V roku 1933 bola v Snine založená expozitúra meštianskej školy v Humennom, ktorá disponovala piatimi triedami umiestnenými v troch prenajatých budovách (u obchodníka Rosina, u hostinského Müllera a v barákoch miestnej píly). Školské pomery boli vďaka neutešenému finančnému stavu obce veľmi úbohé. Z dôvodu, že škola nemala vlastnú budovu a taktiež potrebné vybavenie, nachádzala sa v stave, že nebola schopná splniť svoje poslanie. K 31. decembru 1935 dosiahla výška obecného dlhu čiastku 354 692 Kč. Obec sa dostala do stavu, kedy nebola schopná splácať ani istinu, ani úrok. Obecné prirážky k dani z prenájmu tvorili až 200 percent, prirážky z ostatných daní až 350 percent. V tej dobe tu navyše dochádzalo k systematickej agitácii zo strany rusínskych činiteľov vedúcej k sústavnému porušťovaniu slovenského obyvateľstva.
V apríli 1936 navštívili meštiansku školu v Snine zástupcovia Ministerstva školstva a národnej osvety, ktorí žiadali o nápravu nemožných pomerov. Predstaviteľom sninskej samosprávy neostávalo nič iné, ako žiadať o udelenie finančnej podpory zo štátnych zdrojov. Po odoslaní rôznych žiadostí o udelenie subvencie bola zo Sniny vyslaná skupina na čele s okresným náčelníkom Pavlom Koričánskym, ktorej kroky viedli priamo na ministerstvo školstva. Úlohou delegácie bolo pozvať ministra Emila Frankeho, aby sa na vlastné oči prišiel presvedčiť o nemožnom stave školstva v Snine. Franke návštevu Sniny prisľúbil s tým, že dátum návštevy ešte dodatočne upresní. Začiatkom mája 1936 minister školstva oznámil, že Sninu a sninský okres navštívi deň pred otvorením Masarykových škôl v Humennom, teda 13. júna 1936.
Pani Eva Lozinská rodená Pokorná (1926) si spomína na to, ako bola vyslaná spolu s ďalším chlapcom – rovesníkom Milanom Rogozom na návštevu Ministerstva školstva do Prahy, kde odetá v slovenskom kroji odovzdala ministrovi Frankemu neveľký darček. Bolo to v dobe, kedy mesto nemalo žiadne peniaze, preto predstavitelia samosprávy vybrali práve túto dvanásťročnú dievčinu, ktorá ako dcéra vtedajšieho prednostu železničnej stanice v Snine nemusela platiť za jazdu vlakom. Rodičia chlapca, ktorý ju doprevádzal, pracovali taktiež na železnici. V Prahe sa dlho nezdržali, išli tam prakticky iba na otočku. Spolu s nimi šiel aj Evin otec, František Pokorný. Ten si musel pred cestou poriadne naštudovať, ako sa taký kroj správne oblieka.
Franke byl velmi překvapený, jak statné jsou v Snině děvčata. Ale když jsem řekla, že jsem vlastně „Češka“, byl trošku zklamaný, že nejsem „pravá sninská dívka“. Pak řek, že když tam jsou tak pěkně rostlé děti a šikovné, to se do té Sniny bude muset dojet podívat.
Eva Lozinská (1926)
Sninská delegácia na návšteve u Emila Frankeho v Prahe.
Dňa 13. júna 1936 o pol druhej popoludní už Sninčania netrpezlivo očakávali príchod ministra Frankeho. Pri hasičskom domčeku nachádzajúcom sa pri vstupe do mesta bola postavená slávobrána vyzdobená ihličím. Okresný náčelník Pavel Koričánsky, školský inšpektor Imrich Hajtáš a vedúci notár Ladislav Szeghy v aute okresného úradu očakávali príchod ministra na hranici okresov Snina a Humenné. V Snine ministra očakával slávnostný jazdecký oddiel odetý v národnom kroji a oddiel cyklistov. Emil Franke došiel so značným oneskorením v doprovode prednostu ministerstva školstva a národnej osvety Júliusa Balla, humenského okresného náčelníka Vojtecha Kováča, krajského poslanca Jozefa Styka a niekoľkých ďalších.
Na privítanie zaznela skladba s názvom „Slavnostní sbor“ od Bedřicha Smetanu v podaní speváckeho zboru učiteľov sninského okresu, po ktorom nasledovalo služobné hlásenie starostu obce. Za sninský okres delegáciu privítal okresný náčelník, za učiteľov školský inšpektor a za rusínsky národ krajinský poslanec Gejza Horňák. Spevácky zbor učiteľov zaspieval „Mnohaja lita“ a ministrovi bola odovzdaná kytica. Nasledovali pozdravy predstaviteľov cirkví a predstavenie zástupcov jednotlivých úradov a ústavov v meste. Člen obecného zastupiteľstva František Pokorný predniesol žiadosti obce Snina.
Minister vo svojej odpovedi rečníkov uistil, že odstráneniu školských nedostatkov bude venovať zvýšenú pozornosť. Následne si prezrel niektoré z miestností štátnej ľudovej a štátnej meštianskej školy. Prezrel si taktiež výstavku žiackych ručných prác. Na výstave bol privítaný správkyňou ľudovej školy Líviou Müllerovou a žiackym tamburášskym zborom vedeným učiteľkou Ľudmilou Krátkou. Minister ostal milo prekvapený a výkon mladých muzikantov pochválil. Zo Sniny odišiel na prehliadku škôl v okrese.
Žiacky tamburášsky zbor v prítomnosti školského inšpektora Rudolfa Mereša, učiteľa Ladislava Hegyiho a škôldozorcu povereného správou ľudovej školy v Snine Imricha Hajtáša, niekedy v polovici 30. rokov minulého storočia.
Na záver iba pre informáciu – pojmom tamburáš sa označuje človek hrajúci na brnkacom hudobnom nástroji. Termín bol pôvodne odvodený od balkánskeho ľudového brnkacieho hudobného nástroja nazývaného tambura alebo tamburica. Tamburášsky krúžok školopovinných v Snine, ako znel originálny názov miestneho tamburášskeho zboru, bol založený v školskom roku 1933/1934.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan