Retrospektíva

Smútočné oznámenie

Smútočné alebo takzvané úmrtné oznámenia vojakov nemeckej armády z čias druhej svetovej vojny patria jednoznačne k neoddeliteľným prvkom spomienok na toto smutné obdobie. V zberateľskej rovine sa tieto predmety žiaľ nepovažujú za zvlášť cenné artefakty. Pre orientáciu, jednotlivé kúsky takýchto oznámení sa na internetových portáloch a zberateľských burzách predávajú v rozmedzí približne od 5€ do 20€. Samozrejme, že cena môže byť oveľa vyššia v prípade, že ide napríklad o oznámenie, ktoré patrilo nejakému známemu hrdinovi. Iný prípad môže nastať, ak sa v aukcií stretnú záujemcovia, ktorým by takýto artefakt obohatil a zvýšil hodnotu ich zbierok a to už akýmkoľvek spôsobom. Redaktori Retrospektívy disponujú niekoľkými takýmito úmrtnými oznámeniami týkajúcimi sa padlých vojakov. Všetky sa samozrejme viažu na územie sninského okresu z čias bojových operácií v jeseni roku 1944. Pred nedávnom som sa začal o tieto úmrtné oznámenia trochu viac zaujímať. Skúšal som sliediť po internetových aukciách, aby som tak mohol aj ja natrafiť na nejaký zaujímavý kúsok viažúci sa k mestu Snina. Úplnou náhodou som však natrafil na zmienky o dvoch vojakoch nemeckej armády, ktorých spolu spájala jediná vec a to „Kóta 404“ !

Ludvik Diem a Herbert Humula

Obe mená vojakov spája s naším regiónom smutný osud. Obaja totiž zahynuli na rovnakom mieste a to na „Kóte 404“. V kartotéke padlých nemeckých vojakov sa o vojakovi Ludvikovi Diemovi dozvedáme nasledujúce:

Meno: Ludvik
Priezvisko: Diem
Dátum narodenia: 15. apríl 1924
Miesto narodenia: Vöhringen
Vek: 20
Dátum úmrtia: 6. november 1944
Miesto úmrtia:  Snina, Slovensko, Kóta 404
Miesto pochovania: vojenský cintorín Hunkovce
Hodnosť: Gefreiter (slobodník)
Jednotka: Gebirgsjäger (horskí strelci)
Vyznamenania: Železný kríž 2. triedy

Žiaľ, toto sú len základné informácie o vojakovi Ludvikovi Diemovi. Naopak pri vojakovi Herbertovi Humulovi sa podarilo vypátrať rozsiahlejšie a zároveň oveľa zaujímavejšie poznatky z jeho ešte detských čias. V kartotéke padlých nemeckých vojakov sa o Herbertovi Humulovi dozvedáme nasledujúce údaje:

Meno: Herbert Karl Anton Maria
Priezvisko: Humula
Dátum narodenia: 22. máj 1925
Miesto narodenia: Viedeň
Vek: 19
Dátum úmrtia: 5. november 1944
Miesto úmrtia: Snina, Slovensko, Kóta 404
Miesto pochovania: vojenský cintorín Humenné
Hodnosť: Unteroffizier (rotný/poddôstojník)
Jednotka: –
Vyznamenania: –

Na rakúskom internetovom portáli s názvom „Menschen Schreiben Geschichte“ (Ľudia píšu históriu) sa nachádza príspevok Dr. Eva-Marie Glatzovej, prostredníctvom ktorého opisuje históriu svojej rodiny. Dr. Glatzová sa narodila v roku 1949 a je zároveň blízka príbuzná zomrelého vojaka Humulu. Je dcérou jeho sestry a teda babička Dr. Glatzovej je matka vojaka Humulu. Svoju starú mamu stihla pred jej smrťou vyspovedať a v publikovaných zápiskoch tak nachádzame viaceré zmienky o našom vojakovi. Dovolím si teda čitateľom predostrieť tie najzaujímavejšie z nich:

Herbert Humula sa narodil vo Viedni, kam sa jeho matka Anna presťahovala v roku 1905 kvôli povýšeniu jej otca Antona (Herbertov dedo). Ten bol vysokopostaveným vojenským veliteľom. Po skončení prvej svetovej vojny však prišiel o svoj prácu, postavenie a uznanie. Vďaka tomu, že mal vyštudované právo, stal sa administratívnym riaditeľom krajského viedenského súdu. Anna sa neskôr stala učiteľkou na strednej škole. Rodina vojaka Humulu tak bola celkom dobre zabezpečená a krízu po rozpade monarchie v medzivojnovom období prežila dobre.

