Kolorovaním sa chápe proces ručného farbenia fotografií. Táto metóda bola na prelome 19. a 20. storočia populárna natoľko, že v danej dobe boli zakladané samostatné firmy špecializujúce sa na výrobu kolorovaných fotografií. Technológia kolorovania si vyžadovala remeselnú zdatnosť spojenú s presnosťou, hlavne pokiaľ išlo o detaily. Za pomoci rôznych šablón, kefiek, štetcov a vatových tampónov boli na plochu čiernobielych fotografií nanášané vodové alebo olejové farby, ktorých úlohou bolo vdýchnuť život do monochromatického záberu. Neskôr sa v procese kolorovania uplatnili pastelové tyčinky, ktorými sa pôvodná predloha prakticky prekryla natoľko, že výsledný produkt bolo možné označiť za plnohodnotné umelecké dielo. Za zlatý vek ručne farbených fotografií by sme mohli označiť obdobie rokov 1900 až 1940. Kolorované fotografie boli najpopulárnejšie najmä u strednej vrstvy obyvateľstva. Dnes by sme dobové kolorované fotografie mohli označiť za predmet záujmu rôznych múzeí, zberateľských inštitúcii i súkromných zberateľov.
Prvé známe kolorované pohľadnice týkajúce sa mesta Snina vznikli v roku 1916 zásluhou miestneho židovského obchodníka Henricha Rochlitza. Rochlitz bol prakticky prvým človekom, ktorý sa pohľadnicovou tvorbou v danej dobe v Snine vôbec zaoberal. Dnes môžeme iba hádať, či vyobrazenia, ktoré sa na starých pohľadniciach nachádzajú, sám fotografoval alebo tu vtedy nejaký fotograf pôsobil. Najpravdepodobnejšie to bolo tak, že renomovaného fotografa bolo potrebné do Sniny pozvať. Pohľadnice boli tlačené a pravdepodobne i následne kolorované v prešovskej tlačiarni, ktorej svetlotlačovú prevádzku – prvú vo vtedajšom Uhorsku, založil známy fotograf a tlačiar Karol Divald. Rochlitz v celom procese výroby mohol vystupovať ako nakladateľ, ktorý mohol maximálne nechať jednotlivé druhy vydávaných pohľadníc očíslovať. Dnes nevedno koľko kusov tvorilo ucelenú sériu. V súčasnosti vieme povedať, že prvé tri pohľadnice boli venované vyobrazeniam vlakovej stanice, kostola a vojenského cintorína z obdobia prvej svetovej vojny.
Henrich Rochlitz sa vydávaniu pohľadníc s vyobrazeniami rôznych častí mesta venoval i po vzniku Česko-Slovenska, ale pohľadnice z jeho neskoršej produkcie kolorované neboli. Ťažko povedať, či kolorované zábery postupne stratili na atraktivite alebo sa kolorovanie čiernobielych záberov stalo po vzniku republiky nepomerne drahším. Pohľadnice spolu s rôznymi inými vecami, ktoré by sme dnes určite našli v bežnom papiernictve, ponúkal na predaj vo svojom obchodíku, ktorý stál v blízkosti rímskokatolíckeho kostola. Život Henricha Rochlitza podobne ako životy väčšiny členov sninskej židovskej obce, vyhasol v plynovej komore koncentračného tábora.
Pohľad na železničnú stanicu.
Pohľad na rímskokatolícky kostol.
Pohľad na vojenský cintorín z prvej svetovej vojny.
