Hovorí sa, že vlasy sú korunou krásy. Každý človek ich túži mať zdravé, lesklé a husté. Úprava vlasov sa časom menila a dnes si už máloktorá z nás vie predstaviť, že po svadbe by si mala svoju ozdobu ukrývať. Pre ženy v minulosti platili určité zásady. Keďže vlasy boli symbolom ženskosti a zmyselnosti, vydaté ženy si na verejnosti museli vlasy zakrývať, aby pre mužov nepredstavovali pokušenie. Svoje vlasy si museli zapletať do vrkočov alebo drdolov a skrývať pod šatkou, alebo čepcom. Pokrývky hlavy sa upravovali podľa miestnych zvyklostí. Z tohoto dôvodu sa aj mníšky, ako nevesty Kristove strihali a nosili pokrývky hláv.
V našom regióne nosili ženy vlasy vyčesané hladko dozadu. Pokrývka hlavy bola účelná. V zime chránila pred chladom a v lete pred slnkom. Spodné čepčeky a šatky nosili aj na noc. Chránili účes, aby nebolo nutné česať vlasy každý deň. Účes musel vydržať po dobu jedného týždňa. Väčšiu možnosť pri výbere účesov mali slobodné dievčatá. Záležalo na tom, z akej vrstvy pochádzali. Základom účesu boli jeden alebo dva vrkoče a cestička stredom hlavy. Účesy boli zdobené farebnými stužkami a kvetmi, ženy si ich zhotovovali samé. Aj účesy mužov podliehali móde. V 18. storočí si zaplietali vlasy do viacerých vrkôčikov, neskôr po vynájdení „mašinky“ si chlapi dávali vystrihať zátylok a dlhšie vlasy ostávali na temene.
Zaujímavá bola aj starostlivosť o vlasy. Na umývanie sa používalo mydlo a rôzne byliny. Účesy sa fixovali masťou, slaninou, alebo pivovou a cukrovou vodou. Z rozprávania starších je známe, že vlasy sa umývali len príležitostne. Dedinské ženy si upravovali vlasy doma a tie tvorivejšie vytvárali odvážnejšie kreácie.
Dievčenský účes pred birmovkou.
Inak tomu bolo na pánskych dvoroch. O účesy panstva sa starali komorné. Obľúbené boli honosné účesy. U žien nechýbali lokne a rôzne ozdoby. Na vytvarovanie vlasov sa požívali horúce železné kliešte. V 20. rokoch minulého storočia začali nosiť krátke vlasy aj ženy a objavili sa aj rôzne preparačné prostriedky. Muži to mali jednoduchšie. Ešte v 18. storočí nosili vlasy posplietané do vrkôčikov, po vojne sa už dávali strihať na krátko. Ženy až v medzivojnovom období začali nosiť krátke vlasy.
V Snine nosili krátke vlasy vzdelané a pokrokové ženy, najmä učiteľky.
Funkciu sninského obecného holiča vykonával Štefan Frimmer (1895-1943). Po prvej svetovej vojne sa z Choňkoviec priženil do Sniny, založil si tu rodinu. Z piatich synov zaúčal remeslu svojho druhorodeného syna Františka, ktorý už ako dvanásťročný spolu s otcom a povestným holičským kufríkom v ruke navštevoval nielen sninské domácnosti, ale aj domácnosti v okolitých dedinách. So svojimi kamarátmi – živnostníkmi rád hrával karty v krčme u žida Grünsteina. Traduje sa, že jedného dňa vyhral väčšiu sumu a domov nedošiel. Ráno ho našli utopeného tvárou dole v Ciroche. Nie je jasné, či došlo, vo vtedy neosvetlenej Snine k nešťastnej náhode, alebo ho niekto násilne pripravil o výhru.
Sninskí živnostníci – stojaci na ľavej strane Štefan Frimmer so svojim dvanásťročným synom Ferkom.
Pokračovateľom holičského remesla sa stal František Frimmer (1929-2015). Po znárodnení, po vzniku Komunálnych služieb pracoval ako holič spolu s Rudolfom Vykukalom (1908-1974) v holičstve na Leninovej ulici. Neskôr boli jeho spolupracovníkmi pán Ľudovít Barna (1932-2003) a Štefan Kovaľ (1943-2006).
František Frimmer pri každodennej práci.
Súťaž holičov – Ľudovít Barna, František Frimmer a Štefan Kovaľ.
Dedinské ženy v Snine nosievali pokrývky na hlavách aj v povojnovom období. Jednou z mála žien v Snine, ktoré si dodnes zachovali klasický účes „do koňte“ je Mária Bajusová rodená Ondiková (1936).
Vlasy sa na hladko upli šnúrkou na tyle a rozdelili sa na dva pramene. Každý prameň sa osobitne zakrútil a preložil do vodorovnej osmičky s koncami dole. Koňťa sa obtočila šnúrkou a uviazala a upevnila pomocou niekoľkých „harnadlí“ – kovových drôtov v tvare dnešných sponiek.