Herbert navštevoval tri roky katolícke gymnázium vo Viedni. Ako študent vynikal v umeleckých predmetoch. V dvanástich rokoch začal písať básne, prózy a dramatické texty, ktoré sa zachovali dodnes v školskom archíve. Venoval sa klasicko-romantickej tradícií a jeho básne niesli názvy ako „Večer“, „Lavína“, „Potok“, „Smútok“ …

Herbertovi rodičia boli orientovaní skôr apoliticky a konzervatívne. S nástupom nacionálneho socializmu sa stávali čoraz viac nacistickými oponentmi. Hlavnú úlohu v tomto procese mohol zohrať určitý druh občianskeho ignorovania tzv. „hnedých košieľ“.  V čase rakúskeho anšlusu v marci 1938 spomína Anna (Herbert mal vtedy trinásť rokov) ako sedela celá rodina doma a všetci plakali.

Herbert musel čoskoro nato zmeniť školu a začal navštevovať tzv. akademické gymnázium –  jedna z najtradičnejších škôl vo Viedni. Dňa 28. apríla 1938 boli všetky cirkevné školy pod nátlakom zatvorené. Zároveň viac ako 40% študentov bolo vyhodených zo školy, pretože to boli Židia.

Na akademickom gymnáziu, tak ako na všetkých ostatných školách, sa vyučovanie uskutočňovalo v duchu nacionálneho socializmu. Herbert bol tak vystavený násilným rozporom. V každom prípade sa zdá, že atmosféra v jeho škole mala naňho silný vplyv. Niektoré z jeho básní z prvých rokov vojny sú silne ovplyvnené nacistickým jazykom a myšlienkami, ako napríklad báseň s názvom „Wir Ostmarkdeutsche“ a ďalšou s názvom „Sieg“ po tom, čo nemecké vojská pochodovali do Paríža. Okrem iných sa v archíve školy zachovala aj Herbertova báseň s názvom „Smútok“.

Herbert Humula – Smútok

Mlčky okolo mňa a predsa výrečne,
ako prameň ktorý k opilstvu pozýva,
ako hlas ktorý mi cestu odkrýva,
ako trávnik ktorý ma pokojom nazýva.

Obloha ktorá sa nado mnou dvíha,
slnko ktoré mojim svetom svieti,
muška ktorá v ligotavej žiare svetielko zasvieti,
vznešené ticho k modlitbe pozýva.

Hlboká rana bolestivo blkoce,
lebo všetko vädne a kvitne.
Ticho okolo mňa, len moja duša narieka,
chlad v srdci aj keď slnko svieti.

V roku 1943, hneď po maturite, dobrovoľne vstúpil do armády Wehrmachtu. Je pravdepodobné, že tak učinili viacerí jeho spolužiaci. Jeho impulzom k tomuto rozhodnutiu bolo, že sa chcel zúčastniť boja proti bezbožnému boľševizmu. Jeho matka bola prísne proti tomu, no žiaľ nacistická propaganda na školách bola silnejšia ako jej výchova.

Počas jeho pôsobenia v nemeckom Wehrmachte je známe, že slúžil v delostreleckom zbore rovnako ako jeho otec a dedko. Dlhý čas pôsobil v Olomouci. V jari 1944 navštevoval kurz dôstojníkov zálohy v Znojme, po ktorom bola jeho jednotka nasadená v Karpatoch.

Dňa 5. novembra 1944 padol v Snine na východnom Slovensku. Osudným sa mu stal priestrel hrude a chrbta v priamom boji. Pochovaný bol spočiatku na vojenskom cintoríne v Humennom, no neskôr boli jeho ostatky exhumované a prenesené na vojenský cintorín v Hunkovciach, kde sa v pamätnej knihe cintorína nachádza aj jeho meno. V zápiskoch Dr. Glatzovej sa okrem iného nachádza aj výpoveď sestry nebohého vojaka. Tá prerozprávala to, ako si pamätá na situáciu, keď k ním domov došiel oznam o jeho úmrtí:

Keď môj brat padol, prišiel k nám vrchný  strážnik SS, zubatá lebka, nemecký pozdrav, Heil Hitler, a vraví: „Drahá pani Humulová, chcel by som vám zablahoželať. Váš syn padol v boji na čestné miesto pre ľudí, za vodcu a za vlasť. No a samozrejme, že v miestnom kostole bude za vášho syna odslúžená pohrebná omša.“ Bolo pre nás samozrejmosťou, že sme sa s mamou zúčastnili tejto omše aj napriek neúctivým pohľadom miestnych paničiek.

Ako sa zvykne hovorievať, vojna nie je dobrodružstvom a smrť nechodí po horách…

Hľadanie kóty 404

Po objavení všetkých predchádzajúcich informácií som dostal nápad, že by bolo možno zaujímavé identifikovať v blízkosti Sniny čo najpresnejšie miesto, kde určite nepadli len títo dvaja nemeckí vojaci. Pri úmrtných oznámeniach, ale aj v kartotékach padlých nemeckých vojakov, sa často stretávam s dosť presným označením miesta, kde konkrétny vojak padol. Dokonca mnohokrát takéto oznámenie obsahuje aj názov danej kóty. Keďže výška kopcov na mapách sa úmerne menila vekom a zdokonaľovaním kartografických systémov, je možné predpokladať, že kóta 404 má na mapách v dnešnej podobe zaznamenanú inú nadmorskú výšku, ale určite nie s veľkým rozdielom.

Kóta 396 (Kuršina)
V bezprostrednej blízkosti Sniny v časti Sninské rybníky sa nachádza kóta 396 (Kuršina). V nemeckých mapách z časov druhej svetovej vojny mohla byť teoreticky táto kóta zakreslená ako kóta 404, keďže jej nadmorská výška sa najviac zo všetkých okolitých kopcov približuje k výške 404 metrov nad morom. Podľa sovietskych vojenských máp sa bojová operácia obsadenia Sniny mala konať v dvoch smeroch, a to obchvatom mesta zo severnej a južnej strany. Podľa týchto máp je teda zrejmé, že kóta 396 (Kuršina) sa nachádzala priamo v miestach nemeckej obrany. Na vrchole kóty 396 (Kuršina) sa nachádza rozsiahly systém bunkrov a zákopových línií, čo svedčí o tom, že toto miesto sa v minulosti stalo skutočne miestom nejakej vojenskej operácie.

Tu je však potrebné si uvedomiť, že v priestore kóty 396 (Kuršina) prebiehali veľmi intenzívne boje už počas prvej svetovej vojny. Dôkazom toho je i vojenský cintorín na susediacej kóte s názvom Giglovo. Počas bojov v druhej svetovej vojne na našom území vojaci často využívali zákopové opevnenia z čias bojov v rokoch 1914/1915. Dôkazom tohto môjho tvrdenia je zápis v povojnových memoároch generálmajora Gladkova, ktorý si po zdolaní pohoria Nastas a priblížení sa so svojou jednotkou k Stakčínu zapísal: „…Divízia zaujala úsek, na ktorom sa v prvej svetovej vojne nachádzali v obrane vojská ruskej armády generála Brusilova. Na tomto úseku sa zachovala línia bývalých zákopov, v ktorých sa nachádzali nábojnice, medené kotlíky a iné predmety z vojny…“.

S istotou by sme však kótu 396 (Kuršina) mohli priradiť k danej svetovej vojne jedine po nejakom, povedzme povrchovom archeologickom prieskume. Nálezy zo dna bunkrov, napríklad objavené nábojnice, by nám mohli pomôcť pri identifikácii časového obdobia a armády, ktorá vykonávala pohyb v tomto priestore.

Kóta 415 (Rovienky)
V poradí druhá kóta, kde teoreticky mohli padnúť hore spomínaní nemeckí vojaci, je kóta 415 (Rovienky). Ak by bolo možné túto kótu naozaj považovať za miesto smrti nemeckých vojakov, za zvláštnosť by sme museli považovať fakt, že v kartotékach padlých vojakov je ako mesto, respektíve obec, uvedená Snina a nie Stakčín. Vďaka nemeckej precíznosti sa často stretávam s presnou lokalizáciou miesta úmrtia, ale výnimkou nie je samozrejme ani uvedenie miesta skonu v širšom kontexte ako napríklad – padol v Karpatoch, padol na východnom fronte a podobne.

