V období medzi dvoma svetovými vojnami žil v Snine človek menom Gustáv Frank. Pracoval ako jeden zo siedmych zamestnancov okresného úradu v Snine, kde pracoval nepretržite od roku 1919 do roku 1939. Počas svojho pôsobenia v Snine sa aktívnym spôsobom podieľal na budovaní spoločenského a kultúrneho života v meste. Člensky sa angažoval v zboroch rôznych organizácií. Napríklad ako pokladník v Okresnom osvetovom zbore, ktorý bol v Snine založený v roku 1924, ako predseda v zbore Slovenskej ligy založenej v meste v roku 1928 alebo ako člen dozornej rady v expozitúre Roľníckej vzájomnej pokladnice otvorenej v Snine v roku 1930. Býval v dome, ktorý kedysi stál v blízkosti odbočky na výpadovku v smere na Stakčín, neďaleko železničnej stanice.
Na starého pána Gustava Franka, ktorý sa po skončení vojny presťahoval do Humenného, si zaspomínal náš humenský informátor, Marián Haľko (1943):
Dnešná Mierová ulica v Humennom vyzerala v minulosti inak. Inak sa aj volala. Pred vojnou to bola Kostolná ulica, počas vojny bola premenovaná na Hitlerovu a po vojne na Benešovu ulicu. V časti od kostola smerom ku kalvárii, približne v miestach, kde dnes sídli poisťovňa Allianz, stál predtým dom, v ktorom býval „Gusty-báči“. Takto sme ako deti volali starého pána Gustáva Franka. V tom čase ešte žili starí ľudia, ktorí mali vyštudované školy v Maďarsku a ktorí po maďarsky taktiež rozprávali. Domy na ulici boli postavené v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Gusty žil sám v jednej izbe, ktorú si prenajímal. O jeho minulosti nikto nič nevedel. Mal také bakelitové, červeno-biele rádio. Bolo veľké ako škatuľa od topánok. Nosieval ho so sebou počas prechádzok. Sadol si v parku na lavičku, rádio si oprel o rameno a rukou si ho pridržiaval pri uchu. Sedel a počúval. Ako deti sme pobehovali okolo neho, lebo kto z nás v tej dobe videl skutočný tranzistor? Bolo to v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Raz sa mi podarilo cez okno nazrieť do jeho izby. Izba vyzerala presne tak, ako keď si predstavíte izbu chlapa, ktorý žije sám. Nemal tam zvlášť upratané, na stole bola vysypaná kopa rôznych elektrosúčiastok. Zvyšok izby bol zaprataný rôznymi papiermi a dokumentmi. V dome, v ktorom si Gusty prenajímal izbu, bývali kedysi rodičia môjho otca. V tej dobe už nežili, a tak tam býval otcov brat s manželkou a ich dve sestry – jedna z nich už s manželom, druhá stále slobodná. My sme vtedy bývali v dome po maminých rodičoch, ktorý stál na tej istej ulici, prakticky iba o dva domy ďalej.
Marián Haľko (1943)
V čase kedy hudba znela len z rádií, v lepšom prípade z gramofónov, len málokto v našom regióne vedel niečo bližšie o vtedajších hudobných interpretoch. S jedným takýmto interpretom populárnej hudby sa koncom štyridsiatych rokov stretla mladučká Mária Kirňáková, rodená Bérešová (1932), čo sa jej stalo nezabudnuteľným zážitkom.
Bolo krátko po vojne. Moja staršia sestra Helenka študovala v Bratislave a bývala na priváte u našich známych. Počas jednej mojej návštevy u nej som sa ráno zobudila a cez otvorený oblok ku mne doliehal prekrásny spev. Podišla som k oknu, pootvorila som okenice a vtedy som ho zbadala. V susednej záhrade sa nachádzal vysoký štíhly mladý muž a spieval „Miluška moja, prečo ma nemáš rada?“ Pesničku som poznala z rádia. Ostala som v nemom úžase. Neskôr mi sestra povedala, že to bol známy spevák František Krištof Veselý. Býval v susednom byte. Ďalšie ráno som netrpezlivo čakala pri okne na pána v predĺženom saku módneho strihu a počas jeho rannej hlasovej rozcvičky som ho potajomky sledovala. Po príchode domov som už texty všetkých jeho pesničiek poznala naspamäť. Rozprávala som o tom kamarátkam a dozvedela som sa, že Františkovi Krištofovi Veselému s pesničkami pomáha niekto od Humenného, ale to meno som si nezapamätala.
Mária Kirňáková (1932)
Od úmrtia Františka Krištofa Veselého už uplynulo vyše štyridsať rokov, no jeho prvé ragtimy, swingy a slovenské tangá sa hrávajú dodnes. Je prvým vyštudovaným slovenským operetným spevákom. Na konte má vyše dvestopäťdesiat piesní, veď kto by nepoznal piesne ako Jaj Zuzka, Zuzička alebo Prečo sa máme rozísť?
V roku 1947 vydal František Krištof Veselý okrem Máriou Kirňákovou spomínaného tanga Miluška moja i tango s názvom Skôr než odídeš. Išlo o pieseň, ku ktorej zložil melódiu pre Máriu neznámy hudobný skladateľ pôvodom niekde od Humenného. O tomto, pre nás dovtedy neznámom skladateľovi sme sa od miestnych pamätníkov dozvedeli, že v medzivojnovom období býval v Snine, bol výborným harmonikárom, no hrával aj na iné hudobné nástroje, napríklad na saxofón. Volal sa Jozef Frank, za meno si cez pomlčku zvykol písať prídomok Zemplínsky. Dozvedeli sme sa dokonca, že otec Jozefa Franka – Zemplínskeho, Gustáv Frank vykonával v čase Slovenského štátu funkciu trestného sudcu pri okresnom úrade v Snine. Keď v roku 1939 východnú časť okresu zabrali maďarské vojská a okres Snina zanikol, zanikol aj okresný úrad. Gustáv Frank predal dom Štefanovi Jankajovi a odišiel do Humenného, kde pokračoval v práci na miestnom okresnom úrade. Rodina mala korene v Humennom. Jozef Frank – Zemplínsky neskôr dlhé roky pôsobil v Bratislave. Hrával v bratislavských putikách, v prvej polovici sedemdesiatych rokov sa dostal až do Západného Nemecka. Jedno z predstavení však predtým stihol odohrať aj v Snine.
V čase písania tohto článku sa nám podarilo skontaktovať s pánom Štefanom Frankom (1940), ktorý nám o rodine Frankovcov prezradil nasledujúce:
Jozef Frank – Zemplínsky bol mojim bratrancom. Bol o dvadsať rokov starší a stretol som sa s ním iba raz v živote. Po vojne bol niečo vybavovať v Humennom. Mňa to ako chlapca v tom čase neveľmi zaujímalo a moja prítomnosť ani nebola žiadúca. Jeho otec, Gusty báči, ako sme ho zvykli oslovovať, býval v Humennom – v podnájme, v dome po starých rodičoch Mariána Haľka. V medzivojnovom období pôsobil ako úradník v Snine, myslím, že nebol iba radovým úradníkom, ale mal aj nejakú funkciu. Klamal by som, keby som povedal, že viem akú. Po vojne pôsobil ako úradník na okresnom národnom výbore v Humennom. Začiatkom päťdesiatych rokov sa odsťahoval do Bratislavy, kde taktiež neskôr zomrel. Priezvisko Frank nie je bežným slovenským priezviskom. Moji predkovia prišli ešte v čase Rakúsko-Uhorska na územie dnešného Slovenska z Nemecka. Usadili sa v Humennom. Môj dedko Karol Frank bol remeselníkom, konkrétne farbiarom látok. Mal sedem alebo až osem detí. Jeho synovia sa rozpŕchli do celého sveta – Kanada, Spojené štáty a ja neviem kde všade ešte. Na Slovensku ostali žiť iba strýko Gustáv a môj otec Štefan. Z jeho troch dcér iba jedna ostala v Humennom, druhá odišla do Prahy a tretia zakotvila v Budapešti. Môj bratranec Jozef Frank – Zemplínsky, na ktorého som veľmi hrdý, sa dostal so svojou kapelou až do Západného Nemecka, kde ostal žiť a kde ho zastihol infarkt a na Slovensko sa viac nevrátil. Kontakt s ním sme veľmi neudržiavali, bola doba, aká bola…
Štefan Frank (1940)
Jozef Frank – Zemplínsky sa narodil 4. septembra 1920 v Humennom. Obdobie detstva a rannej mladosti prežil v Snine. V Humennom získal základy hudobnej teórie a hry na klavír a harmoniku. Neskôr si osvojil i hru na husle. V roku 1942 sa rozhodol pre dráhu profesionálneho hudobníka. V období rokov 1946 až 1949 pôsobil v slovenskom rozhlase, kde sa vypracoval sa na externého sólistu. Spolu so svojou kapelou popularizoval slovenskú tanečnú pieseň a rozširoval estrádny žáner. Postupne sa vypracoval na jedného z najlepších swingových interpretov na Slovensku. Neostal iba pri hraní, ale pôsobil aj ako hudobný skladateľ. Vytvoril množstvo hudobných kompozícií, ktoré sa právom radia do zlatého fondu tanečnej a populárnej hudby. Spolupracoval najmä s Františkom Krištofom Veselým, ktorý bol jeho dobrým priateľom. Asi najznámejšou skladbou, ktorú Jozef Frank-Zemplínsky skomponoval a ktorú František Krištof Veselý naspieval, bolo tango s názvom Skôr než odídeš. Skladba sa svojho času stála natoľko populárnou, že bola následne vydaná aj v maďarskej a nemeckej verzii. Je o nej možné smelo povedať, že časom zľudovela. Jozef Frank-Zemplínsky zomrel dňa 6. januára 1974 v Mníchove.
Autori textu: Mgr. Ján Bocan a Daniela Fridrichová