Letectvo v časoch druhej svetovej vojny plnilo nespochybniteľne dôležitú úlohu v boji proti nepriateľovi. Letci sa zúčastňovali bojov priamo aktívnymi bojovými úlohami a pomáhali tak v postupe pechotných vojsk alebo útočili v tyle nepriateľa a zneškodňovali rôzne obranné línie, muničné sklady, delostrelecké postavenia. Samozrejme je na tomto mieste potrebné spomenúť aj pasívne bojové úlohy, ktoré mali rovnako veľkú vážnosť pre postup armády. Išlo o prieskumné lety, sondáž terénu za nepriateľskou líniou, zásobovanie a podobne. Letecké operácie v druhej svetovej vojne neobišli ani územie nášho okresu.
Koncom septembra sa rozhoreli prudké boje v oblasti sústredenia nemeckých vojsk v Ruskom sedle. Vojská 1. gardovej armády sústreďovali v tomto smere svoje hlavné sily s cieľom prekročiť Karpaty a dostať sa k Maďarskej (Východoslovenskej) nížine. Nemecká armáda predvídala zámer sovietskeho velenia a silne sa tu opevnila. Do bojov sa na sovietskej strane zapojila aj 224. ŠAD (Šturmoviková Aviatická Divízia).
Šturmovík II–2 počas bojovej operácie.
Za desať dní bojov v oblasti obcí Ruské a Veľká Poľana uskutočnila divízia 830 bojových vzletov, zhodila 320 ton bômb, spotrebovala 11000 striel a viac ako 200000 nábojov. Dňa 7. októbra 1944 po zlepšení počasia šturmoviky divízie uskutočnili 200 bojových vzletov na podporu pozemných vojsk v oblasti Ruského sedla. Na konci dňa bol nepriateľ nútený opustiť Ruské a stiahnuť sa do obce Veľká Poľana.
Piloti šturmovikovej letky:
Stojaci z ľavej strany – Romanov Michail, Sas Alexandr, Mončenko Vladimír, Godunov Jurij, Voronin Michail, Demidov Nikolaj;
Sediaci z ľavej strany – Bludov Vasilij, Pleteň Sergej, Belickij Ivan, Kolodin Andrej
Spomienky na boje v tejto oblasti opisuje vo svojej knihe „Útok lietadiel nad Karpatami“ letec Romanov Michail Jakovlevič:
Dňa 7. októbra 1944 som vykonal dva bojové lety do oblasti obce Smolník, kde zvádzala prudké boje pozemných vojsk 1.gardová armáda s cieľom ovládnuť Ruský priesmyk vedúci cez pohorie Karpaty. Z výšin v oblasti obcí Zvala – Smolník nepriateľ viedol prudké protiútoky, snažiac sa prerušiť nástup našich vojsk v oblasti Ruské a Veľká Poľana. Druhý krát sme so skupinou šiestich lietadiel prileteli do tejto oblasti približne o 17:00 hod. Pri prílete zo severu k Cisne, kde sa v tom čase nachádzalo letecké navádzacie stanovište (APV) vedené zástupcom veliteľa 224. ŠAD plukovníkom Semenovým, sme dostali zákaz vykonať útok na zadaný cieľ. Odpoveď som počul v rádiu: „Motor-3“ (môj volací kód) vykonať útok na tento cieľ zakazujem. Naberte kurz 212 stupňov a smerujte do pôsobnosti „Guľky-1“. Rozumeli ste ma? Rozumel som. Letím do pôsobnosti „Guľky-1“. Prešli minúty dve – tri a stanica opäť ožila: „Motor-3“ ste nado mnou. Áno „Guľka-1“. Ako ma