V sále Závodného klubu ROH pri Národnom podniku Vihorlat Snina sa v minulosti konalo veľké množstvo hudobných a divadelných koncertov. Pri klube pôsobili aj rôzne záujmové útvary ako divadelný súbor Pokrok, folklórny súbor Vihorlat, či dychový súbor Sninčanka.
Poznámka: ROH – Revolučné Odborové Hnutie – monopolná odborová organizácia, ktorá bola zároveň najmasovejšou spoločenskou organizáciou v socialistickom Československu. Členstvo zamestnancov v ROH bolo prakticky povinné a automatické.
Pokiaľ tento článok čítate v pondelok 10. októbra, tak vedzte, že presne v tento deň, ale pred päťdesiatimi rokmi sa v klube konalo natáčanie pravidelného mládežníckeho mesačníka pod názvom Mladé obzory. Program bol vysielaný celoštátne prostredníctvom Československej televízie. Československá televízia odštartovala vysielanie v roku 1953. V roku 1966 došlo k vylepšeniu technológie záznamu zo staršieho formátu TRC na novší – AMPEX. V období od svojho vzniku až do roku 1970 bol vysielaný záznam čiernobiely. V roku 1970 sa uskutočnil prvý farebný prenos.
Na natáčaní Mladých obzorov sa zúčastnila aj študentská skupina s názvom Príval (pôvodne Forman), zložená zo študentov Strednej priemyselnej školy strojníckej v Snine.
Na fotografii sú členovia skupiny – študenti SPŠS vystupujúci v ZK ROH pri n.p. Vihorlat dňa 10. októbra 1966 – v smere zľava doprava: Anton Rauch (sólová gitara), Imrich Dufinec (doprovodná gitara), Emil Rehák (basová gitara), Raimund Čurila (bicie), Štefan Jakubo (spev).
Hudobná skupina Príval pri SPŠS v Snine v kompletnom zložení – zľava doprava – Anton Rauch, Emil Rehák, Imrich Dufinec, Helena Vladíková, Radovan Rehák, Eva Mudráková, Pavol Bruňák, Štefan Jakubo (v popredí).
A malá kuriozita na záver – asi by sme len ťažko hľadali niekoho, kto sa v živote nestretol s menom moderátora, speváka a komika v jednej osobe – Mariána Čekovského. Sám Čekovský uvádza v rôznych rozhovoroch, že talent zdedil po rodičoch. Dôkazom jeho tvrdenia je skutočnosť, že Eva Mudráková, ktorá istý čas pôsobila v školskej skupine, je Mariánova mama.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan