Spisovateľ Juraj Šebo je autorom úspešnej série spomienkových kníh, v ktorej po dekádach spomína na život v minulosti. Počnúc Krízovými tridsiatymi rokmi a Turbo miléniom končiac, jeho knižná séria disponuje množstvom autobiografického materiálu a navyše je okorenená svojským inteligentným humorom. Pri písaní venuje pozornosť i ďalším zaujímavým témam, ako napríklad Bratislavskému korzu, Parku kultúry a oddychu, či histórii Budmeríc. Zvláštnu pozornosť venoval taktiež osobe Ernesta Rosina, ktorého poznal osobne a dnes je prakticky jedným z posledných žijúcich pamätníkov, ktorí sa s Rosinom skutočne poznali.
V roku 2013 bola vydaná kniha s názvom Vojnové štyridsiate roky, v ktorej sa Šebo o Rosinovi zmieňuje iba okrajovo, ako o priateľovi svojho otca. Píše:
V mojom súkromnom rebríčku ozajstných hrdinov je na prvom mieste Ernest Rosin, rodák zo Sniny. Patril medzi našich známych. Pamätám si ho po vojne, ako náruživého hráča kartovej hry zvanej šnapser, ktorú hrával s otcom a jeho priateľmi. Okrem kariet miloval kone. Pravidelne sa zúčastňoval pretekov klusákov, ktoré boli v tom čase veľmi obľúbené. Patril medzi jazdeckú špičku a chodili sme na neho pozerať do Petržalky. Pri pohľade na jeho športové výkony by nikoho nenapadlo, že tento šťúply chlapík patril medzi hŕstku tých, ktorým sa podarilo utiecť z koncentračného tábora Oswienčim. Tento husársky kúsok sa mu podaril v máji v roku 1944. Utiekol spolu s Poliakom Czieslawom Mordowiczom. Utiekli z kameňolomu, kde sa tri dni schovávali pod skalami. Patril medzi prvých, ktorí priniesli svedectvo stále váhajúcej verejnosti o systematickom vyvražďovaní židovského obyvateľstva. To bolo proti všetkým zásadám, ktoré hlásal monsignore Tiso: „Základným princípom kresťanskej viery je nerozdeľovať rodiny – tejto zásady sa budeme držať, keď budeme posielať židov do ich nových domovov.“ Dokázal, že Tiso klamal, alebo esesáci nečítajú prezidentské prejavy.
Ernest Rosin počas klusáckych závodov…
O štyri roky neskôr, v roku 2017, vychádza o Rosinovi samostatná knihu s názvom Útek z pekla, ktorá zachytáva najpodstatnejšie časti Rosinovho života, vrátane deportácie v Snine, umiestnenia v koncentračnom tábore, úteku z Osvienčimu, spísania protokolov a vypovedania pred súdom vo veci obžaloby bývalých väzniteľov. Uvedenie knihy do života sa konalo v rodisku Ernesta Rosina – v Snine, koncom roku 2017. Dnes je možné povedať, že Útek z pekla nie je jedinou knihou o Ernestovi Rosinovi, ktorú Juraj Šebo napísal. O rok neskôr, teda v roku 2018, publikuje prepracované a doplnené vydanie knihy, tentokrát s názvom Ja som tam bol… Kniha bola oproti tej predchádzajúcej doplnená priehrštím Šebových vlastných spomienok na Rosina, fragmentmi spomienok pamätníkov a množstvom nových fotografií a informácii.
Tým, že Juraj Šebo píše o Rosinovi, vysiela impulz smerom k bádateľom na poli regionálnej histórie, ktorí podané informácie začali overovať a po prípadných ďalších informáciách začali pátrať. V publikáciách sa objavujú pasáže pochádzajúce z Rosinových originálnych výpovedí, ktoré sú zaznamenané a uložené v Múzeu holokaustu v Spojených štátoch amerických. V jednej takejto pasáži sa objavuje informácia o tom, že Rosin krátko po príchode do koncentračného tábora musel so svojimi spoluväzňami vykopať veľkú jamu, ktorá neskôr poslúžila ako hrob pre telá splyňovaných obetí. Mŕtve telá bolo potrebné naložiť na káru, priviesť k jame, nahádzať dnu, posypať vápnom a zahádzať hlinou. „Keď sa niektorí väzni zdráhali túto činnosť vykonávať, esesáci ich do krvi zbili. Môj priateľ Kerer zo Sniny sa pokúsil uniknúť týraniu a utiecť. Jeden esesák ho na mieste, priamo pred našimi očami, zastrelil“, spomína Ernest Rosin na jednej z nahrávok, ktoré po sebe zanechal. Do neuceleného zoznamu deportovaných a následne zavraždených židov zo Sniny tak pribudlo meno Kerer. Kto to bol? Stretol sa niekedy niekto z čitateľov s týmto menom?
V knihách Juraja Šeba má pozorný čitateľ možnosť natrafiť aj na ďalšie mená, ktoré určitým spôsobom súvisia práve so Sninou. Spomeniem napríklad meno Aladár Juhás. Tesne potom, ako Rosin s Mordowitzom po úteku z tábora smrti prekročili slovenskú hranicu, boli zaistení slovenskými žandármi a eskortovaní na výsluch do Spišskej Novej Vsi. Juraj Šebo píše:
V súdnej budove Rosin zbadal známeho rodáka zo Sniny, Aladára Juhása. Tento ich v podstate zachránil. Poradil im, aby sa priznali, že sú židia, ktorí chodia po dedinách a kupujú zlato a valuty. Na dôkaz toho, dostali od tamojších židov tri doláre, aby žandári mali čo nájsť. V dôsledku tejto zmeny ich odovzdali na finančné riaditeľstvo do Liptovského Mikuláša ako „valutových pašerákov“, dokonca boli dočasne prevezení ešte do Kežmarku. Vo väzení museli stráviť ešte niekoľko dní, kým za nich tamojšia židovská náboženská obec nezaplatila pokutu 10 000 korún. Boli slobodní. Auschwitz bol za nimi. Osud im daroval to, za čo mnohí zaplatili životom.
Aladár Juhás pravdepodobne nebol sninským rodákom, ako to Šebo uvádza, ale bol to človek, ktorý v období prvej Československej republiky dlhodobo pôsobil ako jeden z celkovo siedmych zamestnancov okresného úradu v meste. V Snine začal pracovať ešte v roku 1919, v čase slúžnovského úradu a pravdepodobne tu pôsobil až do roku 1939, kedy po vzniku Slovenského štátu maďarské vojská obsadili počas takzvanej Malej vojny územie sninského okresu na východ od Sniny, kvôli čomu okres Snina zanikol a jeho neobsadený zvyšok bol pripojený k okresu Humenné. Úradníci zo zaniknutého úradu si teda museli nájsť inú prácu, kvôli ktorej Sninu s vysokou pravdepodobnosťou opustili. V tomto momente nemáme o danom človeku žiadne ďalšie informácie. Opäť, ak by niekto z čitateľov disponoval poznatkami týkajúcimi sa osoby Aladára Juhása, dopomohol by k doplneniu chýbajúceho kamienka do mozaiky histórie Sniny.
Juraj Šebo vo svojich knihách o Rosinovi spomína taktiež meno Jozef Ondriáš. Bol to človek, ktorého Rosin po úspešnom úteku z koncentračného tábora a príchode na Slovensko stretol v Bratislave. Ondriáš ponúkol Rosinovi ubytovanie, zabezpečil falošné doklady a našiel prácu. Počas oslobodzovania Bratislavy však hrdinským činom – v snahe zachrániť sovietskeho vojaka, prišiel o život. Pripomeňme si, že dnes už vďaka informáciám od Stanislava Šimčíka, nadšenca pre regionálnu históriu z Ovčieho vieme, že Jozef Ondriáš bol synovcom rímskokatolíckeho farára Martina Ondriáša, rodáka z Ovčieho, ktorý dlhé roky pôsobil ako správca fary v Snine. Tu vychovával synovcov a netere po bratovi Štefanovi, ktorý našiel smrť na jednom z bojísk prvej svetovej vojny. Jozef Ondriáš by si iste za vykonané činy zaslúžil i najvyššie ocenenie udeľované ľuďom, ktorí svojim počínaním zachránili životy židov v čase druhej svetovej vojny – Spravodliví medzi národmi. Doposiaľ však nemáme informáciu o tom, že by ho niekto na toto prestížne ocenenie in memoriam nominoval…
Na záver som si dovolil zaradiť aj minirozhovor s Jurajom Šebom, ktorému sme položili tri otázky:
– Čo ťa viedlo k napísaniu dvoch kníh na rovnakú tému?
– Prvá verzia knihy, pojednáva len o úteku, je tam len málo o mojich stretnutiach s Rosinom, ktoré som s ním v mladosti zažil. Bol pre mňa vzorom ako sa dajú prežiť ťažké chvíle života aj so štipkou optimizmu.
– V čom vidíš hlavný význam a prínos spisovania príbehov o neznámych hrdinoch?
– Slovensko má veľa zabudnutých hrdinov, o ktorých svet nevie. Dnešný svet hrdinov je plný celebrít, ktorých jedinou zásluhou je, že sa dokázali ukázať na prvej stránke Nového času. Tí praví hrdinovia netúžia po sláve, Rosin nikdy o sebe nenapísal knihu, to čo spravil považoval za správne, o čom netreba príliš hovoriť. Aj v tom spočívala jeho veľkosť.
– Mieniš aj v budúcnosti venovať pozornosť téme Rosin, prípadne máš niečo k téme, čo odpublikované nebolo alebo túto tému považuješ za vyčerpanú?
– Ak by sa objavili nové fakty okolo Rosina, rád by som to uviedol v najbližšom vydaní knihy. Vyhľadal ma švédsky režisér Bo Peerson, ktorý sa špecializuje na tému extrémizmu a antisemitizmu. Prejavil záujem nakrútiť dokument o Rosinovi, tak uvidíme…
Autori textu: Mgr. Ján Bocan a Ing. Juraj Šebo