počujete? Zakývajte krídlami. Splnil som prosbu leteckého navádzača. Odpoveď mi bola predaná stanicou: „Pozor budem Vás navádzať na cieľ… Leťte priamo… A o 10 – 15 sekúnd: Obrat vľavo o 90 stupňov. Postačujúce. Cieľ je pred Vami. Malá planina na vrchole hory. Odtiaľ prudko strieľajú po našej pechote. Útočte! Automatickým pohybom ruky nakláňam svoje lietadlo do strmhlavého letu. Výška hôr je tu okolo 1000 metrov. Vidím delostrelecko-mínometné pozície, automobily, nepriateľských vojakov a dôstojníkov. Zameriavam, stlačím spúšť, vypúšťam pár rakiet, za tým dlhú dávku z kanónov a z guľometov. Lietadlo strmhlavo letí a rezko naberá rýchlosť… Do zeme 800, 700, 500, 400 metrov. Je čas! Vyberám lietadlo zo strmhlavého letu a stláčam tlačidlo automatického bombardovania. Funguje bez problémov. Na nepriateľa padajú trieštivé bomby. Moju činnosť a manéver nad cieľom opakujú postupne všetci letci skupiny – Bludov, Belickij, Kolodin, Pleteň a Ogurcov. Počujem v slúchadlách spokojného dôstojníka navádzača. Chlapíci, výborne! Presne ste zasiahli! Po strmhlavom lete a bombardovaní točím doľava, rýchlo naberám výšku a zaraďujem sa za chvost posledného lietadla. Skupina za 30 sekúnd vytvorila kruh nad cieľom z dôvodu opakujúcich sa útokov s rozostupmi medzi lietadlami 300 metrov. Dostávam sa na bojový kurz a znova strmhlavo letím z výšky 1900 metrov na cieľ. Vypúšťam dve rakety, strieľam z kanónov a z guľometov. Hneď za mnou nepriateľa atakujú moji letci. Po ôsmom nálete prosím „zem“ o povolenie ísť domov. No napriek tomu dôstojník rádio navádzania predáva prosbu pozemného veliteľstva vykonať ešte niekoľko náletov. „Nemáme čím strieľať, minula sa nám munícia“, odpovedám. „V poriadku – oponuje zem – vykonajte pár falošných náletov . Pechota útočí na pozície nepriateľa. Je potrebné podporiť pechotu.“ A ja opäť deviaty krát vediem svoj „Iljušin“ na pozíciu vraha. Letím strmhlavo, čo možno najnižšie, aby som revom motora ohlušil nepriateľa, podlomil jeho psychiku, prikoval ho k zemi. Za mnou manéver opakuje celá skupina. Náš psychologický útok sa vydaril. Nemci zväčša nestrieľajú… Po jedenástom nálete zem nariaďuje: „Všetci môžete odletieť. Pracovali ste dobre. Chlapíci!“ Odlietame od cieľa a ja opäť počujem v slúchadlách: „Motor-3, za vzorné splnenie bojovej úlohy Vám „domáci“ vyslovuje poďakovanie. Počujete? Poďakovanie letcom celej skupiny. A skutočne, zle sme si neviedli. Keď šturmoviky prikovali fašistov k zemi, naším strelcom sa podarilo priblížiť k zákopom nepriateľa a v čase odletu lietadiel od cieľa ich aj obsadili. No a naše „Ily“ zničili tri automobily, okolo 25 vojakov a dôstojníkov nepriateľa, umlčali paľbu troch kanónov poľného delostrelectva.
Romanov Michail Jakovlevič
Letecká operácia v priestore Ruského sedla dňa 7.10.1944 .