S príchodom a rozvojom farebnej fotografie stratilo ručné farbenie fotografií akékoľvek opodstatnenie. V súčasnej dobe, kedy zaznamenávame veľký boom v oblasti informačnej techniky, máme sa možnosť stretnúť s určitými postupmi pri úprave fotografií, v prípade ktorých je možné obrazne konštatovať, že ostali zachované ešte zo začiatku 20. storočia. Pokiaľ konverziu z farebnej fotografie na čiernobielu je možné uskutočniť prostredníctvom jednoduchého grafického editora, opačný proces – prevod odtieňov sivej do farebného spektra nie je taký jednoduchý, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Je veľmi potešiteľné, že novodobému kolorovaniu starých čiernobielych záberov týkajúcich sa prevažne histórie Sniny, sa začal zaoberať fotograf Ján Bogner mladší. Nakoľko ide o tvorivý proces, ktorý si určite zasluhuje štipku pozornosti, rozhodli sme sa mu položiť niekoľko otázok, na ktoré nám ochotne odpovedal.
Čo ťa viedlo k odhodlaniu venovať svoj čas a pozornosť kolorovaniu čiernobielych fotografií?
Stálo sa to náhodou. Chcel som vidieť svojho obľúbeného spisovateľa Howarda Phillipsa Lovecrafta (1890 – 1939) vo farbe. Keďže mojim koníčkom je fotografovanie, rozhodol som sa tento môj záujem rozšíriť aj o kolorovanie fotografií.
Na základe čoho si vyberáš námety?
Námety si vyberám prevažne z histórie Sniny a okolia, z obdobia prvej a druhej svetovej vojny a kolorujem i fotky, ktoré mi jednoducho na prvý pohľad padnú do oka.
Akým spôsobom sa prevádza čiernobiela fotografia do farby?
Celé sa to realizuje cez grafický program, v ktorom si dané vyobrazenie rozdelím na jednotlivé plochy napríklad tráva, pokožka, drevo a podobne. Potom si pre jednotlivé položky väčšinou od oka namiešam farby, zodpovedajúce danému objektu. Pre jednu farbu používam viac odtieňov, aby bol výsledok čo najviac realistický. Originál fotografie si v hlave, hneď na začiatku práce predstavím vo farebnej podobe a ňou sa riadim počas celého výrobného procesu. Potom začína ručné maľovanie, a rôzne techniky pridávania farieb.
Podľa čoho vieš určiť, o akú konkrétnu farbu na čiernobielej fotke ide?
Tmavé odtiene na fotke, bývajú väčšinou modré, červené, čierne.
Musí mať človek k takejto práci nejaké špeciálne vybavenie alebo predpoklady?
Stačí počítač, základne znalosti o fotografovaní, ale hlavne chuť učiť sa a niečo nové vyskúšať.
Ako dlho trvá prerobenie jednej fotografie?
Sú to približne dve hodiny čistého času. Ale samozrejme všetko záleží od danej fotografie.
Musí fotografia spĺňať nejaké kritéria alebo je možné prerobiť akúkoľvek fotku?
Prerobiť je možné každú fotografiu, ale keď má príliš malé rozlíšenie je na nej veľa šumu, alebo je rozmazaná, tak nemôžeme očakávať zázraky.
Ukážka čiernobielej a kolorovanej fotografie manželov Štefana Curka a Márie Curkovej, rodenej Jelovej z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami.
Ako sme uviedli v úvode článku, technológia kolorovania si v minulosti vyžadovala remeselnú zdatnosť, presnosť a zmysel pre detail. Proces kolorovania v súčasnosti sa oproti procesu spred sto rokov v zásade až tak veľmi nezmenil. Je pravda, že manuálne činnosti ponechávame minulosti a budúcnosť patrí práci za počítačom. No tak ako v minulosti, tak i v súčasnosti je možné na kolorovanie pozerať ako na určitý druh umeleckej činnosti. Je možné povedať, že súčasná doba síce v tomto smere ponúka rovnosť príležitostí, no na druhej strane je potrebné uviesť, že nie úplne každý človek dokáže ponúkanú príležitosť patrične využiť. Ako sa zvykne hovorievať – šikovným ľuďom patrí svet a v prípade kolorovania najmä tým trpezlivým s umeleckým cítením.
Autori článku: Ján Bocan a Ján Bogner