Obyvatelia Sniny vnímali Pappovcov ako nástupníkov grófa Degenfelda, alebo inak povedané predstaviteľov vyššej spoločnosti v Snine. V spoločenskej hierarchii išlo o nepochybne najvyššie postavenú a vysoko cenenú rodinu v meste. Ku kaštieľu prináležal park a niekoľko stoviek hektárov pôdy. V kaštieli sa nachádzali štyri služobné byty, v ktorých bývali zamestnanci Zemplínskeho lesného hospodárstva spolu so svojimi rodinami – pokladník Zoltán, úradník Steckel, správca štátnych lesov Schulc a zriadenec Wotzer. V jeho priestoroch sa z času na čas organizovali večierky a plesy, ktoré boli samozrejme určené pre vyberanú spoločnosť. Tanečné zábavy v Snine neodmietala ani významná spoločnosť z odľahlejších kútov Zemplína. Väčšinou išlo o pompézne oslavy rôzneho druhu.
Môj švagor, Janko Harmaňoš pracoval na okresnom úrade a z tohto titulu dostal jedného dňa aj on pozvánku na ples k Pappovcom. Vtedy bol ešte slobodný a keďže to bolo v dobe, kedy na úrade ešte len začal pracovať, musel si požičať peniaze, aby si mohol dať ušiť oblek, pretože pre účastníkov oslavy bol predpísaný odev.
Mária Harmaňošová (1927)
Sála kaštieľa v Snine počas jednej zo spoločenských akcií v roku 1930.
Neodmysliteľnou súčasťou sninského kaštieľa bol nádherný historický park. Z vtedajších neasfaltovaných ciest sa veľmi prášilo a v parku bolo veľa zelene a krásne udržiavané cestičky. Za kaštieľom sa nachádzal rybník. Do parku chodili najmä matky s deťmi, ktoré tam niekedy strávili aj celý deň. Stravu si pre seba a pre svoje ratolesti nosili so sebou v rôznych košíkoch a batôžkoch.
V kaštieli sa konali rôzne spoločenské akcie a koncerty aj za socializmu. Ale to už bolo čosi iné ako kedysi. Všade boli rozvešané obrazy Stalinov a Leninov a vždy som deťom hovorila, že keby toto videli Pappovci, museli by sa v hrobe obrátiť.
Mária Harmaňošová (1927)
Zátišie pri rybníku v parku za kaštieľom v roku 1933.
Chudobní ľudia sa schádzali na ľudových zábavách, ktoré sa konali najčastejšie „na lúčke“. Bol to voľný priestor za železničným mostom cez Pčolinku smerom von z mesta. Na brehu Pčolinky bližšie k lesu sa nachádzala cigánska osada, ktorú jej obyvatelia nazývali „Osada pod Hurou“, na opačnom brehu sa nachádzala spomínaná lúčka. V pracovné dni tu miestne ženy chodili prať, počas voľných dní sa tu chodili zabávať. Dnes sa „na lúčke“ nachádzajú objekty firmy Ezzum a Zberňa surovín.
Lúčka pri Pčolinke bola miestom na ktoré sa chodili zabávať obyčajní ľudia.
Podmienky boli obmedzené. Tancovačky sa konali iba v lete, za dobrého počasia, do súmraku. Zábavy na lúčke predstavovali akúsi formu kultúrneho vyžitia miestneho roľníckeho obyvateľstva. Ostro kontrastovali so zábavami v kaštieli. Pokiaľ sa vyššia spoločenská vrstva zabávala v predpísanom odeve za prítomnosti vyberanej muziky, roľnícka mládež tancovala na lúčke niekedy aj bosá a do tanca jej vyhrávala cigánska kapela.
A takto vyzerala tancovačka na lúčke.
Ľudové zábavy boli príjemným spestrením bežného života, inak naplneného ťažkou prácou. Neodmysliteľnou súčasťou tancovačiek bolo požívanie alkoholu, preto sa často stávalo, že zábavy na lúčke končili roztržkami a bitkami, vyšetrovaním ktorých bolo poverené miestne četníctvo na čele s vrchným strážmajstrom Rudolfom Večerkom. Po druhej svetovej vojne sa rôzne ľudové zábavy začali konať aj v parku v miestnej časti Daľkov.
Autor textu: Mgr. Ján Bocan