Pred necelými piatimi rokmi bolo v meste založené združenie s názvom Európska zberateľská spoločnosť. Jeho úlohou bolo a je združovať zberateľov rôznych zberateľských disciplín a rozvíjať záujem o históriu regiónu. Záujem Sninčanov o aktivity zberateľského klubu som sa snažil podnietiť publikovaním rôznych článkov o zberateľských materiáloch viažúcich sa na mesto a okres Snina. Pred viac ako dvoma rokmi som sa popri zbieraní rôznych archívnych materiálov rozhodol osloviť aj miestnych pamätníkov a vyzbierať zaujímavé spomienky, ktorými by bolo možné vyplniť prázdne miesta v mozaike miestnej histórie. Osobne totiž za každou vecou, či už ide o starú pohľadnicu, fotografiu, odznak, medailu a podobne, hľadám historické pozadie, príbeh. V tejto súvislosti som sa zoznámil s pani Danielou Fridrichovou, ktorú moje nadšenie a spôsob pre poznávanie histórie zaujal natoľko, že sme začali spolupracovať a o našich zisteniach sme začali sninskú verejnosť informovať prostredníctvom článkov uverejňovaných na stránke www.retrospektiva.eu a po dohode s vydavateľom aj na stranách Sninských novín. Nie sme nikým finančne motivovaní a ani nijakým spôsobom odkázaní na to, aby sme to, čo robíme, skutočne museli robiť. Predovšetkým v tom vidíme zábavu a hobby. Za približne dva roky sa nám podarilo osloviť vyše päťdesiat pamätníkov. Spomienku Jozefa Barnu (1924) pochádzajúceho zo Zemplínskych Hámrov sme zvečnili vo forme neveľkej publikácie.
Niektorí nami oslovení pamätníci už, žiaľ, nie sú medzi nami. O pani Márii Gavronovej, rodenej Hrušovičovej (1927-2017) ako o prvej učiteľke prvej materskej školy v Snine (na fotografii vľavo), napísala článok Daniela Fridrichová ešte v priebehu roku 2017. V tejto súvislosti by som rád spomenul aj ďalších.
S veľkým nadšením mi o histórii Sniny rozprával oproti iným osloveným pomerne mladý Štefan Kovaľ (1950-2016). Živo sa pamätám na návštevu jeho domácej klubovne, na príbehy o kolkárni v sninskom parku, o tuneloch spájajúcich kaštieľ s rôznymi priľahlými budovami, či o jeho pradedovi, ktorý pracoval ako kurič na „šife“ plávajúcej smerom z Gdaňska. Štefana nikto neoslovoval inak ako prezývkou „Edo“ (na fotografii vľavo). Myslím, že v skutočnosti išlo o jeho birmovné meno. Jeho mama Anna Kovaľová, rodená Bednáriková (1928-2013) a moja stará mama Rozália Bocanová, rodená Mariničová (1938-2010) boli susedky a verné kamarátky. Dnes po všetkých troch ostala iba spomienka…
Rôzne zaujímavé informácie týkajúce sa budovania Sniny mi poskytol Augustín Staško (1928-2016), ktorý ešte v predminulom roku pripravoval materiály na výstavu týkajúcu sa kedysi slávneho závodu Vihorlat Snina (na fotografii vľavo). Veľmi sa potešil, keď som mu daroval knihu od Štefana Halása, v ktorej bol spomínaný ako usilovný študent pána profesora Hlaváča. Knihu nevedel dlhší čas zohnať a ja som ju mal doma v knižnici. A on mi na oplátku daroval spomienku…
Počas letných mesiacov sedával pred svojim rodným domom na ulici Komenského, pán Štefan Čopík (1927-2017). Daniele Fridrichovej sa podarilo nadviazať kontakt s jeho synmi, ktorí sprostredkovali stretnutie. Pán Čopík (na fotografii s koníkmi) bol veľmi ochotný odpovedať na otázky týkajúce sa minulosti Sniny a jej okolia. Jeho spomienky na prácu v lese a banské šachty v okolí Sniny vo mne dodnes vyvolávajú zvedavosť. Na všetky otázky však nestihol zodpovedať…
Pán Juraj Lempeľ (1930-2018) mi rozprával o zážitkoch z rodnej obce Ruské, ktoré napriek tomu, že sa odohrávali na pozadí vojnových udalostí (na fotografii vo vojenskej čapici), dýchali humorom a čarom nespútanej mladosti. Živo si pamätám na príbeh, v ktorom nemeckým vojakom odstrihol dlhý kus telefónneho drôtu, ktorým boli prepojené dva telefónne aparáty…
Pani Rozália Vasilišinová, rodená Krupová (1929-2018) mi rozprávala o výrobe nepálených tehál (na fotografii vľavo) a rôznych iných domácich prácach, o škole z ktorej si ešte vo vysokom veku pamätala verše v detstve naučených básní Turčin Poničan, Skamenelá pastierka, či Ranená breza…
Mária Bajusová, rodená Kováčová (1935-2018) mi pre zmenu rozprávala, ako sa počas vojny s rodinou a susedmi ukrývala v lesných kolibách pod „Vojtaňou“, z ktorých chodili po zásoby do svojich domov výhradne v noci, o „bírovovi“ Savkovi a o tom, akú autoritu v tej dobe starosta obce predstavoval. O živote Márie Bajusovej (na fotografii v parku) a jej manžela som si v jari tohto roku dovolil napísať samostatný článok…
Obzvlášť som sa potešil návšteve pani Márie Curkovej, rodenej Jelovej (1920-2018). Bolo o nej totiž známe, že je najstaršou rodenou Sninčankou (na fotografii s manželom Štefanom). Dlhodobá pamäť jej slúžila až do posledných dní na jednotku s hviezdičkou. Spomínam na to, ako sme si s Danielou Fridrichovou lámali hlavy nad tým, čo je to ten „jánov chľib“, ktorý pani Mária počas rozhovoru spomínala. Nakoniec som o tom taktiež napísal článok. Svätojánsky chlieb sa mi podarilo nájsť a objednať z istého internetového obchodu a kúskom pani Máriu potešiť. Mária Curková nás navždy opustila minulý týždeň. Štafetu najstaršej žijúcej Sninčanky odovzdala ďalej…
Každý človek žije svoj vlastný život, každý človek je určitým spôsobom výnimočný. Ľudia niekedy aj zdanlivo rovnakým veciam pripisujú rozdielne významy. Preto aj spomienky, hoci na jednu a tú istú skutočnosť, sa niekedy u rôznych ľudí môžu až diametrálne odlišovať. Krása spomienky spočíva v detaile. Pamätníkov, ktorých spomienky z detstva súvisia s prvou polovicou 20. storočia, je z dňa na deň menej. Každý človek, nech už v živote pôsobil v akomkoľvek povolaní, si môže pamätať na niečo zaujímavé a výnimočné. Každý pamätník svojou spomienkou dokáže vniesť svetlo do šera minulosti a pričiniť sa tak o to, aby sa do budúcnosti zachovalo to najpodstatnejšie, to, na čo by sme nemali zabudnúť.
Autori článku: Ján Bocan a Daniela Fridrichová