Ale aj naša skupina utŕžila vážne straty. Došlo k havárii dvoch lietadiel, v ktorých zahynuli jeden pilot a dvaja strelci. Stalo sa tak nasledovne. Za jednu – dve minúty počas odletu od cieľa, keď som ukončoval manéver k zmene odletovej formácie „na hada“, lietadlo môjho čísla podporučíka V. P. Bludova, ktorý bol očividne ranený, doslova padlo na moje lietadlo sprava z vrchu a odrezalo listom vrtule chvost môjmu lietadlu až po zadnú kabínu. Hlava ešte nevychladla od napätej činnosti nad cieľom a už opäť bleskurýchlo zapracovala… Strelec… Dávam príkaz cez interkom lietadla (SPU): „Skáč!“ Počas niekoľkých sekúnd púšťam riadiacu páku – už mi viac nie je potrebná, lietadlo ju už nepočúvalo, ľavou rukou dozadu odsúvam kryt kabíny, ktorý automaticky zastavuje v krajnej polohe, zatiaľ čo pravou rukou sa držím tiahla padáku, na ktorom som doposiaľ sedel. Moje lietadlo sa v tom čase nachádzalo v pravej plochej vývrtke a rýchlo klesalo. Rýchlo som urobil niekoľko pokusov postaviť sa a vyskočiť z kabíny, no akási neviditeľná sila mi bránila to uskutočniť. Toľko čo som sa stačil prevaliť cez pravý bok lietadla a celou silou sa odrazil od trupu, vykĺzol som z kabíny v smere otáčania lietadla, vo výške 200 metrov nad zemou. Padák sa roztvoril vo výške 100 metrov nad zemou a za niekoľko sekúnd som pristál na vrchole hory 1086, nachádzajúcej sa 3 kilometre severozápadne od Ruského priesmyku. Bola to hora s prudkými svahmi porastená ihličnatými a listnatými stromami. Bol som uprostred malej poľany. Slnko bolo blízko k horizontu, v ušiach ticho, z nosa mi tiekla krv. Keď som vyskakoval z kabíny, očividne som sa udrel o pancierovanie lietadla a stratil vedomie lebo si nepamätám, kedy som potiahol za tiahlo padáka, ale silný prúd vzduchu pri voľnom páde ma priviedol k vedomiu. Čoskoro na horu vyliezli dvaja pešiaci s koňom. Lietadlo sme našli 100 metrov od môjho pristátia. Ležalo medzi polámanými stromami na kraji útesu. Predná kabína bola sploštená oddeľujúcou prístrojovou doskou, kryt zadnej kabíny bol otvorený no strelec Karp Krasnopejev nemohol vyskočiť a ležal v kabíne mŕtvy. Pešiaci ho položili na koňa a šli dole do údolia k ceste po ktorej išli v nekonečnom sprievode automobilov s vojskom a nákladom k Ruskému priesmyku. V blízkosti cesty severne od obce Rostoki Gurne sme vykopali hrob. Pri západe slnka a súmraku hory, 7. októbra 1944 sme pochovali môjho bojového druha v zbrani Karpa Krasnopejev, s ktorým som priletel z Dobrynichi na frontu a uskutočnil viac ako 50 bojových letov. A tu v Karpatoch 2,5 kilometra severne od Ruského priesmyku všetci prítomní bojovníci a velitelia mu vzdali posledné vojenské pocty. Tri výstrely z pušiek, guľometov a pištolí. Moja duša bola smutná. Tak dobre sa začínal 7. október 1944, počas ktorého boli vykonané dva úspešné bojové lety a tak tragicky skončil pre mojich kamarátov. Lietadlo Budova sa po zrážke prevalilo späť, vošlo do strmého klesania, dopadlo na zem a zhorelo. Letec V. P. Bludov a strelec A. J. Popov zahynuli.
Romanov Michail Jakovlevič
Letec Romanov Michail Jakovlevič
V priestore Ruského sedla padlo počas oslobodzovacích bojov na obidvoch stranách veľké množstvo vojakov. Ako sme sa dozvedeli zo spomienok letca Jakovlevičova, letectvo malo v týchto bojoch obrovský význam a nenahraditeľnú úlohu. Bez ohľadu na to, kto bol v týchto bojoch hrdina a kto porazený – vyhasínali ľudské životy! Strata života každého jedného vojaka nech je mementom pre nás všetkých.
