Pred necelými piatimi rokmi bolo v meste založené združenie s názvom Európska zberateľská spoločnosť. Jeho úlohou bolo a je združovať zberateľov rôznych zberateľských disciplín a rozvíjať záujem o históriu regiónu. Záujem Sninčanov o aktivity zberateľského klubu sme sa snažili podnietiť publikovaním rôznych článkov o zberateľských materiáloch viažúcich sa na mesto a okres Snina. Pred viac ako dvoma rokmi sme sa popri zbieraní rôznych archívnych materiálov rozhodli osloviť aj miestnych pamätníkov a vyzbierať zaujímavé spomienky, ktorými by bolo možné vyplniť prázdne miesta v mozaike miestnej histórie. Osobne totiž za každou vecou, či už ide o starú pohľadnicu, fotografiu, odznak, medailu a podobne, hľadáme historické pozadie, príbeh. V tejto súvislosti sme začali spolupracovať s pani Danielou Fridrichovou, ktorú moje nadšenie a spôsob pre poznávanie histórie zaujal natoľko, že sme začali spolupracovať a o našich zisteniach sme začali sninskú verejnosť informovať prostredníctvom článkov uverejňovaných na stránke www.retrospektiva.eu a po dohode s vydavateľom aj na stranách Sninských novín. Nie sme nikým finančne motivovaní a ani nijakým spôsobom odkázaní na to, aby sme to, čo robíme, skutočne museli robiť. Predovšetkým v tom vidíme zábavu a hobby. Za približne dva roky sa nám podarilo osloviť vyše päťdesiat pamätníkov. Spomienku Jozefa Barnu (1924) pochádzajúceho zo Zemplínskych Hámrov sme zvečnili vo forme neveľkej publikácie.
Niektorí nami oslovení pamätníci už, žiaľ, nie sú medzi nami. O pani Márii Gavronovej, rodenej Hrušovičovej (1927-2017) ako o prvej učiteľke prvej materskej školy v Snine (na fotografii vľavo), priniesla článok Daniela Fridrichová ešte v priebehu roku 2017. V tejto súvislosti by sme radi spomenuli aj ďalších.
S veľkým nadšením nám o histórii Sniny rozprával oproti iným osloveným pomerne mladý Štefan Kovaľ (1950-2016). Živo sa pamätáme na návštevu jeho domácej klubovne, na príbehy o kolkárni v sninskom parku, o tuneloch spájajúcich kaštieľ s rôznymi priľahlými budovami, či o jeho pradedovi, ktorý pracoval ako kurič na „šife“ plávajúcej smerom z Gdaňska. Štefana nikto neoslovoval inak ako prezývkou „Edo“ (na fotografii vľavo). Myslím, že v skutočnosti išlo o jeho birmovné meno. Jeho mama Anna Kovaľová, rodená Bednáriková (1928-2013) a Rozália Bocanová, rodená Mariničová (1938-2010) boli susedky a verné kamarátky. Dnes po všetkých troch ostala iba spomienka…
Rôzne zaujímavé informácie týkajúce sa budovania Sniny nám poskytol Augustín Staško (1928-2016), ktorý ešte v predminulom roku pripravoval materiály na výstavu týkajúcu sa kedysi slávneho závodu Vihorlat Snina (na fotografii vľavo). Veľmi sa potešil, keď sme mu darovali knihu od Štefana Halása, v ktorej bol spomínaný ako usilovný študent pána profesora Hlaváča. Knihu nevedel dlhší čas zohnať a my sme ju mali v našej regionálnej knižnici, ktorú sme už pred nejakým časom začali vytvárať. Na oplátku nám daroval spomienku…
Počas letných mesiacov sedával pred svojim rodným domom na ulici Komenského, pán Štefan Čopík (1927-2017). Daniele Fridrichovej sa podarilo nadviazať kontakt s jeho synmi, ktorí sprostredkovali stretnutie. Pán Čopík (na fotografii s koníkmi) bol veľmi ochotný odpovedať na otázky týkajúce sa minulosti Sniny a jej okolia. Jeho spomienky na prácu v lese a banské šachty v okolí Sniny v nás dodnes vyvolávajú zvedavosť. Na všetky otázky nám však nestihol odpovedať…
Pán Juraj Lempeľ (1930-2018) rozprával o zážitkoch z rodnej obce Ruské, ktoré napriek tomu, že sa odohrávali na pozadí vojnových udalostí (na fotografii vo vojenskej čapici), dýchali humorom a čarom nespútanej mladosti. Vyrozprával nám napríklad príbeh, v ktorom nemeckým vojakom odstrihol dlhý kus telefónneho drôtu, ktorým boli prepojené dva telefónne aparáty…
Pani Rozália Vasilišinová, rodená Krupová (1929-2018) nám rozprávala o výrobe nepálených tehál (na fotografii vľavo) a rôznych iných domácich prácach, o škole z ktorej si ešte vo vysokom veku pamätala verše v detstve naučených básní Turčin Poničan, Skamenelá pastierka, či Ranená breza…
Mária Bajusová, rodená Kováčová (1935-2018) nám pre zmenu rozprávala, ako sa počas vojny s rodinou a susedmi ukrývala v lesných kolibách pod „Vojtaňou“, z ktorých chodili po zásoby do svojich domov výhradne v noci, o „bírovovi“ Savkovi a o tom, akú autoritu v tej dobe starosta obce predstavoval. O živote Márie Bajusovej (na fotografii v parku) a jej manžela sme v jari tohto roku uverejnili samostatný článok…
Obzvlášť nás potešila návšteva pani Márie Curkovej, rodenej Jelovej (1920-2018). Bolo o nej totiž známe, že je najstaršou rodenou Sninčankou (na fotografii s manželom Štefanom). Dlhodobá pamäť jej slúžila až do posledných dní na jednotku s hviezdičkou. Lámali sme si hlavy nad tým, čo je to ten „jánov chľib“, ktorý pani Mária počas rozhovoru spomínala. Nakoniec bol o tom taktiež samostatný článok. Svätojánsky chlieb sa nám dokonca podarilo nájsť a objednať z istého internetového obchodu. Zopár luskov sme odniesli aj pani Márii, ktorá sa im veľmi potešila. Mária Curková nás navždy opustila minulý týždeň. Štafetu najstaršej žijúcej Sninčanky odovzdala ďalej…
Každý človek žije svoj vlastný život, každý človek je určitým spôsobom výnimočný. Ľudia niekedy aj zdanlivo rovnakým veciam pripisujú rozdielne významy. Preto aj spomienky, hoci na jednu a tú istú skutočnosť, sa niekedy u rôznych ľudí môžu až diametrálne odlišovať. Krása spomienky spočíva v detaile. Pamätníkov, ktorých spomienky z detstva súvisia s prvou polovicou 20. storočia, je zo dňa na deň menej. Každý človek, nech už v živote pôsobil v akomkoľvek povolaní, si môže pamätať na niečo zaujímavé a výnimočné. Každý pamätník svojou spomienkou dokáže vniesť svetlo do šera minulosti a pričiniť sa tak o to, aby sa do budúcnosti zachovalo to najpodstatnejšie, to, na čo by sme nemali zabudnúť.
Autori článku: Ján Bocan a Daniela Fridrichová