Na kóte 415 (Rovienky) sa nachádza taktiež nespočetné množstvo zákopových opevnení. Oproti vyššie spomínanej kóte 396 (Kuršina) môžeme na tomto mieste s určitosťou potvrdiť to, že na tejto kóte prebiehali boje v oboch svetových vojnách. Ako dôkazy o tom nám z čias prvej svetovej vojny slúžia viaceré fotografie vojakov práve z tejto kóty, publikované aj v tomto elektronickom časopise. V prípade druhej svetovej vojny je kóta 415 (Rovienky) v sovietskych mapách dokonca zaznamenaná ako kóta 404 !!!

O spomínanej kóte sa vo svojich povojnových memoároch taktiež zmieňuje generálmajor Gladkov: „… Ráno 25. novembra prešla do útoku naša divízia. 31. pluk zlomil odpor nepriateľa na kopcoch severne od Stakčína a začal obchádzať tento silne opevnený uzol. 39. pluk zrazil protivníka zo západného úbočia kóty 404 a začal z juhu obkľučovať Stakčín…“

Zdalo by sa, že niet pochýb o tom, že spomínaná kóta 404, ktorá je uvedená v kartotéke padlých nemeckých vojakov, je kóta s dnešným označením 415 (Rovienky) alebo by to mohla byť dokonca aj kóta 403 v jej tesnej blízkosti, no v skutočnosti tomu tak nie je !!!  

Kóta 404 (Vysoká)
Spočiatku som si bol takmer istý tým, že kóta 404, po ktorej pátram a na ktorej padli nemeckí vojaci, bude s najväčšou pravdepodobnosťou v dnešnej podobe kóta 415 (Rovienky). V tomto mojom názore ma veľmi utvrdili aj sovietske mapy a memoáre generálmajora Grečka, kde je kóta 404 zaznačená a zároveň v textoch spomínaná. Keďže sa považujem za amatérskeho historika uznávam, že tento úsudok by bol veľmi nesprávny a to kvôli maličkému detailu, s ktorým je nutné pracovať hneď od začiatku takéhoto, povedzme amatérskeho teoretického výskumu. Tým detailom a asi najdôležitejším poznatkom, ktorý je potrebný k presnému určeniu kóty 404, je samozrejme v tomto prípade dátum úmrtia nemeckých vojakov. 

Útok sovietskej armády na kótu 415 (Rovienky) v západnej časti obce Stakčín, ako aj pokračovanie útoku v smere na Sninu, prebehlo dňa 25. novembra 1944 rovnako, ako aj oslobodenie týchto miest. Nemeckí vojaci padli na kóte 404 dňa 5. a 6. novembra 1944, čiže oveľa skôr ako sa vyskytla bojová činnosť na prvých dvoch spomínaných kótach. Kótu 415 (Rovienky) a kótu (396 Kuršina) tak môžeme definitívne vyradiť zo zoznamu teoretických miest, kde skonali títo dvaja nemeckí vojaci. Na tomto mieste som sa ešte pohrával s myšlienkou, že títo vojaci mohli zahynúť aj počas ruských bombardovacích náletov. Tie sa však podľa dostupnej literatúry odohrali v Stakčíne okolo 7. októbra 1944, čo je zase ďaleko pred dátumom úmrtia nemeckých vojakov a navyše z výpovede Herbertovej sestry sme sa dozvedeli, že vojak padol v priamom boji, preto možno aj túto teóriu vylúčiť.

Začal som sa teda zaujímať o to, kde prebiehali boje v blízkosti Stakčína a Sniny v dátume čo najbližšie k smrti vojakov. Na prelome októbra a novembra zvádzali jednotky 4. ukrajinského frontu 1. gardovej armády prudké boje v priestore obcí Topoľa, Starina a Príslop. Ruské vojsko sa pomaly približovalo k Stakčínu. Nemecká obranná línia bola v tomto čase situovaná na čiare kóty 656 (Magura), 548 (Maňov), kóty 494 (Javorovec), chotára Chotina, …

Na dnešných turistických mapách som preto zaostril pohľad na túto nemeckú líniu a snažil sa na tejto čiare nájsť kótu s približnou výškou 404 metrov nad morom. Na moje veľké prekvapenie som hneď natrafil na kótu 404 s názvom (Vysoká), ktorá sa dokonca aj na súčasných mapách nachádza presne 404 metrov nad úrovňou mora. Táto kóta sa nachádza v tesnej blízkosti kóty 548 (Maňov) o ktorej viem, že sa v jej priestore zvádzali urputné boje a nachádzajú sa tam dodnes viditeľné stopy po silne opevnených nemeckých pozíciách.