Mária Bajusová (1936)
Po roku 1948 sa ženy zapájali do výrobného procesu a účesy si vyžadovali odbornú starostlivosť. Jednou z prvých kaderníčok v Snine bola Oľga Galandová (1934). Nie je síce rodená sninčanka, ale Snina sa jej stala domovom.
Oľga Galandová, jedna z prvých kaderníčok v Snine.
Stále vitálna pani zaspomínala na svoje začiatky:
Pochádzam z dediny pri Sobranciach. Po vojne neboli v našom kraji možnosti uplatnenia sa. Moja sesternica bola kaderníčkou, tak ma nahovorila, aby som bola kaderníčkou. Po skončení učňovskej školy v Michalovciach sme pracovali spolu. Na dedine v tých časoch nebol dostatok práce pre dve. Kamarátka, ktorá pracovala v banke v Snine, ma nahovorila, aby som to skúsila, že v Snine je voľné miesto v novootvorenom kaderníctve. Tak sa mojim prvým miestom pôsobenia stalo kaderníctvo ma Leninovej ulici, oproti potravinám „U Nevoľníka“. V tom čase mojimi učnicami a neskôr kolegyňami boli Katarína Ondicová (1941), Mária Gribaninová (1944), Berta Brunovská (1947-2013) a Mária Haburajová (1947-2002).
Oľga Galandová (1934)
Spoznávate ich?
S rozvojom závodu Vihorlat v Snine vzrástol počet obyvateľov a tým pádom aj záujem žien o kadernícke služby. V dome u Dr. Hoffmanna vzniklo nové kaderníctvo a žiadané boli aj nové účesy. V tomto čase som absolvovala dvojtýždňové školenie vo Valašskom Meziříči u vtedajšieho kráľa československých kaderníkov Gerharda Matuschku, kde som sa naučila nový štýl „fúkanú“. Mojou stálou odvážnou zákazníčkou bola pani Soňa Fechová, ktorá s noblesou prezentovala moje výtvory počas môjho pôsobenia“.
Oľga Galandová (1934)
Soňa Fechová ako modelka.
Určite si mnohí pamätajú na Máriu Gavronovú rodenú Dzidovú (1947), ktorá si zaspomínala na časy kaderníctva v dome u Dr. Hoffmana:
Boli to krásne časy. Spomínam si na kolegyňu Eriku Ledižinskú (1944) z Kraslíc. Naučila som sa od nej okrem nových štýlov úpravy účesov aj profesionálnemu prístupu k práci, ako bola hygiena na pracovisku, dochvíľnosť a úcta k zákazníkom. Doba bola úžasná, myslelo sa aj na ženy v okolitých dedinách. Pravidelne sme s kolegyňami (Jolana Tomášová, Anna Andrejčíková, Kveta Pisáková) dochádzali na vysunuté pracoviská do Uble, Uliča či Pčoliného.
Mária Gavronová (1947)
Holičsvo v dome doktora Gabriela Hoffmanna.
Koncom 60-tych rokov vzniká na Sídlisku I. nové kaderníctvo a holičstvo na rohu v bytovom dome. Najprv v spoločných, neskôr v oddelených priestoroch. Začínali tu aj nové kadernícke posily Mária Kičová (1949) a Ľudmila Božidarová (1948). K tomuto kaderníctvu sa viaže jedna zaujímavá udalosť. V roku 1969 v Snine, na začiatku svojej hudobnej dráhy, vystúpila skupina Prúdy. Jej frontman Paľo Hammel si v tomto kaderníctve nechal pred koncertom upraviť svoje neposlušné kučery. Veľký prevrat nastal po neskoršom otvorení polyfunkčnej budovy komunálnych služieb na Sídlisku II. Rozmanitosť a pestrosť dámskych i pánskych účesov si vyžadovala množstvo tvorivých rúk. Humenské odborné učilište v tých rokoch zásobovalo komunálne služby stále mladšími absolventkami.
Oľga Galandová (na pravej strane) s tímom mladých kaderníčok. Pamätáte si na tú svoju?
Hore z ľavej strany: Mária Chalachanová, Mária Rutrichová, Magda Sentivanová, Emília Štofíková, Ružena Aľušíková, Margita Novobilská – Kovaľová. Dole zľava: Mária Karľová, Iveta Kertesová, Jana Litová, Monika Andrejčíková. Nedá mi nespomenúť aj ďalšie – Viera Lajtárová, Jana Bončíková, či Mária Šalachová. Vlasy dodnes vyjadrujú identitu a postoj človeka. Sú symbolom každej doby a kaderník je svojim spôsobom umelcom, ktorý dotvára osobnosť človeka.
Autorka textu: Daniela Fridrichová