minúť. Počas vojny bola v obci zriadená nemecká škola. Rusi sa po prechode frontu pýtali, prečo hámorské deti chodili do nemeckej školy? Babka mi vravela, že deti v nemeckej škole dostali okrem patričnej starostlivosti navyše aj oblečenie a obuv. Tak asi preto…“

Jozef Pavlík

Po skončení vojny Ján Cenkner pôsobil na rôznych pracoviskách. V dochovanom pracovnom preukaze sa nachádzajú odtlačky pečiatok jeho vtedajších zamestnávateľov – Štefan Sojčák / lesný manipulant / Kamenica n. Cir. ; Zemplínske lesné hospodárstvo / úč. spol. / národná správa / Snina; Vojenské lesy / polesie / Kamienka; Hora / družstvo lesného hospodárstva s r o / Bratislava / manipulačný závod Humenné; Vojenská lesná správa Kamienka / podnik. Riad. voj. Lesov a majetkov / Kamenica n. / Cir.; Vojenské lesy / polesie / Topoľa; Dukelský lesný priemysel / národný podnik / závod Humenné / ťažobný obvod Remetské Hámry; Vojenská lesná správa Topoľa / podnikové riaditeľstvo / vojenských lesov a majetkov / Kamenica n. Cir.

Spomienka pretrváva

Ján Cenkner zomrel dňa 23. decembra 1969. Jeho manželka Jozefina zomrela dňa 5. februára 1995 vo veku nedožitých 85 rokov. V priestore záhrady boli po dlhých rokoch od jeho smrti objavené zvyšky spálenej uniformy, medzi ktorými sa nachádzal aj čiapkový odznak česko-slovenskej légie vo Francúzsku.

Vtedy pred prechodom frontu počas druhej svetovej vojny Ján Cenkner spálil prakticky všetko, čo sa týkalo jeho pôsobenia v česko-slovenskej légii vo Francúzsku. Okrem uniformy spálil všetky svoje fotky v uniforme, ďakovný list za službu v légii a všetky doklady. Odložil si iba jediné potvrdenie pre prípad, keby sa náhodou časy zmenili a bolo potrebné službu v légii niekedy v budúcnosti dokazovať. Okrem toho sa po legionárovi zo Zemplínskych Hámrov zachovala jedna medaila a čiapkový odznak. Iba malá kôpka spomienkových predmetov pripomínajúca osudy človeka stojaceho na pozadí mnohých vojnových konfliktov v dejinách minulého storočia. Česť jeho pamiatke!

Spracovali: Mgr. Ján Bocan a Jozef Pavlík