Smútočné oznámenie nemeckého vojaka Aloisa Strohmeiera, ktorý padol 12.10.1944 v bojoch pri obci Smolník a bol pochovaný na cintoríne v Snine.
Letecké operácie počas druhej svetovej vojny neprebiehali v dnešnom okrese Snina len v okolí Ruského sedla. V rôznych obecných a leteckých kronikách existuje mnoho zápisov o bojových úlohách v našom regióne. Na záver článku uvediem niektoré z nich:
– V poobedňajších hodinách dňa 09.10.1944 nad východným Slovenskom nárokovali dvaja stíhači Nemeckej JG 52 zostrely sovietskych oponentov. O 14:10 hod. nárokoval pilot 9. Staffel Ofw. Friedrich Blessin v oblasti východne od obce Zubné vo výške 3000 metrov zostrel nepriateľského lietadla LaGG.
– Dňa 24.12.1938 sa zabil v Hažíne nad Cirochou slobodník Jaroslav Hájek na lietadle Letov Š.328.225 od Letky 12. pri prelete z Kamenice nad Cirochou do Spišskej Novej Vsi.
– Dňa 26. augusta 1944 o 07:25 hod. prileteli dve nepriateľské ruské bombardovacie lietadlá doprevádzané dvoma stíhačkami nad obec Kamenica nad Cirochou, kde zhodili 37 trhacích asi 10 až 15 kg bômb a stíhačky strieľali z palubných zbraní. Lietadlá prileteli od východu cez kótu 620 a po vykonanom nálete odleteli zase východným smerom cez kótu 744 ponad obec Snina, okres Humenné. Všetkých 37 bômb vybuchlo a preto druh zhodených bômb sa nedal zistiť. Podľa nájdených úlomkov, ako aj označenia lietadiel útok previedli ruské lietadlá. Zhodené bomby dopadli do záhrady vojenských lesných podnikov, kde poškodili plot a stromy na záhrade. Jedna bomba dopadla z východnej strany na murovanú maštaľ vojenských lesných podnikov, kde vytrhla omietku a časť steny. Iná majetková škoda náletom spôsobená nebola žiadna. Lietadlá potom zaútočili na vojenský hangár a železničnú stanicu v Kamenici nad Cirochou, na objekty strieľali z palubných zbraní. Vojenský hangár bol strelami málo poškodený a preto bola škoda veľmi malá. Na železničnej stanici bola výstrelmi poškodená jedna koľajnica, ktorá bola ihneď vymenená. Pri nálete nepriateľských lietadiel nebol nikto z civilných ani z vojenských osôb usmrtený ani poranený. Nálet trval asi tri minúty.
– Dňa 2.7.1941 havaroval na letisku v Kamenici nad Cirochou pilot čtk. Ľ. Vlčko a pozorovateľ čat. ašp. K. Ličko od Letky 3. Pozorovateľ bol vážne ranení.
– Dňa 09.10.1944 podporučík Ivankovskij Alexej Borisovič, pilot 996. ŠAD, 224. ŠAD, v skupine šiestich lietadiel Il-2 zaútočil na delostrelecké a mínometné pozície nepriateľa v oblasti západne od obce Smolník. Nad cieľom boli letci ostreľovaní protilietadlovou paľbou, no výsledkom dobrého manévrovania bola úloha splnená a pritom zničené tri automobily, tri protilietadlové batérie, jeden sklad a 30 vojakov pechoty nepriateľa.
– Dňa 9.10.1944 šesť lietadiel 525.ŠAP, 227.ŠAD útočilo na nepriateľa v oblasti Kolbasova. Pilot podporučík Konopčuk Andrej Vasiľjevič pri útoku na autokolónu, tanky a živú silu samostatne zničil dva automobily a jednu protilietadlovú batériu. Za vzorné splnenie bojovej úlohy mu veliteľstvo divízie vyslovilo poďakovanie.
Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