Kóta 404 (Vysoká) sa nachádza asi jeden kilometer za obcou Stakčín, po ľavej strane cesty smerom na Vodnú nádrž Starina. Keďže v tejto časti lesa som nikdy nebol, rozhodol som sa tam zavítať a zhodnotiť moje úvahy o tomto mieste priamo v teréne. Už v strmom zráze stúpania na túto kótu sa hneď pri hlavnej ceste nachádzajú pozostatky vojenských bunkrov alebo takzvaných „zemljanok“. Po strmom výstupe ma na hrebeni tohto kopca čakalo to, čo som hľadal. Boli to jasne viditeľné stopy vojny. I keď sa tu nenachádzala tiahla zákopová línia, mohol som tu pozorovať jednotlivé typy takzvaných streleckých okopov a guľometných hniezd. Okrem iného som tu spozoroval aj plytké jamy pravidelného lievikovitého tvaru, ktoré sú pozostatkami výbuchov granátov.

Podľa môjho osobného názoru je kóta, na ktorej zahynuli nemeckí vojaci, práve táto kóta 404 s názvom (Vysoká). Moja logická úvaha vraví, že všetko tomu nasvedčuje. Dátum úmrtia vojakov sa zhoduje s časom, kedy sa v priestore severne od Stakčína urputne bojovalo a navyše výška kóty 404 metrov nad morom hovorí za všetko. Ani s týmito dosť presvedčivými argumentami som sa neuspokojil a začal som pátrať trochu viac. Skúsil som sa na miesta týchto bojov zamerať z pohľadu sovietskej armády. Podarilo sa mi natrafiť na veľmi zaujímavé informácie. V priestore kóty 404 (Vysoká) padlo aj viacero ruských vojakov. Jedným z nich bol Fedor Grigorievič Lubinec.

Lubinec Fedor Grigorievič sa narodil v roku 1914 v meste Poltava na dnešnej Ukrajine. Bol veliteľom roty a gardovým poručíkom 123. horskej streleckej divízie. Padol v priestore kóty 404 a to dňa 12. novembra 1944. Okrem tohto vojaka padli v priestore kóty 404 aj ďalší traja dôstojníci sovietskej armády. Utvrdzuje ma to v názore, že s určitosťou môžem prehlásiť, že kóta 404 a jej okolie bola jednoznačne miestom, kde v urputnom boji položili svoje životy mnohí vojaci obidvoch bojujúcich strán.

Podľa sovietskych archívnych dokumentov boli všetci štyria padlí sovietsky dôstojníci pochovaní spočiatku na mieste priamo pod kótou 404 (Vysoká) v označených hroboch a to:

• Podporučík Kidalov, padol 27. októbra 1944
• Podporučík Kolesnikov, padol 8. novembra 1944
• Gardový poručík Lubinec, padol 12. novembra 1944
• Podporučík Zamarajev, padol 12. novembra 1944

Zo sovietskych archívnych dokumentov ďalej vyplýva, že po prechode frontu boli hroby vojakov číslo 1, 2 a 4 neskôr prenesené na cintorín do obce Dara a ostatky vojaka Lubinca boli neskôr exhumované a prenesené na takzvaný plukový cintorín v Starine.

Miesto smrti – „Kóta 404“

Myslím si, že v závere sa s týmto výrokom môžeme všetci stotožniť. Kóta 404 nebola len miestom, kde s najväčšou pravdepodobnosťou skonali dvaja známi nemeckí vojaci, ale kóta 404 bola miestom, kde v jeseni v roku 1944 na prelome októbra a novembra striehla smrť s plnou vážnosťou a pripravila tak o život nie jedinú ľudskú bytosť !!!

Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ
Preklad ruských dokumentov: Štefan Dinič